Kzblázneniu

Behal z jednej strany izby na druhú, šialene, akoby nemal pokoja na duši, v pravej ruke zvieral fľašu vína, v ľavej akýsi náhrdelník. Miestnosť mohla mať 3x3 metre, bola zahalená tmou a kúskami prenikajúceho mesačného svitu skrz diery v drevenom okne. Vyzeralo to záhadne, možno desivo, sedel som tam pred ním v zaprášenom starom kresle a on akoby ho ťažil najvtipnejší vtip v hrdle hovorí: "Brácho už mám toho proste DOSŤ, cháápeš. ", nemohol sa však zasmiať, jeho oči plakali, telo bezdôvodne hýbalo a prijímalo obsah fľaše, čoraz rýchlejšie.