Hlupák

Srdce opantalo moje prsty ako hrejem citaru mojimi dlaňami. Jej tóny znejú od minulosti až po budúcnosť kde sú zjednotené v prítomnosti. Tieň stromu je mi vtedy dobrým domovm. O jeho kôru si opieram svoju holú lebku, svoje krivé stavce, svoju prázdnu hruď. V svetle ktoré presvitá cez jeho konáre nachádzam oporu.

Spleť konárov hľadajúcich zmysel v sebe navzájom je domovom anjelov. Spievajú si do rytmov piesní zabudnutých, mne neznámych. Pierka ich krídel padajú do mojej mysle, dávajú mi možnosť sa zobudiť.

Pri mojich pätách sedí diabol. Líže z nich to posledné mäsko ako sa sám sebe rehoce. „Dobré ránko, mladý pánko. Či však vskutku bude nejako či nijako. Stretám svojou náhodou, devu pri potoku z kalichom. Pohľadaná je, no to ty vieš. Nevidí ťa, to vieš tiež. Keby si len išiel dole pod kopec. Jaskyňa je dom nerestí, väčšmi viacerých možností.“

Anjelov spev čuť nečujem. Pohľad na ich tváre mi nič taktiež nenaznačuje. Ja, médium dobra a zla v jednom. Dve polovice absencie v prítomnosti, chaosu v poriadku, pokoja v rozruchu. Protikladom sám sebe donúteným merať nemú cestu, nemým terénom, nemo sám.

Hlbokú jamu si kopem až do nej aj padám, na jej dne sa naspäť na prach z ktorého som vzišiel rozsypávam.  Tam ostane už iba tieň padajúci cez vedomie sveta na karikatúry ktoré po sebe zanechávam. Ležiac tak na chladnej zemi konečne v pokoji, sa možno započujem do hodín ktoré tikali tak dlho.

Odbitie ich zvona chveje mnou a tebou dúfam rovnako. Či by to nebolo také šľachetné oddať sa sebe napospas v totalite večnej. Načrieť do oka ktoré visí v oblakoch, dať mu druhé, dať mu ústa, dať mu . . . srdce. Stratiť sa v jeho pamäti, zjednotiť sa naveky.

Tak hovoril hlupák.