Poslúchaj, mama

Vonku je opäť nepríjemne. Od rána popŕcha, fúka studený vietor, von nepôjdeme. Mama, napriek počasiu, keď ma zbadá cez oblok, vybieha mi oproti. V pulóvri a veste. Pridám do kroku a ženiem ju do spoločenskej miestnosti. Sadáme si za okrúhly stolík oproti sebe. Pozerám na ňu s úľubou, ako jej to pristane. Upravené vlasy, ružový svetrík, šedá vesta, šedá hlávka, úsmev a iskra v očiach. Znova sa uisťujem, bolo to správne rozhodnutie. Tvárou v tvár mi všetko rozumie. Ukazujem jej videá, čo mi posiela Katka. Pýtam sa jej, kto je kto. Blíži sa čas odchodu. Vyveziem sa s ňou na druhé poschodie.  Na posteľ vykladám nové domáce oblečenie, na nočný stolík kalendár, snáď jej ho znova "neukradnú". Dózu so slaným pečivom na ponúkanie.

"Mami, tu máš zemiakový šalát a žemličku. Zanesiem ti to do chladničky, máte tu teplo, je tam majonéza."

"Nie, nie! Ja si to sama."

Dám ešte pár pokusov, márne. 

"Tak mi sľúb, že to hneď zješ, alebo odnesieš do chladničky."

Neviem, či sa naň chce vrhnúť, len čo odídem, alebo sa bojí, že jej ho niekto ukradne. Zasa jej nechutí.

Ide ma odprevadiť, "dievčence" sedia v kútiku na chodbe. Spoznávam veselú paniu.

"Dobrý deň! Vás poznám teta z videa, čo mi poslala Katka. Ste tam taká veselá. Ako sa voláte? Mama si nevedela spomenúť."

"Píšem sa H..., tu ma volajú Etelka."

"Som rada, že som vás stretla."

Prichádza pani s dvomi palicami. "Ja som robila na družstve, poznala som vášho otecka," prihovorí sa mi. 

"Jáj, tak vy ste Soblahovanka! Tak vás volá moja mama."

Zvezieme sa dole výťahom, teta je zhovorčivá.

"Ja mám len sedemdesiatpäť rokov. Keď som sa vrátila z nemocnice, bývala som u dcéry."

"Vy máte aj dcéru? Mama spomínala iba troch synov," som prekvapená.

"No, poviem vám pravdu, ja ju moc nespomínam. Ona je také ledačo!"

"Mami, aj ty o mne takto rozprávaš?" smejem sa.

"To teda nie! Božechráň!" oponuje teta, hladí ma po ruke. "Teraz mi predali byt, aby mi mohli platiť toto, dôchodok mi nestačí."

Zrazu vybehne sestra z kuchyne.

"Nemôžete ísť von!"

Nechápem. Obzerám sa, mamy nikde. Myslela som, že je za závesom. Pobehnem, ani tam. Otvorím vchodové dvere, mama vonku.

Sestra na ňu znova kričí: "Poďte dnu!"

"Ja len dcéru odprevádzam," nedá sa mama.

"Nie ste oblečená!"

"Čoš!"

Objímem ju, jemne natlačím dovnútra a napomeniem s úsmevom: "Poslúchaj, mama!"

"Chytro by si tu zmeškala autobus, zavyprávaš sa..."

Žeby žiarlila? Vystrčila ma pätnásť minút pred odchodom autobusu.