Deň pre poznanie

Neviem, čo s ním, neviem, čo s tým,

rozkol vo mne je priveľký

a plátno, na ktoré pozerám,

je popraskané od množstva farieb

a občas premýšľam, prečo

a neviem nájsť odpoveď,

lebo slnko je príliš žiarivé,

a mračná priveľmi tmavé.

A mnohý deň je ako začiatok konca,

keď zem dýcha nepokojom

a vietor šelestí v zimomriavkách,

aby privábil nad obzor mrákavy.

A je to deň, keď sa nič nedarí

a nie je kde hlavu skloniť,

okolo blúdia iba cudzie tváre

a prázdnota požiera moje vnútro.

A zakaždým, keď chcem zmyť prach

a špinu i nános, čo sa vo mne nahromadil

a nabrať zo studne čerstvú sviežu vodu,

prameň vyschne a mne zostáva iba smäd.

A tak v tom dni musím dlho kopať

a čistiť, vynášať hlinu a kamene,

dolovať v hĺbke zeme, v pote a slzách,

aby mi bolo dovolené omočiť pery

a tak uhasiť trpký oheň,

ktorý spaľuje útroby až na smrť

a privádza myseľ na okraj útesu,

kde iba hĺbka je vyslobodením.

V ten deň, keď sa svetlo mení v tmu

a celá moja bytosť je väznená

v cele temnoty a najväčšieho smútku,

prichádza anjel, aby mi podal poživeň.

A je to iba moja vôľa, moje rozhodnutie,

či v sebe nájdem odvahu prijať dar,

alebo odvrátim oči v čakaní na smrť,

v letargii, v odovzdaní sa osudu.

V tom dni môžem zmeniť celý svet,

prepísať knihu predurčenia, osud,

on už nebude znamením toho, čo bude,

iba strašiakom v poli, tým, čo bolo.

Každý takýto deň mi dáva možnosť

začať odznova, začať lepšie a krajšie,

deň, v ktorom vyčistím všetky miesta,

v ktorých sa pohybujem ja i môj tieň,

všetky kúty oživím piesňou radosti,

piesňou zmierenia, piesňou zrodenia,

prijmem dar, ktorý pochádza od nebies,

a položím ho na najvyššie miesto,

aby mi svietil na cestu hľadania,

hľadania pravdy o tom, kto som,

o tom, čím som a čím môžem byť,

o zmenách, ktoré potrebujem,

aby sa moje srdce otvorilo ako kvet,

hoc aj na chvíľku a pocítilo závan raja,

ktorý nikdy nebol zatajený ani ukrytý,

ale bol, je, stále tu, na dosah, vo mne.

Už netreba hľadať diamanty, veď ich mám,

nemusím hľadať vodu, už ju vidím,

klokoce, žblnkoce, jagá sa v slnku,

prediera sa, aby sa mohla vliať do mora.

Jediné, čo robiť musím,

nesmiem zabudnúť na pravdu,

ktorú mi prezradil práve tento deň,

pravdu poznania, pravdu nachádzania,

pravdu o prameni, ktorý vytryskne,

ak veľmi túžim, ak veľmi chcem,

vo chvíľke samoty, mieru a pokoja,

v tichu, ktoré prepája cesty

večného vesmíru, hviezd a nebies,

kde svetlo a tma už nie sú,

je iba plameň, hoci ho nevidno,

v tej chvíľke úplného splynutia

s jednotou, s čistotou, s Bohom,

keď je všetko znenazdajky jasné, -

viem hľadať, stretnúť a nájsť seba

ako čiastočku nekonečného oceánu,

stratenú a znova nájdenú v oceáne,

ktorý sa do ľudských sŕdc vlieva

ako nádherné teplo, prúdi cievami,

prúdi tepnami, prúdi telom,

vzduchom, prúdi všetkým, energia,

ktorá dáva život, je život, 

je rozprávkou, vznešenosťou,

žiarou, zabudnutím, precitnutím,

je láskou doteraz nikdy nepoznanou,

krehkosť a zároveň najpevnejšia sila,

rozpustenie, keď ja už nie som ja,

lebo som ničím a predsa som všetkým.