Písmák LEN O NEJ
Táto esej je o Tebe
Ako zaliala´s láskou moje Pompeje
Lovkyňa perál z blankytného mora
A polnocou vytrhnutá mandragora
VERNISÁŽ EGA
Cintorín zatvorených osudov
Zatopený zívajúcimi pomníkmi
Z boja pre nezávislosť pokojov
Po výhre nad dvojitými otáznikmi
HĽADANIE ...
Už sa rozbil sen z porcelánu
Na mnoho kúsočkov nočnej tragédie
Už sa zriekol človek svojho výjavu
A pomaly, vedome si portrét zaleje .
KVAPKA PADAJÚCA ... NAHOR
Jedna kvapka padajúca odniekiaľ pre mňa symbolizuje slobodu, jedinečnosť, individualitu, pretože i keď je len jedna, je ju vidieť, svet ju uvidel a zostala aspoň na chvíľu v pamäti. Ich hlavnou podstatou je, že sú vidieť ako padajú. Zato prúd vody, sa síce tiež ako kvapka stratí v okamihu v odtoku, ale kvapky v ňom nevidieť. Sú síce tam, ale splývajú dovedna - neuzrieš ich.
PIESENKA
Oprie sa tónik velebný z dúčely
Vetríček rozdúcha chlapcovi kučery
To znej mi - krása z dreva zrezaná.
Pri brehoch splodená, do rúk odovzdaná.
TAM, KDE SA RODÍ POÉZIA
Vždy, keď si čas nasadí druhý závoj
A vzduch ako tekutý z morí zdá sa
Ja obliekam si rúcho a stávam sa kráľom
Do opojenia čiernych krások vnáram sa
ROZLÚČKA
Doteraz si trhal iba schnúce kvety
Nesadil´s ich, však rástli a míňali ich blesky
Ale lupene padali z nich k Zemi
Tie zúrodnili pôdu a rozšírili vnemy
NA STROM
Keď v lone matky život vzplanie
To teplá radosť v nás vanie
Keď v semä púčik vzíde zrazu
Dotkne sa hviezd, v ich veľkú masu
NA BREHU
Stojím na brehu a daľej už ísť sa nedá
Tráva ku mne šeptá s vetrom rieky spojená
Ako zlatý vlas, čnieš sa v dlani proroka
Ty zhmotnená mozaika šťastia a snov mojich záruka
VRÁSKY JÁNOŠÍKA
Ty, rod veľký, tatranský rodný
Vekmi svojimi to strápený - však mocný.
Časmi zviazaný, vo vežiach väznený
Jarmom spútaný i rečou potláčaný
SOKOL
Sokolíku veľhlasný ako rozmáhaš sa v kraj
S mrakmi ako chytré lúče jasné závod podávaš
K horiskám i dubiskám zalietaš vo veterný raj
Slncu v návštevu bežíš a k Lune tiež zatáčaš
MAŠKARNÝ BÁL
Tak vitaj, vitaj človiečik kráľ. Začína sa maškarný bál.
Už sa človiečik derie v svet
V ústrety, v cestu nepoznaných vied
Rúčky svoje dvíha, vzmáha sa
LÁSKA
Ešte stále cítim tlkot Tvojho srdca
Moje mokré oči a teplo, ho zo spánku zobúdza
Žiješ, ešte nemáš krídla v ten hrozný let
Kde radosti z pozemskej lásky nezažiješ rozkvet
PÚTNIK
Bol ako portrét z nepoznaných diel
Vyviaznutý z ľudských pravidiel
Zo svojho pohrebu stále prichádzal
Dúchal svoj žiaľ. tak malú veľkosť mal .
BEZČASIE
Kreslím svedomie na kus papiera
Do studníc vedomia sa už vedro zadiera
Vyleje sa v oblačnú, penistú mláku písmen
Tak štiepim atómy a pretváram do svojich foriem