Som nuž unavený

Kanvica v ktorej som si dal zohrievať vodu už bije na bubny. Ja ju zoberiem a lejem jej obsah na moju ruku, sledujem ako červená, tvoria sa nej pľuzgiere. Za mnou opodiaľ na stoličke sedí žena. Jej každé oblečenie pre mňa známe, rytmus jej chôdze vrytí do mojej pamäti. Pozerajúc do ľava na prechod pre chodcov kde práve niekto zrazil chodca. Aký zmysel by malo prihovoriť sa k nej. Slastne si vymeniť informácie. Tak nech si radšej zoberie svoj dokonalý zadok a použije tie excelentné nohy na to aby išla ďalej, kde ma nebude trápiť ako dokonalá je.

To je to čo si predstavujem ako sedím v parku 28 stupňov, oproti strom ktorý na mňa hádže tieň. Čítam knihu o ľuďoch čo nudili samých seba. Počujem jej kroky, nechcem sa jej pozrieť do očí. Keby áno prehrám vojnu sám zo sebou. Priznám porážku nad nechcením nepriateľom. Tak prechádza okolo. Mňa to nekonečne zaujíma. Ale nepoviem nič. 

Slobodná vôľa sú okovy okolo mojich nôh. Ako schopnejší sú tí ktorý slepo hľadia iba pod vlastné chodidlá. A koniec koncov koho toto celé zaujíma, veď sex aj tak viedol iba k láske a naopak. Ja už nemám ambície ani na jedno. Človeku sa totiž cnie väčšmi iba po tom čo raz mal alebo stratil.

Snažím sa radšej preniesť cez vlastné pudy. Všetko sú to plody rozhodnutia založeného na symetrii cudzieho bytia. Celý svet je pomätený, len tí normálny sú skutočne hodný psychiatrických liečebný. Budem milovať najvrúcnejšie ako sa len dá ale nikdy to nepoviem. Moje srdce nemá nôh či rúk ba ani úst. Je nemé a ja sa hrdo hlásim k tomu ako som ho dokonale zmrzačil.