Trucovitá

„Julo mi povedal, že budúcu nedeľu prídu pre mňa,“ pochváli sa mama.

„Šak neviem, či tam pôjdem. Renáta tu bola pre vajíčka a nič nehovorila,“ je neistá v týždni.

„Mami, keď ťa pozval Julo, určite sa dohodli a nemusia ťa volať obidvaja,“ utešujem ju.

V nedeľu neskoro večer volá mama.

„Dnes bola dobrá žúrka! Nezvykneš tam byť tak dlho,“ som prekvapená.

„Ja som bola doma.“

„Doma?“ nechápem.

„Čakala som do pol tretej, že mi zavolajú, kedy prídu pre mňa. Potom som zavolala ja. Ale robila som sa akože nič. Len som sa opýtala, či prídu. Že áno, prídeme. Tak mu hovorím, ty si mi sľúbil, že ma zoberiete k vám. Ale mne to nevadí. Prídite! Že on mi povedal, že keď bude niekedy pekne. Nepovedal konkrétnu nedeľu. Za chvíľu mi volá, že ak chcem, Renáta príde pre mňa. Nie, Julko. Takto to ja nechcem. Vynútene. Ale naozaj, príde pre teba. Nie, to ja by som sa tam už necítila dobre. Prídite vy a položila som. Ale si ich vytrestala.

Keď prišli, nechcela som sa hnevať, tvárila som sa normálne, ale raz mu to poviem. Že Julko, ja ti už nikdy nebudem veriť, čo mi ty povieš. Ty nikdy nedodržíš slovo! Ach, mami, nepočuješ, ale vždy máš pravdu.

Prichádza podrobný rozbor jedla, ktoré priniesli, aj čo zjedli oni, boli aj na prechádzke.

„Vieš, nebrala som si chodítko, že sa ich budem držať. Ale domov som prišla jako lazar. Nemám to rada, keď sa takto predvediem. Chrbticu mám dobabranú, urobili sme len najmenší okruh okolo cintorína a ledva ma domov dovliekli. Tak ma to jeduje! A Julo mi nepovedal, aby som si ho zobrala. Až na ceste sa ma pýtal, prečo ho nemám.“ Lebo by si si aj tak urobila po svojom? Na to, že nevládzeš, prídeš až v polovici cesty.

Vyčerpám svoj prídel aha, mhm, hm, áno, po polhodine sa opýta: „Pozeráte niečo?“

„Petra pozerá Let´s dance, ja som v jej izbe, aby som ju nerušila.“

„Zase som ti toho narozprávala! Ale neber to tak, že sa žalujem, ja len tak rada rozprávam.“

„V pohode, mami,“ usmievam sa. Toto bolo milé priznanie.