Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

Denník z cesty na východ II

24. 10. 2003
0
0
689
Autor
Silvieta

Dobrodružstvo pokračuje, alebo ako som sa stala milionárkou, a nechcela sa nechať odvážiť.

 

Stala som sa milionárkou! Mám 4 milióny tureckých peňazí, nikdy si neviem zapamätať názov tých peňazí, niečo na L (budú to asi líry). A ten čistý európsky záchod. Po tých všetkých rumunských a bulharských po ceste je to úplný raj.

            Po Topkapi paláci, hurá nakupovať - Veľký Bazár čaká. Sme traja: Oľga, Marián a ja, a aj tak sme ho takmer nenašli. Je to veľké ako futbalový štadión, ale všetky tie úzke a vysoké uličky človeka iba metú. Ale našli sme ho a sme „in“. Je celý zastrešený, je tu príjemný chládok, a skoro žiaden smrad, ako nás strašili. Aj keď musím povedať, že v niektorých obchodoch by som potraviny asi nenakupovala. Najlepšia na ázijských bazároch (hovorí sa im tu súky) je tá atmosféra. Ak sa na taký bazár pozrieme realistický je to len o čosi špinavší a väčší blšák, kde sa treba o cenu jednať o nejakú tú chvíľu dlhšie. Neviem čím to je, odjakživa nenávidím blšáky, ale od tejto chvíle milujem súky. Nič sme nekúpili. Ešte sa sem predsa vrátime. A aj tak najkrajšie suveníry zostanú v našich spomienkach.  Dali sme si kebab, omočili nohy v Marmarskom mori (je to more, ktoré spája Stredozemné a Čierne more) a krásny deň v meste tisícich minaretov sa skočí.

            Čaká nás nočná jazda do Adany. Noci v autobuse sú na tejto ceste asi to najhoršie. Ale čert to ber, hybaj do Ázie, alebo je to severná Afrika? A nie je to jedno, iba rozprestrieť krídla a letieť s vetrom. Preklad: Sadnúť do autobusu a nechávať za sebou výfukové plyny.

            1.9. Utorok          

            Adana je myslím, štvrté najväčšie mesto Turecka. Leží na juhu Turecka. Veľké mesto, hluk a smog a takmer žiadny turisti. Neverila by som, aký rozruch môže spôsobiť niekoľko slovenských turistov vo veľkom meste. Okrem atmosféry ázijského mesta, tu nie takmer nič k videniu, iba starý stredoveký most, stále slúži (volajme mu: „Sláva!“) a nová mešita, postavená ako kópia Modrej mešity v Istanbule. Angličtinou sa tu človek dohovorí iba veľmi ťažko. Sadli sme si do reštaurácie. Je údesne teplo. Myslela som si, že v Istanbule bolo teplo, ale toto je neuveriteľné, minimálne 38 stupňov. A ženy tu chodia oblečené v kabátoch a niektoré z nich sú úplne zahalené. To je prvý krát, čo som na tejto ceste videla úplne zahalenú ženu a všetky sú v čiernom. Musia sa upiecť! No, ale vráťme sa k nášmu obedu. Sedíme a objednávame si mleté mäso v lístkovom ceste, miestna špecialita, a zasa som zabudla názov. Spýtala by som sa chlapov, ale majú plné ústa. Ale veď je to jedno na názvoch nezáleží.

            Malé intermezzo:

            Ak sa vám ďalej v tomto denníku bude zdať, že príliš zabúdam, je to možné. Zabúdam. Niektoré slová, v tejto pre mňa novej kultúre sa mi ťažko pamätali. To platí aj pre správne prepisy názvov miest a kultúrnych pamiatok. Mohla by som moje chýbajúce vedomosti vyhľadať a doplniť, ale to už by nebol autentický denník.

            To ich hmkanie a mľaskanie ma presviedča, že aj ja si dám. Nechutilo mi to a štípalo to. Už nikdy viac. Tureckú kuchyňu asi nezaradím medzi moje najobľúbenejšie.

            Po celý čas, čo sme tu nás prenasleduje malý chlapec s váhou pod pazuchou a neustále kričí: „One dolar!“. Som sa zbláznila, dať dolár zato, aby som sa dozvedela koľko vážim a potom mala celý deň pokazený. To teda nie. Nazlostil aj majiteľa reštaurácie. Zobral ho za golier, niečo do neho chvíľu hučal a potom ho vyhodil. Už sme ho nevideli.

            Po obede sme opustili Adana a namierili sme si to k miestu nášho nočného odpočinku. Prvá noc mimo autobus.

            Ďakujem. Ďakujem. Ďakujem.

            Nocujeme pri malej špinavej reštaurácii v mestečku menom Yakacik. Mesto nám odporučili nenavštíviť, vraj sa tam sem - tam strieľa. Miestne roztržky. To bude tým teplom.


Na psaní názorů musíte mít ověřený email.
Sdílení
Nahoru