Ty a ja

Vidím ťa zrazu, ako jemný opar v údolí,

očakávanie, keď sa z hmly radosť vynorí,

vidím ťa rásť, vstať, ísť a kráčať,

v hrdosti orol, pre mňa však vtáča.

Navonok mĺkvy náhrobok, často mlčíš,

vo vnútri riava, príboj, čo v tebe hučí.

Navonok kameň, občas tŕň, bolíš,

vieš to, keď s láskou ranu mi hojíš?

Navonok nezlomná žula, železná brána,

vo vnútri v slnku kvapky zrosené z rána.

Navonok póza ako pevný luk a tetiva,

a vo vnútri oheň a voda a riečka snivá.

Občas sme tak k sebe blízko, až sa v sebe chvejem,

hoci ani neviem prečo a kde to vlastne spejem,

iba viem, že to, čo dýcham, je nádherné,

slnko premeny, v myšlienkách vždy spolu sme.

A občas ďaleko, avšak clivota, tá nás spája,

smútok, úsmev, kamienky očí a melódia hravá.