Rozprávka nevznikla preto, aby zaspali deti..

     Končí sa ďalší vyčerpávajúci deň strávený v práci. Zrazu sa otvoria dvere na detskej izbe a za unaveným oteckom či mamičkou pricupká malé slniečko s knižkou v ruke a prosebným hláskom sa opýta: “Budeš mi dnes opäť čítať?” Je ťažké odolať veľkým netrpezlivým očkám, a tak sa ocko alebo mamička zdvihne, usmeje sa, uloží dieťa do postieľky a otvorí knižku rozprávok… O chvíľku sú už obaja ponorení do zázračného sveta, kde sa plnia aj tie najtajnejšie priania, uzatvárajú sa priateľstvá na život a na smrť, a kde vždy zvíťazí dobro nad zlom. Zatiaľ, čo dieťa rozmýšľa nad tým, prečo aj jeho Dunčo nerozpráva, a prečo aj ono nevie lietať, dospelý tajne dúfa, že táto chvíľa nikdy neskončí, a že raz aj v reálnom živote nastane doba, keď bude priateľstvo, láska a šťastie trvať večne. O pár minút, keď už počuť len tiché, pravidelné oddychovanie dieťaťa, ešte stále sa izbou nesie hlas čítajúceho rodiča, ktorý sa akosi nevie (a nechce!) odpútať od rozprávkového světa. Jako raz povedal Antoine de Saint-Exupéry “Všetci dospelí boli najprv deťmi. Ale máloktorý z nich sa na to pamätá.” A najlepší sposob, ako si spomenúť, je otvoriť rozprávkovů knižku spomienok.

     V každej rozprávke je skryté ponaučenie, nejaký odkaz autora, ktorý však deti pochopia, až keď vyrastú. Keď počúvajú rozprávku deti, všímajú si najmä dej, obrázky a vtipné dialógy. Rodičia však v podvedomí rozoberajú rozprávku do detailov. Rozmýšľajú, aké by bolo krásne nebáť sa pustiť dcérenku samotnú do hlbokého lesa, premeniť sa z Popolušky na princeznú, alebo zažiť iné typicky rozprávkové veci. Je aj mnoho televíznych rozprávok, ktoré súčasné deti nemajú radi. Rodičia sa tešia celý rok na sviatky, aby si mohli pozrieť svoju obľúbenú Pyšnú princeznú, Tri oriešky pre Popolušku alebo Bol raz jeden kráľ. Deti však ešte predtým, než ich stihne upútať dej, odradí nefarebnosť a im neznámy štýl rozprávania. No rodičia, ktorí už chápu pravú hodnotu rozprávok, netrpezlivo čakajú na začiatok. A samozrejme to nie sú len sfilmované rozprávky, ktoré rodičov často oslovia viac jako deti.. Nie! Sú to rozprávky aj v knižnej podobe. Taká najznámejšia knižka pre deti,, ktorá však zaujala miesto aj v srdciach dospelých, je Malý princ od už spomínaného Antoine de Saint-Exupéryho. Krásny príbeh pilota, ktorý havaruje v púšti, kde sa stretáva s plavovlasým chlapčekom…Malým princom. Deti si obľúbia príbeh vďaka milému fantazijnému deju, rodičia sú však unesený duchovnou krásou príbehu. Krásny a jedinečný obraz priateľstva, zmysla života a lásky. To všetko sa navždy vryje do sŕdc čitateľov. Anton Hykisch, ktorý napísal doslov, sa v ňom priznal, že raz, keď čítal svojim deťom knižku Malý princ a videl ich rozžiarené očká, rozplakal sa. Hovorí sa, že tí, ktorí nevedia plakať celým srdcom, nevedia sa ani od srdca smiať. Tak prečo nezahodiť všetky predsudky a nezaplakať si trebárs nad Malým princom alebo inou rozprávkovou knižkou. Musíme sa prestať hanbiť za zistenie, že aj my sme sa dokázali zahĺbiť do rozprávky…možno ešte viac jako naša ratolesť. Veď niekedy len takto dovolíme, aby sa nám opäť v mysli vynorili spomienky. Spomienky na detstvo a bezstarostnosť. Každý člověk potrebuje svoje spomienky! Zaháňajú totiž pocit ničoty a osamelosti. Ja som Malého princa dostala na 13. narodeniny od rodinných priateľov. Pamätám si, že som bola veľmi prekvapená. Nedokázala som pochopiť, prečo mi v mojom veku darovali rozprávkovú knižku. Prečítala som ju síce ešte v ten večer, ale musím sa priznať, že som vtedy vnímala len príbeh a nezamýšľala som sa nad hlavnou myšlienkou tohoto dielka. Bola som ešte dieťa. Až nedávno som si knižku opäť otvorila, pretože vo štvrtom ročníku patrí medzi povinné čítanie. Keďže som si ani poriadne nepamätala príbeh, znovu som ju začala čítať. Už po pár riadkoch som si začala uvedomovať múdrosť Malého princa, jeho obetavosť, nesebeckosť a jeho veľkého ducha. Pochopila som, prečo po tejto knižke siahajú čoraz častejšie aj dospelí. Určite sa aj oni súhlasne usmievaju při čítaní riadkov, v ktorých ich autor kritizuje, pretože hodnotu života vidia len v číslach a nezaujímajú sa o podstatné věci. A aký veľký zmysel má potom toto dielko, keď po prečítaní rozprávky podvedome namiesto otázky “Koľko má tvoj nový priateľ rokov?” alebo “Koľko zarobí jeho otec?”, položia otázku “Aký má hlas?” či “Ako sa najradšej zabáva?”. Už aj toto je malý, ale doležitý krok k lepšej budúcnosti. Až keď som si ja po 2 krát prečítala Malého princa, až vtedy som pochopila, aký veľký zmysel má život, keď žijeme pre niekoho iného. Keď máme niekoho, koho možeme ľúbiť, starať sa o neho a tešiť sa z jeho prítomnosti. Tak, jako mal malý plavovlasý chlapček v Exupéryho príbehu svoju vzácnu ružu a malú ovečku, tak aj každý člověk by mal mať svojho najlepšieho priateľa, svoju milovanú sobotu. Len si to musí uvedomiť! Malý princ rozpráva aj o líške, ktorá ho požiadala, aby si ju skrotil. Skrotením sa medzi nami vytvorí pevné puto. Vlastne aj čítanie rozprávok je také malé skrotenie. Tak, jako líška čaká na princa každý deň v tom istom čase a teší sa na neho už dopredu, tak aj dieťa už od rána čaká, kedy príde čas večera, aby mu mohol otecko alebo mamička prečítať jeho obľúbenú rozprávku.

     “Život je vážna věc!”, povedal raz L. Sukhorukov, ale v zápätí sa hneď opýtal: “Ale viete si ho predstaviť bez úsmevu?” Nie, nikto si nedokáže predstaviť život bez úsmevu, pretože on uzdravuje chorých a bezmocným dáva nádej. Deň, keď sa ani raz neusmejeme, je teda úplne zbytočný. A ten najlepší a najkrajší sposob, aby sa aj každý dospelý člověk aspoň raz za deň zasmial, je vziať do ruky večer rozprávkovú knižku a povedať svojmu dieťaťu: “Poď do postieľky. Budem Ti ešte chvíľku čítať.”