Ale zato sú aj dobré správy, priateľ môj!

Ale zato sú aj dobré správy, priateľ môj!

Minule, zase celkom tak náhodou, ako prechádza celým mojím životom, sa mi priplietla do cesty priateľka Ľuba. Čítajúc inzeráty, naďabila som na jeden, kde bol uvedený kontakt na ňu. Zdvihla som telefón.

Tento rozhovor ma veľmi vytešil!

***

Spoznala som ju, keď sa prisťahovala do nášho susedstva. Bola som na prvej materskej a ona tiež.

Naše prvé deti: bez skúseností - boli sme trochu (či aj viac?) bezradné, „trčali sme zrazu doma“, hoci sme na to neboli ani zvyknuté, ani pripravené, mali sme spoločné radosti, starosti... Spolu sme sa učili byť matkou.

Spájalo nás mnohé: i rovnaké vzdelanie, vek, neskúsenosť, i problémy v manželstve... chodili sme na spoločné prechádzky a tak sme sa poznávali. Ľubin Maťo bol o pol roka starší ako môj syn.

Ľuba je človek celým srdcom milujúci.

Dávať, to bola a je najprirodzenejšia vec na svete. Pre Ľubu.

Moje deti vynosili po Maťovi krásne detské veci, ktoré mala Ľuba skadesi z Nemecka. (To bolo pred dvadsiatimi rokmi!) Dávala tak, že ako obdarovaná som sa nikdy necítila zaviazaná tým, že beriem, prijímam! Nikdy. Bola to tá najprirodzenejšia vec na svete presunúť to, čo iný potrebuje, ďalej. V Ľube nevznikol ani náznak pocitu, že  robí niečo navyše. Tak to je správne, vedela a tým to končilo! Ešte tak trochu vytvárala pocit, že som pomohla, keď tie veci sa budú ďalej využívať.

Ľuba je ale i celým srdcom milujúca matka.

Počas tehotenstva dostala silnú cukrovku, odvtedy je inzulín dennou súčasťou jej života. Ani ďalšie dieťa už nemohla - vďaka tejto chorobe - mať. A jej Maťo prišiel na svet vo veľkom ohrození. Takmer pôrod neprežil, ale podarilo sa ho zachrániť!

No to všetko sa jej zdalo byť primeranou daňou za šťastie, že má tak cenný poklad, ako je Maťo. 

Predstavujem si aj dnes, ako s hrdosťou hovorí: „Však je krásny! Viem si predstaviť, ako budú naňho baby letieť! Tie tmavé oči a blond vlasy: to je ale nezvyčajná kombinácia!“

Keď som sa odsťahovala do úplne iného kúta Slovenska, z diaľky som sa postupne dozvedala, že Ľubin syn je dyslektik (veď mal veľmi ťažký pôrod) a dlho trvalo, kým sa prišlo na to, prečo má toľko problémov v škole. Ďalšia správa ešte omnoho viac pritvrdila: Ľubin syn má leukémiu a čoskoro nasledovala správa, že Ľubin manžel - otec jej syna - sa presunul o dom vedľa, k susedom (bolo to tam ľahšie?) a splodil dve deti. 

Žila som celkom inde. Ale náhodou, raz v lete, počas návštevy rodičov, som ich -  po niekoľkých rokoch  - Ľubu i Maťa  stretla  pri ceste autobusom: Maťovi vlasy, tie, čo mali podľa Ľubiných plánov kontrastovať s očami, ako uhoľ čiernymi, chýbali. Nahrádzala ich v tom horúcom lete čiapka.

No, nevedela som, ako ich osloviť. Ľuba sa prihovorila. Ako vždy, bola mimoriadna. V tom, čo hovorila, nebola sebaľútosť. Hovorila fakty, ako prichádzajú remisie, ako zháňa po nociach pohotovosť, ako musí zvoniť po susedoch, lebo telefónna búdka na námestí je stále rozbitá. Cítila som jej bolesť a dovolila mi pochopiť jej boj o Maťa. Ale bolo v nej i veľa nádeje a plánov.

No hovorila i o tom, ako práve organizuje miestnym deťom nejaký maškarný ples, zháňala staré plachty, handry, „u mojej mamy sa nenájdu nejaké?“ Tým, ako veci brala, bola neobyčajná, výnimočná!

Po dlhšej dobe som sa  s ňou znova „náhodou stretla“.

Ľuba prebehla mojím životom podozrivo veľakrát náhodou ("úplne náhodou" sa raz Ľubina firma premiestnila i do priestorov objektu, kde som pracovala v tom čase aj ja).

Teraz to bolo náhodou v Bratislave, kde nestretnem niektorých ľudí, ani keď chcem . To som sa už sem znovu vrátila bývať.

Maťo bol po transplantácii kostnej drene.

Ľuba hľadala, Ľuba je nezlomná, Ľuba to nevzdala. Našla možnosť, i keď riskantnú. Rozprávala mi o tom, ako prekonávala s Maťom jeho zdravotnú krízu, ako Maťo po ožiarení už zomieral, ako mu začali zlyhávať orgány...

Dostal sa i z toho! Mám takmer dojem, že to urobil pre Ľubu, že ožil, že sa vrátil!

Potom nasledovali ďalšie roky strachu, lebo Maťo nemohol veľa vecí. Bol už obrovský chlapisko, v skutočnosti bol krehučký a zraniteľný. Maťo musel i študovať a bol dyslektik. To všetko bolo treba zosúladiť. Lenže Ľuba bola a je neobyčajná. Asi aj Maťo!  Dnes má vlasy, síce riedke, ale má! A je zdravý. Dnes už tak veľa veľa rokov, že verím, že všetko toto je za nimi.

*** 

A ten telefonát ma naozaj potešil. Je naozaj dobré počuť aj takéto správy. Naďalej všetko v poriadku.

Ľuba sa nevzdala a zvíťazila.

Maťo sa nevzdal a je zdravý.

Vďaka, že im, ale i nám to bolo dopriate!

Sčasti „dar zhora“, sčasti Ľubina a Maťova nezlomnosť.

Skutočnosť.