Husle ktoré stratili hlas

Kráčal som premýšľajúc nad životom a nad podivným rozhovorom so svetoznámym raperom. Ubehlo už niekoľko mesiacov, no jeho príbeh mi neschádzal z mysle. „Asi o tom napíšem blog,“ rozhodol som sa naostatok, „možno sa dozviem nestranný názor a sám si ujasním, čo si o tejto podivnosti myslieť.“

Bol posledný deň v roku a ja som sa túlal horou, kam som sa vydal na niekoľkodenný výlet. Mal som plné zuby ľudí a civilizácie, samota vysoko v horách bola viac ako žiadaná a volanie hôr neodolateľné. Na záver som vystúpil na najvyšší vrch a pomaly sa začal spúšťať do doliny. V hore panovalo velebné ticho akoby holými, kymácajúcimi sa konármi mávala na rozlúčku so starým rokom. Podivný, znepokojivý pocit, ktorý ma znenazdajky premkol, dokonale odrážal atmosféru navôkol. Búrka sa blížila! Áno, ten pocit, ktorý som poznal dokonale, ma nútil pridať do kroku a čo najskôr nájsť bezpečný úkryt.

Počasie som na displeji telefónu sledoval pozorne, už dlho pred výletom. Zmena počasia mala prísť až v novom roku!

Pridal som do kroku. Nebo sa zahalilo do ťažkých, čiernych mrakov a mrazivý vietor sa do mňa opieral ohromnou silou. Bez zaváhania som sa rozbehol a v hlave som si rýchlo premietal mapu tak, ako som si ju pamätal. O necelý kilometer by som mal križovať asfaltku a tam niekde by mal byť turistický prístrešok. Čosi sa náhle v ovzduší zmenilo. Nad horou sa vznášal zlovestný mrak. Teraz som už letel dole stráňou ako o život. Ťažký batoh  som v tú chvíľu temer nevnímal. Len rýchlejšie vpred a vpred!

Najskôr na mňa dopadla prvá kvapka a kdesi v hore zlovestne zadunelo, potom akoby nebešťania otočili kohútikom. Spustilo sa hotové Božie dopustenie! Tvrdé krúpy bili nemilosrdne všetko živé i neživé a vytvárali tak nepreniknuteľnú clonu. Neuvážene som sa nahol dopredu, aby mi hlavu aspoň málinko chránil batoh, no to sa mi škaredo vypomstilo a niekoľko krát som tvrdo narazil do stromu po čom nasledoval tvrdý pád. Nebezpečne som sa gúľal dolu svahom, snažiac sa zachytiť aspoň niečoho, až som naostatok dopadol na tvrdú asfaltku.

Keď ku mne odkiaľsi doľahli ľudské hlasy, zamrzol som. V tú chvíľu, akoby šibol čarovným prútikom. Zmenilo sa úplne všetko. Ocitol som sa uprostred pekného lesa počas teplého, jesenného dňa. Niekto sa blížil. Niekoľkými krokmi som podišiel vpred a ostal sťaby primrazený. Skupina asi päťdesiatich Rómov prechádzala po lesnej ceste a živo sa pritom bavili. Veľké koče striedali rozšafné deti a pekné ženy v pestrofarebných šatách spievali svojimi kovovými ozdobami pieseň diaľok a slobody. Vajda, šťúply chlap s dlhými bielymi fúzami, idúci v čele sprievodu odrazu zastal a náhle pozrel rovno na mňa. V tom pohľade bolo čosi čo nikdy nebudem schopný vyjadriť. Boli v ňom hĺbky i diaľky, snáď skúsenosti, celé veky ľudstva, bolesť i radosť, láska i strach zároveň. Od prekvapenia a úľaku som mimovoľne cúvol a vtedy ma ohlušilo zúrivé trúbenie.

„Človeče bláznivý! Čo to robíš?!“ Reval vysoký, statný, počerný chlapík, ktorý sa až podozrivo svižne vysúkal z drobného Fiatu. „Stojíš uprostred cesty akoby si chcel aby som ťa prešiel!“ Nedokázal som uveriť, že sa do autíčka dokáže znovu usadiť. Rozbehol sa ku mne a obrovskou rukou si chránil hlavu pred krupobitím, „nič sa ti nestalo? Si v poriadku? Nemáš nič zlomené?!“

„Nič mi nie je, som v poriadku.“ Vplyvom posledných udalostí sa mi zamotala hlava.

„V poriadku rozhodne nie si!“ Podoprel ma na poslednú chvíľu a zanedlho som už sedel v teple auta. Rútili sme sa úzkou cestou v zovretí lesa a krupobitia. Môj spoločník sa mi, čoby dobrému kamarátovi, posťažoval, že chcel tráviť sviatky s rodičmi a celou rodinou, avšak volal mu vedúci, že vypadol kolega, ktorého musí zastúpiť. „Ráno teda musím byť na pracovisku. Ak nemáš iné plány, tak záver roka môžeme osláviť spoločne.“ Odvetil som, že nad jeho ponukou popremýšľam a obaja, ponorení v tichu sme sledovali ako nám ubieha cesta. „Čo sa ti porobilo? Stál si ako socha a civel, akoby si videl ducha. Zbadal som ťa na poslednú chvíľu!“

„Zrejme som aj videl.“ Pomyslel som si a celý zážitok som mu v krátkosti vyrozprával.

Teraz zbledol on. Bez upozornenia, prudko dupol na brzdu a zastavil. Chvíľu civel pred seba, potom vystúpil a niekoľko krát sa prešiel v tom strašnom počasí popred auto. „Takže aj ty si ich videl!?“ Opýtal sa keď sa celý premočený znovu nasúkal do drobnej fiatky.

„Aj ty?“ Nechápal som čo tým myslí. „Takže aj ty si ich videl?“ Vrátil som mu rovnakú otázku.

„Áno, je to už dlho. Dokonca som na to už zabudol.“ Auto sa znovu dalo do pohybu. „Možno nebyť dnes nášho stretnutia, už by som si na to nespomenul.“ Opäť sme sa ponorili každý do svojich myšlienok. Práve sme vchádzali do mesta. „Je pred nami dlhá, Silvestrovská noc, ak chceš, vyrozprávaj mi svoj zážitok.

„Bol som mladý a pochabý. Užíval som si život plnými dúškami a svet, ako všetkým mladým, aj mne ležal pri nohách.“ Začal svoje rozprávanie Dávid, keď sme už obaja sedeli v jeho byte, so šálkou horúceho čaju v skrehnutých prstoch. „Bol som veľmi pekný. Nejedno dievča sa za mnou otočilo a ja som sa tiež nebol iný. Skrátka vernosť nebola mojou silnou stránkou avšak nikdy som sa tým netajil.

Už od malička som chodieval s otcom, starým otcom a ich kapelou hrávať. Najskôr ma brávali so sebou iba tak, aby som sa všeličomu podučil a ja som veru nelenil. Hudobnícke remeslo sa na mňa rýchlo nalepilo a keď som podrástol, nebolo znamenitejšieho huslistu nado mňa. Zákaziek som mal toľko, že viac ako trištvrte roka som nebol doma. Hral som na pohreboch, svadbách, jarmokoch, proste všade kde sa len dalo a ľudia platili. Kde som sa ukázal, nikto nešetril, nikto neľutoval ani halier a ja som hral.“ Oči sa mu leskli svitom spomienok a úspechu. „Hral som ako Boh. Tóny, ktoré moje husle dokázali vyčarovať oblažovali ľudské srdce, ľudskú dušu ako rajská hudba. Keďže všetko má svoj koniec, nie inak tomu bolo aj v mojom prípade.“
Dávid prerušil rozprávanie aby z kuchyne priniesol čajník z ktorého nám do šálok doplnil horúci nápoj. Moje premoknuté oblečenie sa sušilo na radiátore a oblečenie Dávidovho syna ma trošku omínalo. Nevadilo mi to. Pohoda a príjemná atmosféra v ktorej sme sa nachádzali bola kúzelná.

„V čase mojej najväčšej slávy som spoznal Svetlanu. Bola to žena akú muž stretne iba raz za život. Tá mala v sebe oheň o akom sa ti ani len nesníva. Milovali sme sa vášnivo. Oheň v nás oboch sa spojil do ohromnej vatry, ktorá mohla všetko zničiť, spáliť rovnako ako splodiť nový život.  Mohla, ale nesplodila. Keď som sa jej predsa len nabažil, pocítil som, že potrebujem ísť ďalej. Za inou. Náš vzťah ochladol a Svetlana náhle odcestovala za prácou. Bez rozlúčky, bez jediného slova. Možno už vtedy tušila, že ju už nenosím vo svojom srdci. Dlho som za ňou nesmútil. O nejaký mesiac som sa zahľadel do inej a keď mi oznámila, že je tehotná, náhle akoby som dozrel. Na nič som nečakal a požiadal ju o ruku. Onedlho som držal v náručí malý uzlík– môjho syna, ktorý sa ohromným krikom dožadoval svojho miesta na tomto svete.

Jedného dňa sa prihodilo niečo nečakané. Práve som nebol doma keď Svetlana zazvonila pri našich dverách. S neuveriteľným sebaovládaním sa mojej manželke predstavila a vyjavila, že sme sa kedysi milovali avšak ona nevedela, že som si po jej odchode založil rodinu, že sa teda ospravedlňuje za vyrušenie a praje nám len to najlepšie. Dlho som potom o nej nepočul a rýchlo na ňu zabudol.

Roky plynuli ako voda. Tok času som pozoroval najmä na raste mojich najskôr detí, potom vnúčat a teraz už aj pravnúčat.

Pred tromi rokmi som hral práve na svadbe v Poprade, za mnou prišiel sympatický chlapík. Slovo dalo slovu a ja som sa dozvedel, že je to Svetlanin jediný syn. V hlbokých čiernych očiach mal čosi z jej lesku a na perách mu pohrával jej ľahký úsmev. Vyjavil, že jeho matka zomrela a skôr než vydýchla naposledy si priala, aby som jej nad hrobom zahral skladbu, ktorú som pre ňu v časoch našej lásky zložil. Vtom sa vo mne čosi pohlo. Pocítil som, že aj keď nás delia celé roky, stále sme si akýmsi, mne neznámym spôsobom blízky, akoby sme stále k sebe patrili. Nedokázal som jej poslednému želaniu nevyhovieť. Skladbu, ktorú som jej zložil som stále nosil, ako posvätnú relikviu, hlboko v spomienkach. Okamžite som zrušil všetky nasledujúce vystúpenia!

Stál som nad jej hrobom a hral. Hral som ako nikdy predtým a nikdy potom. Bolesť a smútok sa rinuli z najhlbších hĺbok mojej duše a ja som sa mu nepokúšal vzdorovať. Netuším ako dlho som ťahal slákom po strunách. Čas prestal existovať. Bol som tam len ja a hudba, akoby som jej chcel vypovedať všetko, čo by som jej vypovedať mal vtedy pred rokmi. Keď som skončil, bola už tma, avšak nikto z prítomných dovtedy neodišiel. Dívali sa na mňa s bolesťou, ale najmä s nevýslovným obdivom. Vyčerpaný som sa so Svetlanou naposledy rozlúčil a Tomáš, jej syn, ma odviezol na hotel. Celou cestou mi ďakoval, že som neodmietol jej poslednú prosbu a vychvaľoval, že nikdy nepočul nikoho tak nadpozemsky.

O týždeň som šiel hrať do Svidníka na slávnosti mesta, avšak beda! Len čo som sa postavil pred obecenstvo a potiahol slákom, od strachu a prekvapenia som takmer skamenel. Husle mlčali! „Čo sa to stalo?! Vari som ich nenaladil?“ Vzal som si náhradné husle a opäť nič. Ticho! V publiku to nervózne zašumelo. Vtedy ma primáš zobral stranou a prísne, hoci taktne požiadal aby som odišiel, pretože to nemôže byť inak, než, že som prekliaty!

Nevedel som čo robiť. Zúfal som si. Behom niekoľkých dní som prišiel o všetko, o zákazky, priateľov i schopnosť vylúdiť z huslí nejaký tón. Najskôr som sa rozhodol pojať nastálu situáciu ako dôvod k dlhej dovolenke, no tá mi vôbec nepomohla. Nedokázal som myslieť na iné, než na husle a moje nešťastie. Vedel som, že musím niečo urobiť. „Tu si sám nepomôžem!“ Hovoril som sám sebe. Odohnal som myšlienky na skoncovanie zo životom, keďže som prišiel o jediný spôsob obživy. „Mám predsa rodinu kvôli ktorej sa oplatí zabojovať! Najskôr musím skúsiť všetko, čo sa len dá! Na extrémne myšlienky bude ešte dosť času!“ Rozhodol som sa a žene som nič nepovedal, len som vyrazil za vajdom o ktorom sa šírili reči, že vie s kadečím pomôcť.

Vajda ma prijal uprostred noci a trpezlivo vypočul všetko čo sa mi stalo. „To je zlé.“ Povedal a zamyslene sa škrabal na šedivej brade. „To je veľmi zlé, ja ti s týmto pomôcť nedokážem.“ Vstal som a chcel som mu poďakovať aspoň za vypočutie, avšak ten ma chytil za ruku a posadil späť na miesto. „Počkaj, to, že ti nedokážem pomôcť ja, neznamená, že ti nedokáže pomôcť nikto. Budúci mesiac, presne v tento deň teda v posledný deň v roku, choď do hory kde som ti minule, vieš, keď sme boli na hubách, hovoril, že tamaď viedla kedysi hradská. O šiestej večer vojdi s husľami do lesa a čakaj. Potom už budeš vedieť čo robiť.“

Poďakoval som za radu a celý mesiac prosil Boha, aby urýchlil tok času. Nevedel som sa dočkať dňa ku ktorému som sa upieral ako k mojej jedinej (poslednej) nádeji.

Bola treskúca zima. Snehu vyše kolien, no na svete, ani mimo neho nebolo sily, ktorá by ma odradila od rozhodnutia. V uvedenú hodinu som vstúpil do lesa a tu zrazu pozerám, oči vyvaľujem, náhle sa počasie, les i celé okolie zmenilo a prichádzali oni. Spočiatku som nevedel či nemám halucinácie, avšak videl som ich tak ako vidím teraz teba, rovnako ako si ich dnes uvidel ty.

Koče, chlapov a ženy v pestrofarebných sukniach, vajdu s obrovskými fúziskami a očami, v ktorých sa skrývali snáď tajomstvá celého sveta. Do posledného detailu, ako si mi ich dnes opísal. Pristúpil som k nemu a všetci zastali. Niekoľkými slovami som mu vyrozprával svoje trápenie a on ma trpezlivo vypočul až do konca. „Veru, bol si voči Svetlane nespravodlivý. Mrcha človek si bol, to je pravda, avšak vidím, že si sa zmenil a teraz už si iný. Slzami si nad jej hrobom zmyl svoju odpornú zradu a preto by z teba kliatba mala byť sňatá! Musíš urobiť všetko, do poslednej bodky, čo ti poviem. Najskôr mi však podaj svoje husle.“ Podal som mu ich so všetkou dôverou a vajda na ne tri krát vyfúkol dym z fajky, ktorá mu visela z úst. „Dobre,“ husle mi podával naspäť, „odo dneška, presne rok nesmieš s nikým z celej svojej rodiny prevravieť ani slovo, nesmieš im ani nič napísať! Počas celej tej doby musíš každý deň v kostole, pred skončením omše, prosiť za jej pokojný odpočinok a za odpustenie. Napokon, keď stanovená doba uplynie, vráť sa nad jej hrob a opäť zahraj skladbu ktorú si jej hral, avšak tentokrát ju musíš hrať odzadu!“

Za podivnú radu som sa poďakoval a kočovníci sa pobrali za veselého huriavku ďalej. Keď som za nimi pozrel ešte raz, nikto tam nebol. V lese, spiacom pod snehovou prikrývkou, som bol opäť sám.

Vajdovej rady som sa celý rok držal ako kliešť a keď som po roku opäť stál nad jej hrobom a dokončil hru bez jediného zvuku, pocítil som ako sa husle zachveli a v rukách mi praskli po celej dĺžke. Pozri, tam visia, mám ich odvtedy odložené. Od toho dňa som už mohol hrať normálne, tak ako predtým, hoci mi hra už viac neprinášala potešenie ako kedysi. Najmä preto som hral čoraz menej a dnes sa mi už do toho vôbec nechce.

Dlho sme obaja potom sedeli mlčky, každý ponorený do vlastných myšlienok, z ktorých nás napokon vyrušil ohňostroj ohlasujúci odchod starého a vítanie Nového roka.

37