Ďaleko od seba

Cnie sa mi, tvoj smiech, tvoje pohladenie,

už len večerný súmrak ma hladí po tele,

čo zostalo, sú iba tvoje clivé tiene,

je ticho v priestore, čo zostal po tebe...

Chýbaš mi ako vzduch, ako vietor v nebesiach,

chýbaš mi ako slnko, tečúca voda, vlnenie,

vidím ťa v odrazoch rána, za tmy, v hmlách, 

včera mi slnko svietilo, dnes je to zatmenie.

Si mojou súčasťou, srdcom, cievami,

kľukatým chodníčkom smiem k tebe prísť,

si ostrov blaha a kúziel neznámych,

ako včela za kvetom túžim k tebe ísť.

Si tým, čo získavam, keď strácam, keď hľadám,

napĺňaš môj svet iskrou a živou nádherou,

si mojím mesiacom, keď hľadím ku hviezdam,

si blankytným nebom, ktoré žije nado mnou.

Bez konca a začiatku, si oceán zabudnutia,

žiješ v oblakoch, ale aj blízko pri zemi,

si mojou večernicou, za ktorou oči smútia,

keď sa nad ránom jej svit na deň premení.

Si ako vášeň, roztancovaná nebeská chvíľa,

po nej sa mi zrazu veľmi, preveľmi cnie,

srdce sa prebúdza a k oblakom sa zdvíha,

iba ak pri tebe spočinúť v tichu smie.