ZLODEJINA V CENTRE MESTA

        Keď som sa usiloval získať miesto redaktora v jednom časopise, s potešením som zistil, že práve na tomto mieste, sedel kedysi, ako redaktor aj „Pán autor“ Jaroslav Dietl. Tešil som sa, že po tomto človeku ostalo v kancelárii aj trochu jeho génia a mne pôjde práca od ruky.

Už vtedy však, v riadiacich štruktúrach moci, fungoval spletenec straníckych blbov a tak som bol bez šance.

        Jaroslav napísal scenár k najsledovanejšiemu televíznemu seriálu: „Nemocnica na okraji mesta“. Aj ja som to každú sobotu pozeral a toto dielo je fakt vynikajúce.

       Tak si teraz myslím, že pomaly dozrieva doba, v ktorej by mohol vzniknúť nový súčasný seriál, ktorý by bol takým „Akože druhým dielom“. Volalo by sa to:  Zlodejina v centre mesta.

       Toto dielo by však samozrejme nemohol napísať iba jeden človek, ale musel by to byť skutočne fundovaný team scenáristov. Je však celkom isté, že šikovný režisér a najlepší herci, by pribili oči našich spoluobčanov k televíznej obrazovke rovnako, ako to bolo kedysi. Akurát by sa tam ľudia neliečili, ale okrádali. Teda, nerozoberali by sa tam žiadne lekárske postupy, ale nekonečná, invenčná, pripravená a sofistikovane realizovaná zlodejina a klamstvo porevolučnej doby.

       Scenáristi by veľa invencie ani nepotrebovali! Stačilo by využiť a celkom verne opísať to, ako to bolo Jaroslavom už napísané a čo všetci majú v sebe.

Napríklad:

       Pôvodný seriál začína tým, ako nastupuje, na miesto do nemocnice, mladá ortopédka. Tento seriál by mohol začať dvojnásobnou kreáciou dvoch práve vyštudovaných spolužiačok - Mladých, krásnych ekonómiek. Jedna by, tesne po revolúcii, nastúpila na Daňový úrad a druhá do najväčšej banky. Lebo práve tam sa to všetko začalo diať. Celkom prirodzene by mohli svoje mimopracovné city rozvíjať k „Politickým vykvasencom“, k „Šéfom podsvetia“, k „Bielym koňom“, k „Deťom starých politických a bankárskych štruktúr“ a k „Zahraničným investorom“. Proste k celej tej bande, čo nám rozkradla republiku. Až by nakoniec obe dospeli k názoru, že nikomu nešlo o lásku, ale O peniaze.

Prvý diel seriálu by sa mohol volať: IGELITKA.

        Lebo v celej našej repudlike nie je ani jedno ucho, ktoré by o nepočulo, že prvé veľké peniaze začali nosiť „Donorovia“ v igelitkách.

- Za čo sa tieto úplatky úplne všade dávali?

- Komu sa dávali? A prečo?

- Ako ten, čo dával úplatky, prišiel k miliónom, ktoré doniesol bakovému úradníkovi, štátnemu zamestnancovi, „Sprostredkovateľovi“, alebo politickej strane?

- Prečo sa nosili práve v igelitke? A prečo nikomu nechýbali?

- Koľko tých peňazí vlastne takto pretieklo? Koľko majetku našich otcov ukradli, aby to všetko fungovalo?

- A veľa iných nezodpovedaných otázok. / Nechám na pravde fantázie pánov scenáristov /.

        Je celkom zrejmé, že na profesii a osobnom živote našich dvoch inžinierok, by sa to dalo krásne a názorne ukázať. Koniec koncov aj ja sám mám informácie / povedal mi ich jeden môj dobrý priateľ, ktorý je už na cintoríne, ale ktorému stopercentne verím / o tom, ako to presne prebiehalo a koľko percent sa komu nosilo.

Druhý diel seriálu by sa mohol volať: BIELE KONE

        Lebo prvá zlodejina, po revolúcii, boli „Nákupy na faktúry“. Samozrejme také, ktoré nikto nikdy nezaplatil.

- Kto vlastne boli tie Biele kone? Boli to zúfalci, ktorí nikdy v živote nevideli na vlastné oči tisíckorunu a ktorých banditi obliekli do oblekov, vybavili im živnostenský list a poslali nakupovať všetko, čo sa dalo?

- Prečo globálni kapitalisti, ktorí vybavili revolúciu proti komunardom, nepovedali funkcionárom mladej „Nežnej“ republiky, že toto presne sa stane. Čo nemali zo svojho dvestoročného kapitalizmu dosť vlastných skúseností? Alebo to bol zámer, aby oni sami mohli ukradnúť v republike skutočne veľké peniaze?

- Je pravda, že Biele kone sa masovo využívali v malej, ale aj veľkej privatizácii? Koľko ich potom, čo splnili úlohu a „Upratali“ majetok potom tí, čo boli v pozadí, zabili? / V denníku Pravda je 11.07. 20222 uverejnené, že skutina ŠÁTOROVCOV ich zabila najmenej stovku. A takých skupín, ako boli oni, sme mali na Slovensku, aspoň tridsať. No a šikovných banditov, ktorí robili sami, aspoň tisícku /.

- Ako Biele kone zabíjali? Ja osobne som vyšetroval smrť jedného dôstoníka, ktorý robil veľkú zlodejinu s naftou a benzínom. Utopil sa v potoku, ktorý nemal nikdy viac ako desať centimetrov vody. Zhodou okolností mi vtedy štátny policajti povedali, že v podobných potokoch sa minulý týždeň „Utopili“ ďalší dvaja občania. Scenár bol stále rovnaký – Menovaný sa opil, spadol a utopil! Čo keď ho opili a traja chlapi ho podržali pod vodou? Ten môj nosil okuliare. A tie v tej malej vode nikde neboli! Ale takú drobnosť vtedy nikto nevyšetroval. Koľko bolo vlastne bielych koní pomletých v priemyselných mlynčekoch na mäso, alebo rozpustených v kyseline? Všetko to boli ľudia na okraji spoločnosti – No a vtedy boli na vyšetrovanie „Iné závažné kauzy“.

Tretí diel seriálu by sa mohol volať: MALÁ PRIVATIZÁCIA A „HOLANDSKÉ DRAŽBY / AUKCIE /“

        Lebo, to už začala prvá skutočná, premyslená a masová zlodejina. Teda – Tá pre malých vychytralcov v republike.

- Je pravdou, že pri predaji štátneho majetku, zaradeného do malej privatizície, prišli do miestnosti chlapíci s pištoľami a ukazovali ich „Prípadným záujemcom“ o kúpu krčmy, či budovy?

- Je pravdou, že všetko bolo dopredu dohodnuté. Ža sa v mastných úplatkoch spojili štátny funkcionári, tí čo poskytovali úvery a podsvetie? Poprípade nejaký miestny „Favorit“? Že všetko, čo bolo potom v aukčnej sále, bola len fraška?

        Mám s tým osobnú skúsenosť. Raz ma zavolal môj sused, že sprivatizoval, za sedemnásť miliónov, jeden podnik. Či by som mu neporadil, ako najlepšie využiť potenciál reštaurácie a nočného baru, ktoré tam má. Prvé, čo som mu povedal bolo:- To si dal fakt veľa. Nedalo sa to kúpiť na Holanďna?-

Povedal:- Však sme chceli. Len som nevedel, ako to funguje! Zábezpeku zaplatili aj nejakí Češi. Tak som zavolal ich šéfa na záchod a ponúkol mu kufrík s peniazmi. Bolo tam pol milióna! Vysmial sa mi do ksichtu a povedal: „Dobrým zvykom je dať polku! Ak chcete získať osem a pol milióna, tak ja chcem aspoň štyri.“ Nevedel som, čo mám robiť, tak sme to kúpili za vyvolávaciu cenu!-

Čo už? Sprostí sme boli všetci!

Štvrtý diel seriálu by sa mohol volať: ORGANIZOVANÝ ZLOČIN 90-TYCH ROKOV.

       Popravde, ak človek neche, aby mu podrezali gágor, tak tento diel seriálu sa dá napísať len ako „Sranda“. V každom prípade by mali scenáristi humorne pripraviť natočenie.....

- Ako je možné, že tí najväčší chrapúni, dobrodruhovia, veksláci, vydierači a špinavci dostali na sedem rokov taký priestor. Policajti na nich drbali a oni tu mali Hollywood.

- Unášali tých, čo niečo dostali v reštitúcii do hory, tam ich vyzliekli do hola, museli objať strom, oni im spútali na druhej strane ruky a potom s chcechotom odišli preč. Keď ráno prišli, tak bol chlap „Mäkký“ a prepísal na nich všetko. / Banditi mali z Daňového úradu celkom presné informácie o tom, kto má aký majetok. /

- Ako to bolo s šikovnými ľuďmi, ktorí svojim rozumom prišli k peniazom, alebo niečo dobre sprivatizovali? Je pravda, že ich normálne odchytili na ulici, namlátili im hubu, zavreli ich do kufra auta a celý deň ich vozili po republike. No a večer začali strieľať z pištole okolo kufra auta?

- Ako to bolo, keď do podniku prišlo päť áut hrobokrkých chlapov v dlhých kabátoch. Keď všetkým začali ukazovať, že majú na boku zavesené Belgické brokovnice a začali sa zháňať po šéfovi? Tomu potom povedali, že sa sem tlačí Ruská mafia a keď neprijme ich „Ochranu“, tak bude v riti? /Zažil som to na vlastnej koži. Náhodou – Ale bolo to fakt husté! /

Piaty diel seriálu by sa mohol volať: VEĽÁ PRIVATIZÁCIA – UŽ SKUTOČNE PREMYSLENÁ A ORGANIZOVANÁ ZLODEJINA.

       A už sme pri Vladovi Mečiarovi a jeho vytvorení „Slovenskej Bohatosti“ vopred určeným ľuďom.

No – A ďalej to už riadne smrdí. Ale scénaristi budú mať za to honorár, tak nech nastavia svoj chrbát!