Smerovanie

.. možno indispozícia, možno smútok po kráse .. nuž kto vie ako to vtedy bolo :-) ..

Som smútok, som tieň vytrhnutý zo sna,

som deň zaliaty večnou tmou,

som alej vyprahlá a srdce mám bez dna,

keď túlam sa ľudskou hmlou.

 

Spútaná svetom a veľkosťou zeme,

v trpkosti strácam sa, znova a zas

a tíško dýcham stúlená v sebe,

neschopná vnímať vesmírny jas.

 

Do nebies vyletieť, dotknúť sa hviezd,

v ošiali zabudnúť, nedať sa zviesť,

opiť sa nebom, slnkom, lesom,

zamieriť k výšinám, k horským plesom,

v nádhere pokľaknúť, svoj hold vzdať kráse,

od nej sa odkloniť, však k nej vrátiť sa zase.

 

Ale všetko je len mam a klam,

ak vieš, cítiš, že v sebe si sám,

strápený v duši, unavený svetom,

bojíš sa priblížiť ku krásnym kvetom,

 

po ránach túžiš, keď v zatajenom cite,

videl si rosu sa chvieť v rannom svite,

keď vzduch vonia po šťastí, striebristý padá nach

a tebe sa zdá, že kráčaš po rajských záhradách.

 

A možno, že život iný je a ja vo chvíľke pomýlenia,

v rozpakoch preklenúť chcem puto vlastného utrpenia,

alebo snáď ja som iná a v osamení,

priznať sa bojím, že smutno je mi.

 

Som ako v púšti, všade len čierny prach,

v páľave horím a hyniem v temnotách.

V hrudi prázdno, v ústach horký blen,

nocou blúdim, kým nezjaví sa biely deň.

 

A keď mesiac rozplynie sa v modrý dym,

cez okraj priepasti rozplyniem sa s ním,

na ligotavé kvapky, na zvonivý smiech,

prúdiaci potokom čistým ako sneh,

na pieseň rozvalín a tichú ozvenu,

v žilách sa topiacu na radosť bezmennú.

 

---