Po nábreží koník beží

Spolu zo stádom môjho kútu oka známym. Cvála, dupe, erdží, až sa mu penia pysky. Jeho kopytá zvonia v mojich ušiach kadenciou sekundovej ručičky. Dratia pod sebou hlinu, čerstvý porast, skáču ponad moje predstavy a preplietajú sa z mojimi myšlienkami ako sa strácam vo vlastnom svete.

Jeden spomedzi svojich druhov v hone zrýchli až prejde zarovno z tokom mojim. Pozerám sa na neho a on napriek smeru svojej cesty taktiež. Dychčí, mračí sa, jednu nohu má zlomenú. Vie, že mu mnoho času neostáva než povolí. On skončí v prachu ciest pochovaný navždy v špine. Naše pohľady sa tak preplietajú a v jednom momente chápem jeho pominuteľnosť. Epochu jeho existencie, to čo má dosiahnuť. To čo ho bude stáť jediná chyba ktorej je si sám strojcom.

Zdvihne hlavu, zaerdží k nebesám svoj posledný chorál. Vtedy noha povolí, jeho hlava ryje ryhu do cesty ako brzdí jeho telo. Stádo ho zhltne, bez výkrikov bolesti, bez žalospevov. Obaja sme vedeli čo nás čaká. Čo jediné čaká tých ktorý sa opovážia schybiť v ten dôležitý moment keď už majú koniec cesty na diaľku siahy svojho prsta. Následky si za nás musíme predsa len niesť iba sami.

Dupot hlasne v mojich ušiach, srdce zrýchľuje svoj tep až je kladivom v mojej hrudi. Bije do mojich rebier ani by sa nechcelo dostať von, konečne ukojiť svoje potreby slobody. Dávam preto plát železa nemu rovno do cesty, do rytmu ľúbeznej piesne mu šepocem: „Tichšie priateľ môj, čas tvoj príde raz na oddych. Zatiaľ ale daj mi silu na ďalší krok, možno tam za rohom leží prísľub pochopenia. Bude miesto kde by som ta mohol uložiť na blažený odpočinok.“. Klamem mu, to vie, no naivne utíši svoj boj s falošným prísľubom zajtrajška za vrchovatým stolom.

Tak dávam ľavú nohu pred pravú za ktorou nasleduje pravá skutočnosť a minulosť. Jedna v druhej nachádzajú v sebe oporu, spolu sa dopĺňajú. Krútia sa okolo seba v nekonečnom objatí bez konca kraja ako si pretvárajú vlastné sny. Menia sa cez médium môjho tela na niečo nové, skoro neľudské, avšak nie úplne odpútané od zákonov ktoré diktuje slovo. Súvislosti medzi nimi takto existujú ako jazyk, výplod sveta čo bude dúfam na úžitok tomu cudziemu.

Po nábreží koník beží, už bez stáda. Sedlám jeho chrbát sám zo zlomenou nohou, predstavujúc si jarný kvit. Pravú ruku mám na svojej hrudi a držím si dieru cez ktorú som si vyrval srdce. Cez ľavé plece sa pozriem na východ slnka. A som šťastný. Konečne myslím slobodne,  odpútaný od väčšiny konvencií smiem otvoriť dvere v mojej hlave ktoré mi boli zatvorené. Obsah miestnosti si vyhotoviť namiesto plameňa ktorý planul v podobu nového. Nedotknutého a nedotknuteľného v odhodlanosti jeho existencie. Perfektnej nekonečnej seba deštrukcie v znovuzrodení, cyklického v jej opojení. Hlavne, úplne a naveky z vlastnej vôle sám. V prijatí ktoré z tejto akcie plynie.

To je mojou prísahou, tak sa zvliekam s kože znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a znova a . . .