PLAČKY A PLAČ

       Každému z nás sa občas prihodí skutočnosť o ktorej sme ani netušili, že sa vôbec môže niekedy niekomu stať. Asi je to tak niekde napísané a vyhnutia nie je.

        Raz, tesne po revolúcii, som prišiel do nového, bieleho domu, kde bol na prízemí veľký obchod. Hľadal som tam jeho majiteľa. Naša firma totiž dostala objednávku na vybavenie herne, kde on robil prevádzkara. Mal to ako bokovku, lebo v skutočnosti bol kamenár, rozbiehal dielňu a tento obchod. Všade bolo plno žuly, náhrobných kameňov, urien a krížov. Majiteľ sedel za dlhým stolom a pred ním, ako lastovičky na drôte, sedeli štyri staré ženy v čiernom. Plačky – ako my hovoríme. Také tie vyžité dôchodkyne, ktoré si privyrábajú kvílením. Lebo dobrý pohreb potrebuje dobré plačky. Profesionálny výrobca pomníkov bez nich totiž nedostane poriadnu objednávku.

        Plačky práve dostávali termíny na budúci týždeň a všetci boli tak zabratí do práce, že si ma ani nevšimli. Tak som pomaly blúdil priestorom a skúmal aké všelijaké, okrasné písmená sa dajú objednať. Najstaršia Plačka sa z ničoho nič pozrela na mňa a ja som celkom zreteľne zaregistroval, ako sa jej rozširujú zreničky. Odniekadiaľ viem, že sa to lekársky volá mydriáza.

Ostatné kolegyne nasledovali vedúcu a tak sme na seba civeli takým tým – Čo sa deje? Nastalo aj akési zvláštne ticho.

- Prajete si?- opýtal sa majiteľ.

       Predstavil som sa a povedal, prečo som vlastne prišiel. Chlapa to očividne potešilo a vyzval ma, aby som si sadol a chvíľku počkal. Z ničoho nič som nevedel, čo s rukami, čo s nohami a tak som si spôsobne sadol. Tak na pol riti. Zrazu vedúca Plačka vstala, roztiahla ruky ako svätica a povedala: - Vy ste to tu ale naplnili pozitívnou energiou!-

- Prosííím?-

- Máte v sebe toľko svetla, že to tu všetko len žiari!-

       Zacítil som sa ako klinec zaseknutý do duba. Sám by som o sebe povedal, že sa zo mňa práve rodí riadna sviňa, ako zo všetkých, čo začínajú podnikať. Teda vtedy, keď už tušia, ako sa to vlastne robí. Opäť som nevedel, čo s rukami, čo s nohami a tak som len vstal, poznamenal, že počkám na chodbe a odišiel von.

       Majiteľ – Ľuboš sa ukázal ako bombový chlap a robili sme spolu dlhých päť rokov. Na tie jeho Plačky by som bol aj zabudol, ale niečo podobného sa mi stalo opäť. Vtedy, keď môj najlepší priateľ vysoko prehrával v rozhodujúcom biliardovom zápase. Všetci sme z toho boli veľmi nešťastní. Lebo ak prehrá – nepostúpime do extraligy! Tak som k nemu nenápadne v pauze prikročil a hovorím:- Vieš ja mám takú pozitívnu energiu. Hodím to na teba a určite vyhráš!- Pokrčil ramenami, riadne mi stisol predlaktie a tak som mu to poslal. Samozrejme, že vyhral a hneď kúpil každému ferneta. No a potom sme sa ligovo ožrali na šrot. Do pekna, do pohody a do postupu. Veď sme boli mladí, doba nám priala a robili to okolo nás úplne všetci. Ventil musel proste byť!

       Ten ventil som začal potrebovať aj teraz – taký ten covidový. Niekedy ma to chytí a musím ísť autom niekam na túlačky. Ako aj minule, keď som pozeral naprázdno cez okienko a zaregistroval nápadnú tabuľu: KAMENÁRSTO ĽUBOŠ ….... No nezastav!

      Privítal ma, akoby sa naše cesty rozišli len včera a pozval ma na prehliadku firmy. Bol hrdý na to, čo vybudoval a popravde mal dôvod. Nakoniec klasicky povedal:- Poď na jeden. Patrí sa mi ponúknuť.- Doviedol ma do svojej „Chlapskej trucovne“. Veď dnes ju má už skoro každý úspešný muž. Na stenách mal popribíjané staré ešpézetky, všade boli kožušiny, parohy, nejaké tie vyradené pušky a v strede sedačka zo starého Harleya. Nalial do originálnych whiskových pohárov a ja som sa zháčil:- Veď tu mám auto!-

       - Žiadny problém. Dáme ho do garáže a ja ti zavolám taxíka. Na sucho ťa nepustím, ani bohovi!-

     Tak sme stiahli fľašku dvanásťročného Chivasa Regala a pokecali. Chivas je vyrobený z štyridsiatich vyberaných, jednosladových druhov whisky a pri jeho pití úplne automaticky otvára aj viac ako tých štyridsať druhov zaujímavých myšlienok. Bolo mi celkom fajn a už som chcel aj odísť, ale z ničoho nič som si všimol, že v rohu trucovne niekto sedí. Bolo tam také to prítmie a ten, kto tam sedel, bol celý v čiernom. Normálne ma striaslo. Otvoril som ústa, ale moju otázku zahriakol domáci, ešte pred jej vysloveném, tichým:- Pśśśśś...-

        Bodaj ho! - To bol hrozný pocit. Sedíš, bavíš sa, popíjaš a niekto na teba civí a ty to vôbec nevieš. Aj ma zamrazilo.

       - Pokojne pokračuj,- povedal Ľuboš:- On aj tak nič nevníma!-

      To sa ľahko povie, ale urobiť sa to nedá. Naviac mi chlap priťahoval oči ako magnet. Už som, ako sa hovorí „Videl aj koňa grcať“, ale toto bolo niečo viac. Takého zlomeného človeka som ešte nevidel. A to som osobne presekával povraz obesencovi a nakladal chlapa s prestrelenými pľúcami do gáza.

      Pokiaľ som ja čumel, otvoril Ľuboš ďalšiu fľašu, nalial a potichu povedal:- Je to kamarát z fachu. Minulý týždeň viezol na vysokozdvižke mramorovú platňu. Poskočilo mu to na hrbe a tresla na zem. No a práve cez cestu prebiehal jeho syn. Bol som mu na pohrebe a kamarát mi vliezol do auta, že on v Prievidzi nevydrží. Nedostala ho von ani jeho žena a ani nikto. Tak tu už sedíme tretí deň. Nič nejedol, nič nepil, ani sa nebol vyčúrať. Stále som čakal, že sa niečo stane a zazvonil si ty!-

       Po chrbtici mi prebehli zimomriavky, veľké ako ovce. Hneď som aj vedel, prečo ma cesta priviedla práve sem..... Postavil som sa a nabral, až z päty, všetku svoju pozitívnu energiu. Z celej sily som ju poslal chlapovi. Odrazila sa od neho, ako od sklenenej gule a vrátila sa mi, cez oči - uši a ústa, naspäť. Tak silno, že ma to posadilo!

       Dali sme ešte jeden a zavolali taxík. Keď sme k nemu išli, Ľuboš ma jednou rukou chytil za plece a druhou ukázal na dvere trucovne:- Priateľ môj, mali by sme spomaliť. Furt sa len niekam naháňame, ako keby sme boli slepí kokoti.-

      Taxikár ani nestačil naštartovať a mne od ľútosti tak stislo krky, že som bol práve dve milisekundy od toho, že sa nahlas rozrevem. Ale sĺz vôbec nebolo!