Na porade učiteľov,

znejú slová dôležité.

Vraj sú známky našich žiakov,

podozrivo znamenité.

Riaditeľka krúti hlavou,

nečaká však odpoveď hneď,

máme vraj len zamyslieť sa,

prečo je tak málo za päť?!

Vrátil som sa odhodlaný,

medzi žiakov do tej triedy.

Chcel som rýchlo vyvolávať,

vytiahnuť tak školu z biedy.

Zavolal som žiaka chytro,

musel si prísť pred tabuľu.

Nadelil som pár otázok,

Nevedel, tak dostal guľu!

Tešil som sa, potmehúdky,

radosť bude na vedení,

že som splnil tichú prosbu,

zhoršiť prospech prevznešený.

Spokojne som kráčal z triedy,

dverami som svižne búchal,

keď mi cestu prekrížila,

triedna žiaka, čo som skúšal.

Čo som si to ja dovolil,

dávať päťky tejto triede?!

Veď ich pre tie štatistiky,

budú haniť - ako vieme!

Kráčam teda mĺkvo ďalej,

zástupkyňa na mňa volá.

Vraj je mama toho žiaka,

pre to hodnotenie chorá!

Otecko jej tiež už volal,

vraj som prísny v hodnotení.

Nemôže sa viac už dívať,

jak je synček zúbožený.

Chcel som aj ja čosi preriecť,

riaditeľka mi však vraví:

„Príde sa sem na Vás pozrieť,

inšpekcia na svitaní!“

Bledý, smutný kráčam k autu,

všetci čo sa zobudili,

pre zlé známky, čo som rozdal,

moje gumy vypustili...

Premýšľajúc nad tou biedou,

precitol som opäť v triede.

Pred tabuľou žiak sa chveje.

Vraj sa učil, - no nič nevie!

Čo len robiť? Hútam rýchlo.

Dať mu päťku? Veď to nejde!

Zažiť znovu toto všetko?

Taký scenár nikto nechce!

„Vyskúšam Ťa nabudúce,

zlá známka Ťa obíde dnes,

choď si sadnúť do lavice.

Šikovný si. Bol to len stres!"

Tak to chodí dníček za dňom,

povinná je pochvala.

Učiteľ čo inak spraví,

neminie ho pohana!