LOVEC DŽUDŽU

Ak chcete aspoň na okamih zažiť pocit úplnej slobody – zhlboka sa pozrite do očí loveckého psa.

Ak chcete aspoň na okamih zažiť pocit bezbrehej odvahy a odhodlania – pozrite sa mu do očí ešte raz.

        Lebo tam je všetko. Lebo tam je to, s čím sme sa pred tísíckami rokov rodili aj my. Preto nás to aj občas ťahá vyraziť niekde do prírody. Niekde na chatu v lese, niekde do prirodzenosti, niekde do samoty a do krásy surovosti života.

        Pred revolúciou bola na postavenie takejto chaty vymyslené dokonalá fabulácia. Jednoducho ste prišli za starostom obce, ktorej patrila vami vytipovaná lokalita a presvedčili ho, že ste milovník prírody a zvieratok. A že by ste chceli, na svoje náklady, postaviť pre lesných obyvateľov krmelec a veľký senník. On vám k tomu vydal povolenie a zakreslil senník do katastrálnej mapy. Mohli ste naštartovať vétriesku a vyraziť na poľné cesty. Horárovi a poľovníkom ste vždy ukázali povolenie a vozili materiál – len taký taký frkot. Postavili ste samozrejme krmelec, ale namiesto senníka peknú chatu. Lebo ľudia sú z princípu leniví a kto už vás bude niekde na kopcoch kontrolovať.

        Tak ste si vykúzlili svoj kúsok raja na zemi a počkali tak rok – dva. Potom ste opäť prišli za starostom a písomne požiadali o zmenu charakteru zakreslenej stavby. Nie už senníka – ale rekreačnej chaty. Dostali ste tritisíc korún pokuty a všetky vaše budúce generácie mali vystarané.

No - a do takejto chaty ma pozval na víkend jeden môj priateľ.

        Keby som to na vlastné oči nevidel a nepriešiel ten kus nádhery svojimi nohami, tak neverím, že niečo také u nás vôbec existuje. Pokojne by som tam strávil ostatok života. Môj hostiteľ varil guláš a ja som sa staral o pitný režim. No a keď už bolo všetko dokonalé, tak začalo pršať. Sadli sme si na terasu, vyložili nohy na stôl, degustovali a užívali si.

- PánBoh daj dobrý deň,- ozvalo sa sprava.

- Ahoj lesný muž,- zahlaholil môj priateľ.

        Na schodoch terasy zastavil poľovník s veľkou puškou a malým psom. Oprášil si kvapky z kabáta a posadil sa k nám. Psík vyskočil na lavicu vedľa neho a položil si hlavu do jeho lona.

- Dáte si gulášik?- opýtal som sa hosťa.

- Ten nikdy neodmietnem.-

       Nabral som mu hodnú porciu a rozhodil ruky nad jazvečíkom:- Pre teba nič nemáme!-Pozeral na mňa hrozivo a uprene sledoval moje ruky, či sa nepriblížia k jeho pánovi. Ten sa s chuťou pustil do jedla.

Chvíľu sme mlčali.

        Dostal som nápad, odbehol som ku kotlíku a vybral do misky dva hodné kúsky mäsa. Opláchol som ich čistou vodou a nakrájal mäso na kúsky. Potom som misku položil vedľa psíka a ponúkol ho. Ani si to nevšimol. Oči sa mi roztiahli tak dokonale, že by mi mezi mihalnice pokojne vliezol furmanský voz.

- Od cudzieho si nevezme,- vysvetlil poľovník a ukázal jazvečíkovi misku. Ten sa schuti pustil žrať.

       Nenapadlo mi nič iného, len naliať do pohárikov. Ťukli sme si, ale môj pohľad priťahoval ten psík ako magnet. Niečo mi tu prosto nesedelo. Táto fajta je predsa živá, neposedná a na mäso sa vrhne z prvej. Tento však len vylízal misku, položil hlavu na poľovníkovo stehno a celý svet mal na háku. Nalial som ešte trikrát a vycítil som, že poľovník celkom presne vie, že mám v sebe otázku. Mal ju v sebe aj môj hostiteľ a tak sa rovno ozval:- Počul som o tvojom psovi celé litánie. Keď si už tu, rád by som od teba počul, čo je na nich pravdy?-

- Všetko a ešte kus naviac. Keď mal tento výlupok rok, tak som ho prvý raz v hore pustil na voľno. On navetril a hybaj ho! Zmizol mi medzi stromami. Myslel som si, že sa o chvíľu vráti, alebo, že sa aspoň ozve. Ale nič. Nebolo ho! Nuž – vydal som sa za ním. Pískal som, volal ho menom, ale všade bolo ticho. Prekutral som všetky diery, či sa niekde nezahrabal, či nenavetril líšku, alebo jazveca. Ale nikde nič. Do tmy som všade blúdil, ale nikde ani hlások, ani čerstvá hlina. Nakoniec som si povedal, že je s ním ámen. Mladý, sprostý! Vliezol niekde do nory a tam ho buď zadrhol borsuk, alebo sa nevie dostať naspäť. Otca mu naháňam, ale bol bol to hnusný pocit. Bolo mi ho tak strašne ľúto. Hlavne ma však sralo to, že za všetko môžem ja sám!-

        Poľovník sa odmlčal, pošúchal si dlane a pozrel sa do diaľky:- Celú noc som nespal. Ani som sa nevyzliekol. Hneď ráno som mazal naspäť do hory. Najhoršie bolo, že ma nič nenapadlo. Len čistá bezradnosť! Nakoniec som si na obed sadol a zavolal nášmu hospodárovi. Vidíte – a ten hneď pochopil čo treba. O dve hodiny už boli pri mne tri autá, jedenásť chlapov a šesť poľovníckych psov. Do hodiny ho jeden pes našiel. Neverili by ste, čo sa stalo! Tento môj svojhlavec vliezol do líščej nory, ktorá bola vyhrabaná pod bútľavým smrekom. Jedna chodba mala z tej bútľaviny dieru. Taká náhodná ventilačka. No a môj pes sa vydal hore za vzduchom. Tam sa v dreve zasekol a koniec. Už nevládal ani kňučať. Chlapi ho museli vydlabať sekerou.

        Keď ho položili na trávu, ani sa nedokázal postaviť. Tak som ho šupol do ruksaku a hybaj domov. Celú cestu som mal strašnú radosť a strašne som mu chcel vynadať a vyhrešiť ho. Lenže to sa poľovníckemu psovi nedá. Veď robil len to, prečo sa narodil!-

        No a potom bolo ticho hádam aj pol hodiny. Ešteže na takéto situácie bola vymyslená pálenka. Lebo sme ten smútok a tú radosť mali v sebe všetci. Nakoniec však poľovník príbeh dopovedal do konca:- Doma som si ho vzal do spálne. Dal som mu tam starú deku. V noci mi však vliezol do postele. Boha mu! Kto to kedy videl, aby poľovnícky pes spal pod perinou. No a spáva tam dodnes!

       Tak teraz už len chodíme po lese ako teplí bratia. Jeho žiadna zver vôbec nezaujím a ja som odvtedy už nestrelil ani kusa. Ááále priznám sa , že nám to vôbec nevadí, že DžuDžu?-

      Pohladkal psíka po hlave, ten sa vyvalil na bok a bolo. Veru bolo, však sme aj boli v takom krásnom kúsku zeme, že tam musí všetko dopadnúť …....