Benátky,

To bolo tak. Mala som za sebou 19-násť dňovú cestu do Maroka, v Maroku a späť. Poslednou zastávkou pre sladkým domovom boli Benátky. Ja by som radšej uvítala 10 hodín na pláži, ale že vraj nie, že skvost Talianska nás čaká. No mňa, teda, určite nečakal. Ešte, že sa to počas karnevalu napravilo, inak by pre mňa Benátky zostali iba miestom, kde ma mučilo teplo a kvantum ľudí a bolo mi zle. Romantika žiadna. Plánovala som zostať celý deň na parkovisku a v pôvodnom pláne som mala mať aj spoločnosť, ale Sonička je nadaný manipulátor. Maja aj Martin kolaborovali, opustili ma. Aj som sa už už zmierovala s myšlienkou, že ostanem v tieni autobusu sama, keď došla Sonička s veľmi účinným prostriedkom presviedčania – lístkami na loď a prísľubom obeda v hamburgerovom kráľovstve. Mne totiž došli peniaze. Mala som iba 20 dolárov dlhov a vo vrecku 20 korún slovenských. Tak som pohla svojim zadkom a „hurá“ :-( do Benátok. Cesta to nebola zlá. Žiadna hmla, výhľady celkom pôsobivé, aj keď paláce v okolí Veľkého kanálu (Canale Grande) vyzerajú ošumelo. Nedostatok peňazí, je asi všeobecným problémom. Teraz je mi ľúto, že som bola vtedy také unavená a negativistická. Benátky by sa mohli k smrti usnažiť a asi by sa mi v ten septembrový deň nezapáčili. Vo februári mi zas neukázali celú svoju krásu v slnečnom svetle a ľudí bolo ešte viac. Ale troška krásy a romantiky sa nakoniec dostavila. Bolo už hlboké popoludnie, keď sme všetci štyria sedeli na schodoch vedúcich do Canale Grande, slnko zapadalo a gondolier spieval, a ja som mala na chvíľu pocit, že je mi nádherne a že Benátky sú úžasné. Šťastie prichádza iba na krátko. Tú hodinku pri benátskom kanály som bola šťastná. Tak sa nakoniec skončil môj prvý deň v Benátkach. Nezaujímali ma žiadne pamiatky ľudskej histórie iba miesto, kde si môžem sadnúť.

            Ale aby som vás vyviedla z omylu, v Benátkach je mnoho miest, ktoré sa oplatí vidieť aj napriek únave. Ja som to síce v ten deň vzdala, ale rozhodnutie je iba na vás. Zopár informácií o zaujímavých domoch, kostoloch, mostoch, kanáloch nasleduje, spolu so štipkou histórie.

            Nech už vystúpite z autobusu, vlaku, či lietadla, prvé kroky každého návštevníka vedú na námestie San Marco. Je to také srdce starého mesta. Alebo ako povedal Napoleon je to „najkrajší salón sveta“. A asi mal aj pravdu. Je to nádherné miesto, v lete plné malých stolov a stoličiek a turistov. Vraj je najkrajšie pri západe slnka. Nemala som tu česť. No, ale ak odrátame kaviarne, je toho viac, čo námestie ponúka. Veža so zvonom – po taliansky campanile. Campanile s veľkým C je vežou Benátčanov – Markova veža. A kde ju možno v Benátkach nájsť? No na námestí San Marco. Niektorí Benátčania vraj rátajú čas na pred a po zrútení Campanili. Táto sa 12. apríla 1902 zrútila a v roku 1912 už bola pripravená k novému vysväteniu. Za 6 euro, si môžete vychutnať pohľad z hora. Hore sa môžete dostať po svojich alebo výťahom. Ja by som uprednostnila schody. Vlastná skúsenosť mi vraví, že len výhľad, ktorý bol vyvážený potom, dokážem naozaj oceniť.

            Ďalším skvostom na dosah od námestia sv. Marka je Dóžov palác – Palazzo Ducate. Je vskutku honosný. Benátsky dóžovia predsa neboli hocikto. Palác meria po južnej strane fasády  71,5 metra a po západnej 75 metrov. Rada by so vám opísať skvosty interiéru tohoto paláca, ale najlacnejšia vstupenka do vnútra stojí 9 euro. Už som zaplatila aj viac za prehliadku múzea, ale akosi pri žiadnej z mojich dvoch ciest do Benátok som nemala dosť peňazí. Vo vnútri je múzeum maliarskeho umenia a možno tam vidieť všetkých veľkých benátskych umelcov. Visí tam aj 76 portrétov dóžov. Jeden je zatretý čiernou farbou. Tento dóža panoval v 14. storočí a snažil sa získať neobmedzenú moc v Benátkach a zato bol sťatí. Začiernenie obrazu malo byť varovanie nasledujúcim vládcom. Nie všetkým diktátorom v histórii ľudstva sa dostalo takejto odmeny. Čo je škoda.