Na Písmáku publikuje 51 tisíc autorů, 464 tisíc textů, miliónů názorů

Písmák
Uživatel:
Heslo:
chci být viděn
Registrace
Zapomenuté heslo

Riaditelia
datum / id01.08.2022 / 533917Vytisknout |
autorMatej Hrbolta
kategoriePovídkyDalší dílo autora
zobrazeno65x
počet tipů2
v oblíbených0x
Riaditelia

Unavene si pretrela oči a s povzdychom zdvihla svoje super moletné XXL telo zo stoličky. V malom zrkadielku veľkosti S na vešiakovej stene si dlho prezerala odraz svojej nie príliš mladistvej tváre, na ktorej deň za dňom pribúdali vrásky. Vyplazila naň jazyk a urobila grimasu. Tým naznačila, že je zmierená so svojím výzorom.

Konečne nadišiel čas užiť si pár dní voľna. Cez kypré XXL pliecka si prehodila ľahučký kostýmčekový XXL kabátik a s chvatom energickej ženy rázne šťukla vypínačom. Kanceláriu zaplavila čierňava.

 

Spoza rohu slabo osvetlenej chodby s hlavami pritisnutými na stenu, zvedavo vykúkali dvaja páni úctyhodného veku v oblekoch a kravatách, ktoré už dávno vyšli z módy.

Ten vyšší, fúzatý, so sivými krátko pristrihnutými vlasmi a upravenou briadkou, bol pán Blažej. Ten menší, bruchatejší, s tvoriacou sa plešinou uprostred temena hlavy, sa volal Kristián. Spájal ich rovnaký cieľ. A dnes sa k nemu chceli priblížiť.

 

„Už odchádza. Zatvára dvere,“ šepkal Kristián.

„Na kľúč a na dva západy,“ zdôraznil Blažej.

„Jasné, ako vždy!“ hlásil Kristián.

„A kľúče dáva do bezpečnostnej skrinky v predsieni.“

„Jasné, ako vždy!“

„A my urobíme čo?“ rozkošnícky sa spýtal Blažej.

„My si ju ako vždy otvoríme,“ zanôtil Kristián.

„Tak, tak..., a keď tá harpya vypadne, zase tu zavanie svieži vzduch.“

„Jasné, ako vždy!“

„Pretože moc prejde do našich rúk,“ hrdil sa Blažej.

„Jasné, ako vždy!“

„Nemusíte stále opakovať to isté,“ zahriakol ho Blažej.

„Jasné, ako...,“ zháčil sa zarazený Kristián.

 

Spred dverí riaditeľne odchádzala pani XXL riaditeľka na zaslúžený predĺžený víkend. Štyri dni bude odpočívať v pokoji a robiť si čo sa jej zachce. Už na ňu čakajú priateľky Julka a Magda. S nimi lahodné nápoje: krvavá Mary, mochito, či piňakoláda a tiež sladučké krémeše, čokoládové špice, mandľové veterníky a nakoniec slastný wellness, ktorým si oblaží nielen telo, ale i dušu a myseľ. Ešte poslednýkrát stlačila kľučku a pretože na pár dní nastane bezvládie, uistila sa či je miestnosť dobre zavretá. Pohľadom prefotila chodbu a pohojdávajúc sa v zaguľatených XXL bokoch, takmer rezko vykročila v ústrety slobode.

 

Hneď ako sa zabuchli za odchádzajúcou dvere, starci vystúpili z úkrytu, šikovne sa zmocnili kľúčov od kancelárie a natrepali sa do riaditeľne.

„Pán kolega, pretože som starší, vyšší, skúsenejší a ako ste si mohli všimnúť aj múdrejší, oznamujem vám, že odteraz tu budem šéfovať ja!“ zostra sa ujal slova Blažej.

„No kádrové hodnotenie som mal vždy lepšie ako vy!“ oponoval Kristián. 

„Za socializmu, vážený, za socializmu, potom to s vami išlo dole kopcom!“ vyšplechol Blažej a zdrvujúco prebodol očami svojho budúceho podriadeného.

„A čo budem robiť ja?“ neisto, až bojazlivo sa spýtal Kristián.

„Vy budete môj námestník, moja pravá i ľavá ruka.“

„Ešteže tak!“ podvolil sa Kristián a hrdo sa vzpriamil.

Personálne obsadenie mali rozdelené. Potom prekutrali celú miestnosť, presnorili skrine, šuplíky, poličky a poprezerali lajstrá, ktoré sa im zdali dôležité. Pritom sa aj trochu unavili. Keď za dverami kancelárie začuli zvolávanie na večeru, zatvorili krám. Treba obohatiť aj telo, nielen dušu.

 

Na druhý deň sa hneď po raňajkách usalašili v riaditeľni a začali úradovať.

„Najprv musíme prepustiť tú strigu.“ začal zhurta Blažej.

„Akú strigu?“ nechápal Kristián.

„No predsa doterajšiu riaditeľku, pán námestník. Dostane výpoveď s okamžitou platnosťou. A zároveň s ňou tiež ten suchý chruňo, jej zástupca.

„Vykopneme aj hlavného kuchára?“

„Samozrejme. Akosi sa zopsul. Naposledy dobabral aj dukátové buchtičky,“ ťažkal si Blažej.

„Vrátnika by sme mali tiež vyšupnúť! Minule nám skonfiškoval fľašu borovičky,“ zaslzil Kristián.

„Jasné, prepustiť!“

„A čo spravíme s diétnou sestrou?“

„Prepustiť!“

„A upratovačku?“

„Tej sa tiež zbavíme!“

„Pán riaditeľ, ale keď všetkých prepustíme, kto sa o nás bude starať?!“

„Pravda, pravda...,“ uznal Blažej. „Vrátnika nie. Potom, čo sme mu vymenili tie dioptrické sklá v okuliaroch, si myslí že sme z ministerstva a správa sa k nám až prepiato zdvorilo. Šéfkuchárovi dáme prísne pokarhanie, znížime mu na tri mesiace plat a keď sa nepolepší, poletí ako poštový holub naspäť do svojho holubníka. Aj diétnu sestru si zatiaľ necháme.“ rozhodol Blažej. „Z jej podozrivého futuristického menu zatiaľ nikto nezomrel, len sa bojím, aby sme sa z neho zase nedokakali ako minule.“

„No a čo spravíme s upratovačkou?“ vážne podotkol Kristián.

„Musíme ju strpieť. Je silnejšia ako my obaja dohromady a keby sa naštvala, mohla by nás aj zbiť. Okrem toho, tie baby sú úzky profil,“ ukončil svoje osvietené premýšľanie nový riaditeľ. Po obede si dali kávičku, zapálili po cigaretke zo zásob bývalej pani riaditeľky a oddali sa sieste.

 

Celý ďalší deň písali výpovede. Vlastne iba dve. Pre riaditeľku a jej chudorľavého zoschnutého poskoka. Zabralo im to nemálo času, pretože sa nevedeli dohodnúť na štylizácii viet a správnosti gramatiky. Keď to horko-ťažko dokončili, prepúšťacie listy vložili do firemných obálok, zalepili a dali do pošty. Zvečerilo sa. Prítmie postupne ovládlo miestnosť a v kancelárii sa zošerilo. Unavene sa vyšmatlali z riaditeľne.

 

V nasledujúcom dni zvečnili svoje ctené mená na menovacích dekrétoch, na ktorých figurovali ako hlavní šéfovia tohto zariadenia a na oslavu ustanovenia sa do funkcií si drcli zopár kalíškov koňačika, určeného iba pre vzácne návštevy. Večer sa v dobrej nálade obaja spokojne pobrali spať. 

 

Ani si neuvedomili a štyri dni prešli. V jedno popoludnie, keď po výdatnom obede slastne podriemkavali v riaditeľni, sa náhle rozleteli dvere a do miestnosti vrazila ukrutne rozčúlená pani ex direktorka s vraždiacim výrazom v tvári. S hromobitím v očiach zajačala: „Čo to má znamenať páni, už zase?!“

Takmer ich trafil šľak. Od ľaku stratili reč a aj napriek vysokému veku sa veľmi svižne odpratali z milovanej riaditeľne. Vedeli, že musia odísť. Že musia ujsť. Bleskovo si pobalili kufre a zamierili na neďalekú autobusovú zastávku. 

„Kedy máme najbližší spoj na stanicu?“ dopytoval sa Blažej.

Kristián prezeral cestovný poriadok na vývesnej tabuli: „O pätnásť minút.“

Autobus však neprišiel. Neprišiel ani o pol hodiny, ani o hodinu, ba ani o dve. Už ich kváril aj hlad. Keď začal pofukovať vetrík a bola im aj zima, vzdali to.

„Nič sa nedá robiť. Musíme sa vrátiť. Dnes tu ešte prespíme a zajtra...“ rozdumovali starci.

 

Z okna riaditeľne ich sledovalo niekoľko párov očí.

„Postaviť fiktívnu zastávku autobusu priamo v blízkosti nášho areálu, bol vynikajúci nápad. Aspoň sa nám zverenci netúlajú kade-tade po meste a nemusíme ich hľadať, keď majú zajačie úmysly,“ štebotala už upokojená pani XXL riaditeľka a od šťastia, že všetko dobre dopadlo sa zachichotala, čím rozknísala svoje sexi moletné pliecka, až sa tukové vankúšiky na jej tele roztancovali. 

 




Názory čtenářů (Zobrazit smazané)

02.08.2022 09:22:27dát kritice tipK3

Nedalo se psát. Rád jsem si od tebe zas něco přečetl a i tentokrát jsem spokojený. Absurdní výlet do totálního bláznovství, jinak to nazvat neumím. Ale pobavilo. Ty XXL mě též rušily.

02.08.2022 09:19:09dát kritice tipK3

T.

01.08.2022 18:58:34dát kritice tipyss

No, celkom fajn blázinec. Nie je to zlé, na začiatku ma predsa len rušilo to pre mňa už zbytočne pridávané XXL, ktoré nejako stratilo už svoje "čaro". Očakávala som nejaký prepad, alebo vraždu, ale smerovalo to inak, už ten rozhovor pánov bol dosť naznačujúci, že niečo nie je v poriadku, trocha ma nudila tá dĺžka "kvetnatého" rozmýšľania v dialógu, možno by som zvolila niečo kratšie v tom smere, lebo potom som mala dojem, že mi tam trocha vyskočila nejaká priepasť, akože najprv veľmi podrobne, a potom už len tak hups, hups...ale tak záver to doladil no, pointa ok



Kritiky a názory mohou přidávat pouze registrovaní uživatelé.
Pismak.cz 1997 – 2022, provozuje Dobrý spolek, pravidla Pickup lines Letní dětský tábor