Na brehu

rieky sedáva často jeden starček. Na starej rybárskej stoličke dáva oddychu svojim kostiam zatiaľ čo fajčí drevenú fajku. Svoje oči vždy upiera na jedno miesto. Tak plynú toky, dni, mesiace a roky. No on stále príde a rozloží si svoju stoličku, pozerá sa na strom skoro starý ako jeho mladosť.

Tak sa raz odhodlám, položím si stoličku vedľa neho a pozerám spolu z ním. Sedíme svorne unášaný po prúde našich myšlienok do rytmu tečúcej vody. „Často okolo chodievam z práce domov.“. . . . .  „A vždy vás tu vidím sedieť a pozerať sa na druhý breh.“. . . . . . „Prečo ?“. . . . . znovu ticho, a tak tam sedím pozerajúc sa na starcov odraz vo vodnej hladine. Uplynie chvíľa jedna, chvíľa druhá, chvíľa tretia až kým sa nestratím zas vo vlastnom polemizovaní. Starček sa na stoličke troška pohne, všimnem si že sa jeho oči upierajú na môj obraz. Vzpriamim sa v mojom sedle a pozriem sa na neho. Jeho oči sa pomaly stretnú z mojimi. V nich vidím hory zvetrané časom na prach dún ktoré nemajú konca. „Prečo voda padá z nebies naspäť dole. . .mladý pán ?“ . . . . . . . „Aby sme prežili a mali viac času uvedomiť si prečo sme tu.“ poviem . . . . . „Presne tak.“ Odvetí „Aby sme si uvedomili prečo sme tu.“ Potom sa postaví a ja vedľa neho. Ukáže jednou rukou na druhú stranu kde rastie statný, zdravý topoľ. „Vidíš snáď ešte na druhý breh.“

„Áno.“ Bola moja odpoveď a on pokračoval. „Kedysi som videl aj ja, strom ktorého nápad už iba tkvie v mojej hlave. Bol to symbol mnohých vecí pre mňa, no tie už odvial čas. Tak ako čas odvial aj moje srdce.“. . . Chvíľu rozmýšľam, zaostrím na topoľ. Skoro tam viem vyčítať jazvu veľkú akoby od zasadenia . . . . . . .  „Snáď jeden z tých symbolov nebol ženského rodu.“. Na to starec mĺkvo ukáže na dve vŕby prepletené v mladistvom objatí opodiaľ hore prúdom.

„Podľa mňa sa príliš prežívate.“ Spustí ruku k svojmu boku, z tváre mu spadne maska zamyslenosti, zadubenosti a trpkosti, vymenená za vypleštené oči a zvraštené čelo v úžase. Tak sa na seba pozeráme, úžas opadne a naspäť na tvár sa mu zas vráti zamyslenosť, zadubenosť avšak tentokrát nie trpkosť.

Konečne sa na mňa zase pozrie, položí mi pravú ruku na rameno a povie iba jednu vec. „Ďakujem.“ Potom si už iba zloží svoju starú stoličku, zdvihne zo zeme fajku a odkráča. Ja som tam ešte ostal sledujúc jeho odchod z pohodlia môjho sedenia. Uprel som pohľad zase na Strom. Sedel som tam ako on, premýšľal som asi ako on a zistil som že si nie sme až taký rozdielny. Povedal som si. „C´est la bon necht sa plavím naďalej a ďalej, veď to je mojou úlohou.“. Zriem potom dve vŕby, očami mi prebehne pochopenie.  Vstanem no spolu zo stoličkou tam nechám malý dôkaz tohto stretnutia v podobe listu.

Na ďalší deň zvony bili väčšmi hlasnejšie ako zvyčajne. Starca som už síce nevidel no všimol som si že listov je viac. Nechal som ich tam, pre iných, pre lepších ako ja.  Ďalej som kráčal dole cestou sám ale ešte stále som sa zastavil z času na čas nad vŕbami, topoľom a príbehom troch životov ktoré nimi boli spojené.  

Veď predsa každí z nás bol raz starec sediaci na brehu rieky. No nie každý mal cudzinca na ceste z práce aby mu povedal ako veľmi sa mýlil.