Šlofík

Moje hrdlo je už zdraté do surova vyčerpaním ktoré sa derie až zo samotného spodku mojich pľúc. Zaostávam za stádom ktorého siluety rysujem na úpätí v posledných teplých lúčoch zapadajúceho slnka. Sem i tam vydedukujem že mi dávajú gestá aby som ich dohnal ale už je neskoro. Spravím ďalší krok a hneď už viem že na ďalší sa nezmôžem. Ako padá deka tmy na šije kopcov jeden smie začuť ich nohy ako rozdupávajú jarné lístie, ich ohyzdné papule ako sa zo zvrašteným ňufákom škeria.  Vidím ich oči v tieňoch stromov všade okolo mňa. Skúsim sa ešte raz premôcť, no márne, silu som si jak zvyčajne zabudol v útrobách vlastnej mysle. Ešte raz ma skúsia zhora povzbudiť a už aj miznú, nezmenený osudom na ktorý ma ponechávajú. Do svitu slnka po ktorom tak prahnem.

Medzitým sa tma okolo mňa úplne rozmáha. Tak najprv nesmelo no potom spolu vy kráčajú spod korún stromov na čistinku kde im ostávam napospas. Krúžia navôkol mňa krivolaké pysky plné ešte krivších zubov. Čakajú na posledné lúče slnka ako sa vytratia spolu zo zvyškom mojej nádeje. Tá je totiž už vskutku na pohľadanie a oni to vedia, číhajú, hrajú sa, smejú sa, ako tlupa hnusných hyen. Posledný fotón sa odrazí od mojej pokožky, vtedy všetko zastane. Smiech prestane, pohyby zmeravejú, aj mne sa na chvíľu zasekne vzduch v hrdle. Vtedy mi to dôjde, je koniec.  Žiadna staroba, žiadna sláva, nič. Tak si ľahnem a čakám, veď pre nič nemusíme nič robiť, pre nič sa nemusíme ani nič snažiť. Možno ten koniec a to nič čo ma čaká nebudú ani jedno také zlé. Na ruke cítim vlhko, natočím tam teda svoju hlavu a vidím ako nad mojou dlaňou je práve jeden s tých stvorov. Do môjho krku my ryje ryhu lačným pohľadom ako jeho sliny tečú potokom z jeho tlamy. Pozriem sa mu do očí a on do mojich, kývnem hlavou, som pripravený a zmierený. Len iba ak nie s tou pálčivú bolesťou ktorá nasledovala. Najprv išla moja dlaň, potom sa mu k tomuto dielu pridali jeho druhovia. Tlama v tlame, zub v mojom mäse, svorne ma tam trhali zatiaľ čo mojim telom išli vlny bolesti doposiaľ nevídané. Čas sa mi tak zdal väčšmi pomalší zatiaľ čo každá milisekunda sa mi zdala bolestivejšia ako tá predtým. Tak ma tam ruvali, kus po kúsku aby sa každej hlave ušlo, dňom i nocou ako mršinu čo našli pri ceste.  Keď už ma mali konečne dosť, nechali ma tak mrznúť v chlade noci.

Ležal som ako hovno v tráve zložené len z kusov mäsa, kostí, šliach  a orgánov, nanešťastie nie úplne mŕtvy. Dôkazom mi bola iba neopísateľná bolesť, mráz, kus ucha visiaceho na boku mojej predošlej hlavy a odtrhnuté horné viečko na poslednom oku cez ktoré som videl iba nekonečné šero. Zrazu som cítil niečo nové, už som s toľkej agónie aj zabudol, že bytosť môže cítiť aj niečo iné.  Prikradlo sa to na mňa nenápadne ako ranná rosa ale s istotou gilotíny. Roztriaslo ma to až do samotného morku mojich pozostatkov a keď sa mráz skoro vyrovnal bolesti ako na povel vstúpil na oblohu mesiac.

V jeho svetle sa zjavila nosiac jemnú striebornú blúzku a práve ten mesiac ako korunou. Pomaly prikročila k tomu čo zo mňa zostalo a kľakla si nad to čo bývala moja hlava. Chcel som niečo povedať ale môj krk som mal celý na kusy. Tak som sa chcel aspoň pohnúť pahýľom mojej ruky aby som naznačil moju situáciu, ale ani ten neodpovedal mojim príkazom. Jediným prstom sa dotkla zvyšku môjho líca a z miesta kontaktu sa okamžite rozlialo teplo. Blaho v pravom slova zmysle, všetka bolesť a mráz zo mňa utiekli. „Spi.“ Povedala. „Zbytočne si trpel, možno nevieš rozprávať no ja vidím zadné dvere tvojej mysle. Odpusti a nechaj sa odísť, tu už nieto čo by si ty zmohol.“. Chvíľu som sa na ňu pozeral ako tam stojí nado mnou, potom ale kúsok po kúsku som sa začal uvoľňovať. Bez konštantnej bolesti a prekážok môjho mäsitého obalu to išlo, som zistil, omnoho ľahšie. Odňala ruku z môjho líca no ja som už necítil nič. Len som sa nechal unášať pocitmi ktoré pomaly kameneli a meraveli. Zatvoril som zvyškom viečka oko a kus ucha visiaci o moje rameno som nechal konečne spadnúť.

Ešte raz sa na mňa usmiala a niečo povedala, no ja som vnímal jej pery už iba rozmazane. Ó áno sladký spánok, vezmi si ma, odnes ma do krajín ďalších, pre moju dušu vľúdnejších. Som pripravený teraz už ozajstne, na všetko čomu tam mám čeliť. No dovoľ mi jednu lenivosť, dovoľ mi nadnes zaspať. . . len . . na . chvíľočku.