Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 468 tisíc textů, miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

"Buď láska moja", obrázky z utečeneckého tábora v Ubli
datum / id17.03.2022 / 529892Vytisknout |
autorAbakus
kategorieMiniatury prozaickéDalší dílo autora
témaHistorické
zobrazeno500x
počet tipů18
v oblíbených3x
do výběru zařadilGora,
Prolog

krátke postrehy z Uble - tábor pre utečencov - moje štyri dni v triážnom stane 11-14.3.2022


"Buď láska moja" -znamená v ukrajinčine prosím a je to nádherná fráza


Vyzerá to tak že to postupne dopisujem, tak občas sem budú veci pribúdať...

"Buď láska moja", obrázky z utečeneckého tábora v Ubli

Jedenásť psov,  dve mačky a Maxym

Prišla Nataša s jedenástimi psami a dvomi mačkami. Potrebovala perenočevať. Uvoľnili sme jej stan – stan ale ktorý patril čiernemu kocúrovi Maxymovi. Mysleli sme si že zdrhne, keď uvidí spolunocľažníkov, ale Maxym bol charakter a vydržal celú noc v stane aj s tými trinástimi plus  s ich majiteľkou.

Ja som tiež nakoniec mala na izbe jedného hasiča  a Mattiho z Fínska. A prežili sme to všetci traja. Ale tých dvoch po návrate Uble nečaká to čo Maxyma.

            Zobrali si ho Česi domov a doma ho čaká teplý pelech a... kastrácia. Nie všetky príbehy končia šťastne.

 Aj policajt je asi človek

Dosť často som šla za nimi, nerozoznávam uniformy, ale za tých päť dní som sa  aj ja niečo naučila. Kontrolovali všetky autá a púšťali iba tie, na ktorých sme sa dohodli. Organizovali nám prepravu utečencov od hraníc k nám, občas ale nejaký prišiel aj pešo, a najmä dávali pozor, aby okolo bol voľný prejazd  a možnosť zaparkovania autobusu. Na poludnie došiel policajt k nám: „Prosím vás, neviete čo to je voľuntér?

Poobede  o niečo neskôr, prišiel za mnou policajt, či máme niekde miesto, kde sú veci, čo sa  stratia. Vedela som o nejakom boxe.

„Ja som stratil kľúče od  auta,“ mal smutné oči a ja som...bolo mi ho ľúto a zároveň som pochopila, že asi aj policajti sú ľudia.

 

Kto pomôže psychológovi?

Sú tu psychológovia, mali by pomáhať tým, ktorí si prešli peklom a občas aj nám dobrovoľníkom, keď je toho príliš veľa na nás. Majú na to školy a myslela som, že zvládnu všetko. Mýlila som sa. Prišla kontrola z hygieny  do kuchyne  a psychológ vyštartoval odtiaľ von.

„Ja  to nedám,“ a zapálil si vonku cigaretu, aby sa ukľudnil. Je možné, že návšteva z kontroly  hygieny, je ešte viac než vojna na Ukrajine, alebo psychológov niekto zabudol poučiť aj na tento druh stresu... V triažnom stane  sme ľuďom dávali základné informácie a riešili ich dopravu. Takže som mlela niečo o transferoch a medzitým najmä o tom, kde  majú čaj a dobrú kávu. Pozrela som sa na psychológa.

„Čaj, alebo kávu“?

Ešte mám v zásobe autíčka  a bábiky, ale tie si šetrím pre  najmenších. Prišiel Aľoša /5/ a vybral si autíčko. O pol hodinu sa vrátil, či si ho smie zameniť za nejaké iné. A tak k nám chodil a   vymieňal si autíčka  a bol spokojný. 

Vesty a nápisy

Prvý deň som dostala vestu, navliekla som ju na seba a počas šichty za mnou prišiel jeden  ambasádor z britskej ambasády, chorvátsky veľvyslanec  a ja som im vybavila transfer na hranice. Boli to naozajstní diplomati, ani jeden z nich sa nevyjadril k mojej ruštine a k mojej angličtine. Na  svoj chrbát si naozaj nedovidím a netušila som, že som prvý deň nafasovala vestu s nápisom organizátor. Na rannej šichte o siedmej  ráno si človek okamžite a rád oblečie vestu, pretože teplota je hlboko pod nulou  a ďalšia vrstva na mne predsa musí izolovať, hriať. Na čítanie nejakých nápisov nie je kedy. No možno občas, keď som čítala nápis “Likar“ so šípkou smerujúcou k lehátkam.

„Tam ordinuje lekár?“

„Nie ale veď  to znamená „odpočívanie“.

Nepamätám sa, žeby som návštevu lekára  spojila s niečím príjemným, odpočinkovým. Správny nápis som potom objavila vo veľkom aute pre lekárov, kde ale šípky ukazovali smer jedným oknom von a druhým oknom tiež von. Ale o mojich pacientov, s ktorými som za nimi prišla sa postarali fantasticky.    

Policajti majú uniformy, dajú sa  asi rozoznať možno aj jeden od  druhého, ale iba jeden z nich má obvykle vysielačku.

Vojakov netreba rozoznávať. Prudko sa  rozhrnul stan a dnu vstúpili dvaja  rozkročili sa  a jeden z nich zavelil:

„Nejaké problémy?“

„Ukončite vojnu a zatiahnite zips. Ide nám sem zima a Rusi tiahnu Ukrajinou.“

Okamžite odišli a zjavili sa  zase až na ďalšej smene. Z môjho pohľadu tí istí. A možno tí istí si po niekoľkých dňoch rozložili poľnú kuchyňu a začali variť 150 porcií ryže a niečoho....A keďže to bola naozaj poľná kuchyňa, chodili k nám do skladu s prosbou o rôzne veci a potraviny ktoré im ich velenie akosi zabudlo dodať.  Je mi jasné, že keby bolo najhoršie, nejaká babička z dediny by to zatiahla. Aspoň tá,  s ktorou zabrzdil šofér pri našom stane:

„Nesiem dva plechy koláčov, moja manželka nemohla dopozerať správy, rozplakala  sa  a napiekla.“ Možno plač nie je najsprávnejšie riešenie, ale ak sa  k tomu pridá múka, cukor  a dostatok lekváru  a lásky... Aj to je  spôsob boja. A veľmi účinný, marhuľový lekvár  zvyšuje jeho účinnosť dvojnásobne.

Transfer

Viezla som starú mamu s dcérou do Bratislavy na vlak a jedného študenta do Viedne. Bolo mi ich ľúto. Nie dosť vojna na Ukrajine, ešte 550 kilometrov  s mojou ruštinou – mala som z nej skoro reparát, a aj keď  tú učiteľnicu som naozaj nemusela, ten reparát  by bol býval v tomto prípade určite zaslúžený. Ukázala som im Tatry a pohľady na ne z parkoviska. Maksym sa  zohol a vo vzduchu sa  vznášala bankovka s 20 hrivnami. Všade znela ukrajinština. Ja  som sa  so svojimi pasažiermi nestihla veľmi zoznámiť, a aj tak mám blbú pamäť na tváre. Zašla som na pumpu, na chvíľu sa  každý vybral svojim smerom a ja som zistila, že nemám ani potuchy ako vyzerajú moji spolupasažieri. Takže keď ma medzi regálmi niekto oslovil po rusky, tak som sa  okamžite spýtala: “Vy priechali so mnoj“? Až potom som odpovedala na otázku. Úprimne ma mrzelo, že som si nevzala farebné pásky – ktoré sme v Ubli aj tak nepoužívali a neoznačila  si aspoň takto svojich troch pasažierov.

Okolo nás tiekla nejaká rieka. Na otázku aká rieka to je som okamžite odpovedala „Váh“. A rozhodla som sa, že Váhom ostane až do Bratislavy. Tak ako mi je jasné, že na východe  Slovenska sú asi aj iné hory, ale názov Vihorlat sa mi zdal vhodný. Našťastie moji pasažieri veľkú časť prespali. Vytriasla som  ich iba na Tatry. Aby som im ukázala aspoň ruiny hradov, to by som ich bola musela budiť každých 30 až 50 kilometrov

Ukázala som im Tatry a vzala som ich na salaš, objednala som im halušky – aby aspoň v tom frmole mali nejakú spomienku na Slovensko a bryndzovú polievku. V tej rýchlosti som zabudla, že ja na halušky veľmi nie som, a tak som objednala iba pre nich a iba jednu porciu, ak by im to nechutilo.

Po ceste som si ich predávala svojmu dieťaťu, ktoré s nimi písalo, aby stihli vlak do Mníchova a prípadne by ich bolo v noci vyzdvihlo zo stanice.

Som naozaj hostiteľ k pohľadaniu, k dlhému pohľadaniu. Najprv som schopná nechať ich na prvej pumpe a zameniť za nejakých iných pasažierov,  a potom si s nimi nedať bryndzové halušky.

Káva

Najlepšiu kávu varí Charita. Občas  si na to treba vystať frontu, no asi radšej rad v tomto prípade a niekedy vám kávu prinesú priamo do stanu. Prvý deň mi traja gréckokatolícki farári trochu pripomínali troch kráľov, alebo ešte keby mali berlu, tak troch Mikulášov. Na  druhý deň zoštíhleli, tretí deň omladli a na štvrtý deň zmenili pohlavie.  Zázraky sa  dejú. Našťastie sa  tieto zázraky netýkali kávy. Nemenila sa  na víno a ostávala stále rovnako dobrá. Teda kým im fungovalo niekoľko kávovarov a kým nejaký nečistili, nerozoberali a veľmi potichu a opatrne pritom nenadávali.  Pretože čo keby ich počul ich šéf.

Šéf ich možno nepočul, ale moja rýchlovarná kanvica  má prekliato dobré uši a v momente, keď  som to dopísala, prestala fungovať. Jediné čo na nej funguje je výstražné červené svetielko.

Fotenie a GDPR

Vošiel chlap do stanu a zaujímalo ho, či si vedieme záznamy a fotíme pasy. Možno bol z vlády, ale ak tak mmizerne informovaný. Utečenci, ktorí prejdu cez hranice sa  môžu pohybovať po celej Únii a teda aj po našom tábore. Registrujem ich, ale najmä preto, aby som vedela, kedy  mám objednať autobus, našla im iný  transfer a pomohla ako sa len dá.

„Nefotím pasy,“ ukázala som na tlačidlový prastarý telefón, ktorý sme mali v stane. „Máte prestavu, ako by to s ním šlo a čo by sme  s tými fotkami asi tak robili?“

Najmä zapisujem ich nové telefónne čísla, pretože keď hľadám niekoho na území tábora, je telefón jedna z posledných zúfalých možností, ako ho nájsť.

Vstúpila som si ale do svedomia a po odchode pána v bunde som ďalšieho utečenca vrátila naspäť do stanu a odfotila som – Míšu s naježenými fúzami a v pásikavom kožuchu. A začala som fotiť utečencov som so súhlasom ich majiteľov  a občas  aj so súhlasom ich vlastným.  

Mám obavy spýtať sa na niektoré sivé mačky, či sú náhodou ruské. Pretože aj takýto druh je, ale zapisujem ich radšej ako britská modrá.  

Botoxové princezné a gotdog

Aj tie patria k utečencom. Prišli a hlasito klopkali umelými mihalnicami. Prevzala ich lehátková časť a ja som mala správy priamo zo zdroja.

„Sú úžasné, láskavo vám dovolia, aby ste im doniesli čaj.“

Ja som ich v piatok prenasledovala s gotdogom, ale nemali záujem. Mihalnice  a botox  držali pevne aj v týchto poľných podmienkach.

Chcela som si vyskúšať čo sa  dalo, a tak posledný deň, keď som nemala mať službu a iba som sa chystala domov, zistila som, že som si z domu brala ovocie. Vrátila som sa  do Uble, obohatila som proviantné zásoby niekoľkými jablkami a mandarínkami a žiadala som sa  do kuchyne.

Nemala som to robiť. Som síce potomok hotelových magnátov, ale medzi mojimi hotelovými predkami a mnou bolo veľa príbuzných, ktorí s hotelmi nemali nič  spoločné. Mala som za sebou sama hotelovú prax /programovanie hotelového účtovníctva/., ale nikdy  som nerobila čašníka a hneď  som vedela prečo. Obiehala som s táckou plnou gotdogov pomedzi lehátka. Pri prvom kole to bolo jednoduché. Idete tak dlho kým sa tácka minie a medzitým „zbieram“ objednávky na kečupové, pretože roznášala som s horčicou.

Nejaký čas  trvá kým olúpem hrsť párkov, so študentkou veteriny opatrne vkladáme do rohlíkov a obieham druhé kolo s kečupom. Pamätala som si dve  sestry, z ktorých jedna chcela s horčicou a k tej druhej som sa blížila nesmierne pomaly. Po ceste som minula kečupáky a šla som vyrábať nové.

„Máme aj majonézu?“ Jedna bábuška poprosila „pro majonez“. Majonézové sa nekonali a ja som zase vyštartovala s táckou. Až na štvrtý pokus  dostala druhá sestra  prvý gotdog a vďačne sa usmiala. Možno pochopila, že v civile nie som čašník. Inak predstava, žeby som si mala tých ľudí pamätať a kasírovať ich za každý gotdog a kávu bola pre mňa nepredstaviteľná.  

Červený prešívaný kabát

Aby som niekoho stratila, nepotrebujem metro. Stačí jedna budova, niekoľko stanov  a stánkov.

Prišla Natália, zaregistrovali sme ju na odvoz a poslali oddýchnuť. Ponáhľala sa  do Košíc, autobus už odišiel, ďalší sa objedná, až sa  nazbiera  dostatok  utečencov  a nebolo nikoho, kto by ju v tom momente mohol zaviezť. Mala sa  dostať do Budapešti, a ďalej na letisko, kde už mala letenku.

Nemala som šoféra  a tak som zašla do českého stanu. Tam boli dvaja ale mali za sebou šichty a nechcelo sa im hneď  a už aj do Košíc. Vzdychla som si:

„To by chcelo blondýnu 90-60-90“ Vstala spoza počítača vysoká urastená bruneta asi niekde okolo 180 cm +. Vyšla pred stan a  rozopla si horný gombík na veste. V stane bola tma, vonku síce svetlo, ale šoféri mali niekde okolo 160 cm a tam hore, aj keby chceli nedovideli.

Vzala som megafón, prečesávali sme kultúrak, všetky stánky. Natália a jej červený kabát nikde. Bola som vďačná aspoň za ten kabát, ktorý som dala do poznámky. Dôvod žiaden, ale bol široko ďaleko jediný červený.  Zvyčajne za mnou chodili dobrovoľníci s otázkami: „Pred hodinou si registrovala matku s dvomi deťmi pamätáš  sa? To si predsa určite musíš pamätať!“

Väčšina matiek mala jedno až dve deti. Znovu sme kričali do megafónu a prečesávali stany. Sedela v jednom z nich a ešte stále mala na sebe červený prešívaný kabát.

            Naložili sme ju do auta a dúfam, že stihla svoj let.    

            Petr Výtvarník parkujúci v dodávke /v mierových podmienkach učí na vysokej škole/

Každý deň sa zastavil u nás v stane a bol ochotný a bral ľudí podľa potreby ich viezol kamkoľvek. Spával vo svojej dodávke už dva týždne  a keď nevozil našich utečencov tak vozil humanitárnu pomoc na Ukrajinu. Po výtvarnej stránke ho nepoznám, na to nebolo kedy, ale po stránke ľudskej Áno.

Stalo sa, že sa niekto rozčúlil, keď sme pre neho nemali pasažiera. Utečenci občas opustili tábor  a nedali nikomu vedieť, a tak sme hľadali Natašu s Sergejom, ale nebolo ich už. Tak som sa  snažila ukľudniť šoféra, ktorý nielenže nemal pasažierov, ešte mu vynadali aj policajti, pretože vošiel na naše  chránené územie. A tak som žehlila kde  sa len dalo. Doma túto snahu určite niekto ocení.

Šoférov sme evidovali z bezpečnostných ale aj iných dôvodov. Niekto mal cestu okolo a mal jedno voľné miesto do Krakova. Niekto jazdil pravidelne a o všetkých som sa  snažila mať prehľad, ak som niekoho potrebovala dostať súrne hoci aj na kraj sveta do Zurichu.  Niekedy som mala šoféra, aj matku s dieťaťom, čo sa  chceli dostať do Prahy, ale Oľga si to nakoniec rozmyslela. Bála  sa a nebola jediná. Mohla som akurát pribaliť balíček, autíčko a zaželať šťastnú cestu, aj keď v tomto prípade skôr pokojnú. Lenže aj moja ruština má svoje hranice.

Z hranice nám zavolali, aby sme poslali jednu šoférku. Na hranice prišla Žeňa s dvomi autami, ale ako jeden šofér. Teda s jedným prešla niekoľko sto metrov, vystúpila a šla druhým autom a týmto spôsobom sa  dostala až k nám na hranicu. Zuzana si prevzala jedno z áut a obe prišli potom k nám. Žeňa mala môj obdiv, ale ako sa ja poznám, asi by som za ten čas  naučila niekoho z posádky šoférovať. Len by už asi mal byť odstavený zo Sunaru.  

Pôrodná asistentka

Zoznámili sme sa  večer a ráno keď som vyšla zo stanu, už stála vonku a držala v náručí dieťa.

„Skoro začínaš so šichtou...“ Prizrela som sa  lepšie a to dieťa bolo na novorodenca trochu príliš veľké. Ale prichádzali k nám päťdňové bábätká, desaťdňové dvojičky. Občas som nejaké na chvíľu podržala, kým jeho mamička vystúpila z auta. Predávali sme si malé deti ako veľké štafetové kolíky.

Zdravotnícky personál bol vždy prínosom v Ubli a tie sestry a budúce sestry riešili aj to, keď k nám došlo veľké auto s humanitárnou pomocou /preklad obsah jedného sekáča/. Šoférka z Holandska chcela auto čo najskôr vyložiť a ten drobný detail, že tí ľudia sú tu dobrovoľne a majú už nejaké hodiny práce za sebou  a aj keby nemali, niekoľkotonové auto za niekoľko minút nevyprázdni ani svorka profesionálov. Sľubovala, koho všetkého vezme do Holandska, ale už sme ju viac nevideli. Pri jej milej povahe, asi by som mala strach jej zveriť kohokoľvek z mojich utečencov. Mala som pocit, že za nich zodpovedáme – aspoň za nocľah a ďalší presun po šachovnici.    

 Pôrodná asistentka od nás odchádzala na druhý deň, vracala sa  do služby a slzy mala v očiach. Vráti sa  zase v tom momente, keď jej to jej práca a deti prichádzajúce na svet dovolia.

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

22.04.2022 14:37:50dát kritice tipAbakus

Ahoj Lakrov, autor to myslím prežije. Niekedy inokedy, niečo iné a prípadne od niekoho iného.  

22.04.2022 14:02:21dát kritice tipLakrov
redaktor prózy

Nějak se mi do téhle reportáže poskládané z jedenácti obrázků nepodařílo začíst. Autorovi se omlouvám.

06.04.2022 21:31:59dát kritice tiplastgasp

Připojím jen, výborná Kischovská reportáž. Gratuluji a tipuji.

02.04.2022 13:37:37dát kritice tipAbakus

Ahoj Jamardi - málokedy beriem niečo vážne. A bez srandy by sa asi nedalo veľmi žiť. 

02.04.2022 11:34:04dát kritice tipJamardi

Zajímavá reportáž. Není to jednoduché a humor je potřebný.

21.03.2022 14:23:57dát kritice tipPróza_měsíce

díky, jasně, uprav...

21.03.2022 14:22:48dát kritice tipAbakus

Ahoj asi áno, a  smiem ju trochu aspoň graficky upraviť? Pretože každý odstavec je iný pes. 

21.03.2022 13:56:17dát kritice tipPróza_měsíce

Ahoj, můžeme reportáž nominovat do březnové soutěže?

19.03.2022 23:24:05dát kritice tipdievča z lesa

Abakus ... pri tvojich ubľackých zážitkoch sa cítim ako ešte neodstavená od sunaru ... ak tam pôjdeš znovu, držím palce a želám hladký priebeh prebiehajúcich udalostí a objímam všetkých unavených, vysilených, vystrašených a ubolených tvorčekov ľubovoľnej veľkosti***

19.03.2022 23:22:06dát kritice tipAbakus

Bixley - ďakujem veľmi pekne, nie všetkého, čo som sem dala, som sa  skutočne zúčastnila. Ale asi 95 percent zhruba sedí. Zvyšok sú z večerných rozprávaní na červenej sedačke na dlhej chodbe na ubytovni. Stálo to za to.  

19.03.2022 23:14:02dát kritice tipAbakus

Ahoj dievča, mám nepríjemný pocit, že som napísala ešte za hrsť vysvetliviek, ale už budem dobrá  a  dám to ako extra príspevok. Aby to všetci nemuseli dokolečka dokola čítať a hľadať či a  čo som niekam dopísala. 

19.03.2022 21:55:29dát kritice tipdievča z lesa

krásne dopísaný komplet***

19.03.2022 21:44:35dát kritice tipbixley
redaktor prózy

Moc hezké obrázky současné situace, přibližuješ to tak barvitě, že má čtenář pocit, jako by tam byl.

18.03.2022 14:51:36dát kritice tipK3

Já vím, Abakus, ale i tak to je víc než dost.

17.03.2022 19:53:57dát kritice tipdievča z lesa

idem na to***

17.03.2022 19:51:13dát kritice tipAlegna

Díky za přídavky. 

17.03.2022 19:33:26dát kritice tipannnie

Ráda jsem si přikousla, díky a.

17.03.2022 19:21:243 tipů dát kritice tipAbakus

Myslím, že je to zhruba komplet, pokiaľ  sa  tam znovu nevyberiem, čo asi nevylučujem.  Polepšila som sa, už sa  nesnažím dávať veci chronologicky, alebo aspoň chronicky.  Tak kto má chuť ešte pár kúskov mozaiky, páči sa.

17.03.2022 15:19:081 tipů dát kritice tipAbakus

K3 ja som nešla bojovať - ostala som v mierovej zóne  a v podstate som nerobila nič iné, iba som sa  snažila dostať čo najskôr ľudí tým smerom, kam potrebovalia  prípadne im vybaviť ubytovanie transport. A iab som si až druhý deň robila heslovité poznámky do mobilu a až tretí deň - keď ma sprdol nejaký pohlavár  som začala fotiť utečencov s vodítkami, v klietkach, prepravkách. Nič extra som nerobila  a bolo nás tam takých veľa  a bola to fantastická zostava. So mnou v stane slúžil advokát z Prahy, pani ktorá zatrieďovala nové odrody rastlín ťahala kufre...Takých ako som ja tam bolo veľa a vládla medzi nami nesmierna slušnosť. To že tomu nik nevelil a nik nekontroloval koľko kávy vypijem u Charity, to bolo dosť.Asi sa tam vrátim, len je to dosť ďaleko a teda musím na viac dní.  

17.03.2022 14:47:461 tipů dát kritice tipK3

To je rozhodně nejlepší reportáž jakou jsem tu četl. Zaslouží tři výběry. Ačkoliv se tu přímo neválčí, válka je tu patrná ze všech stran. Jedni boří a druzí to zas dávají dohromady. Co jsme to za lidi? Běhá z toho mráz po zádech. Převeliké plus, Abakus, vážím si takových jaký jsi ty.

17.03.2022 14:00:18dát kritice tipysslandia

Cca pred 2t- správa

17.03.2022 13:07:56dát kritice tipAbakus

kedy si tam bola?

17.03.2022 13:03:44dát kritice tipysslandia

mala si kývnuť, tiež som tam bola

17.03.2022 12:14:55dát kritice tipJanina6

Jo, ono je to vlastně moc pěkné, že se to takhle "vyvinulo". Těším se na pokračování.

17.03.2022 11:31:12dát kritice tipAbakus

Janina - ja som ale netušila, že budem dopisovať. Myslela som si, že sem dám pár postrehov, že po mne ani pes neštekne a tak som si to prestavovala. Ono si tu všetko ale žije svojim životom. Vrátane rýchlovarnej, teraz už termostatickej konvice. 

 

17.03.2022 11:18:341 tipů dát kritice tipJanina6

Obdivuju tě a ten text je bezva, nejlepší reportáž, co jsem tu četla! Už bych mu ale neříkala "miniatura prozaická" :-) a možná by nebylo od věci napsat do prologu, že to dopisuješ průběžně, aby čtenáři věděli, že se mají vracet.

17.03.2022 11:08:56dát kritice tipAlegna

Dobrá duše jsi, zapsané po tvém, lidsky a s nadhledem, přeju sílu k dalšímu počínání

17.03.2022 10:06:471 tipů dát kritice tipAbakus

Ahoj dievča - čmáranie je naozaj ten správny výraz - trochu som si pripadala ako špongia, nasávala som vnemy, situácie a teraz to rýchlo dávam do písmenkovej podoby.  

17.03.2022 09:54:34dát kritice tipGora
redaktor poezie a prózy

Pro mě podobné autentické příběhy a postřehy hodně znamenají. Díky nejen za ně, jen piš!

17.03.2022 09:46:35dát kritice tipAbakus

Ahoj Gora, pridávam postupne a ako to tam práskam, pochopila som o niečo viacˇjedného "dobrého vojaka".  Myslela som že zo 4 dní napíšem niekoľko postrehov a  ono sa  to geometricky rozrastá. A zase mala som dojem, že na čitateľa je to možno až príliš  veľa. 

17.03.2022 09:39:16dát kritice tipGora
redaktor poezie a prózy

Moc dobře napsané, Abakus. Tvůj specifický přístup/filosofie se promítá do tvorby a je to něco ojedinělého, krom tématu, které je výjimečné samo o sobě.

Nepřidávala jsi ještě část, ráno tam myslím poslední odstavec nebyl:-)... a možná ani první.

17.03.2022 09:28:45dát kritice tipdievča z lesa

keď sa pridá k slzám múka, lekvár a láska ... pekne si to zažila a načmárala***

17.03.2022 08:35:42dát kritice tiptrojort

moc dobře zachycené

17.03.2022 07:30:015 tipů dát kritice tipAbakus

Ahoj Annie, ja už som odtiaľ späť, ale chystám sa  tam znovu. Momentálne som začala písať jednotlivé kúsky mozaiky. 

A pomáham aj preto, že vraciam kúsok dejinám to, čo kde kto pomohol mojej rodine. Je to to najmenej čo môžem urobiť.

17.03.2022 07:24:50dát kritice tipannnie

Jsi dobrá. Vážím si toho, jak pomáháš. A to čtení je moc zajímavý. Přeju tobě, jim i nám všem hodně sil a.



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Pismak.cz 1997 – 2022, provozuje Dobrý spolek, pravidla Pickup lines Letní dětský tábor