Písmák E*** !
Ostré obelisky bodajú nebo svojim vzdorom vpodobe synagógy za nimi. Cez ich brány sa svetlo márne škrabe na hranaté stropy, steny čierne ako smola osvecujú iba zlatisté sviece. Stred zdobí vzdychajúce stvorenie, pod jeho šijou dlhé ryhy vprepletiach ležia zvíjané v opojení. Chrbát sa mu ohýba od bolesti tak silnej až sa krúti naopak oboje.
Hlupák
Srdce opantalo moje prsty ako hrejem citaru mojimi dlaňami. Jej tóny znejú od minulosti až po budúcnosť kde sú zjednotené vprítomnosti. Tieň stromu je mi vtedy dobrým domovm. Ojeho kôru si opieram svoju holú lebku, svoje krivé stavce, svoju prázdnu hruď.
L***a
Jedna znajúprimnejších ilúzií ktoré prebývajú vprastarom sne. Klamstvo tela pre mozog vložené do stvorenia ako spojivo toho čo bolo raz jedno. Aby sme sa snažili márne nerozpadnúť anenechať sa rozpŕchnuť na hviezdny prach ktorý je našim osudom. Cyklus bez konca kraja nás tak všetkých doviedol kšialenstvu.
Som nuž unavený
Kanvica vktorej som si dal zohrievať vodu už bije na bubny. Ja ju zoberiem a lejem jej obsah na moju ruku, sledujem ako červená, tvoria sa nej pľuzgiere. Za mnou opodiaľ na stoličke sedí žena. Jej každé oblečenie pre mňa známe, rytmus jej chôdze vrytí do mojej pamäti.
Pustovník
Odletel vták ponad svit aj mrk no ja tu sedím ako slnko a mesiac menia miesta svojho poradia. Stratil som sa vo vlastnej ríši stôr i vôľ no v procese zabudol čo ma má robiť mnou. Cestu naspäť hľadať ostávam už sám a tak zo sedu vstávať mám. Druhú ruku na lampáš, no nato som ja príliš málo skúseností mal.
Často sa mi sníva jeden sen
Kde žena snohami kuraťa arukami ako háky pozerá sa zdola hore na mňa. Háky sa jej pomaly blížia khrudi aona si ju skrikom roztára. Vnovej diere začne sa pomaly rysovať nová bytosť. A Ako krik ustáva tá bytosť dvíha sa zjej pozostatkov a uprie na mňa svoje ebenové oči.
Po nábreží koník beží
Spolu zo stádom môjho kútu oka známym. Cvála, dupe, erdží, až sa mu penia pysky. Jeho kopytá zvonia v mojich ušiach kadenciou sekundovej ručičky. Dratia pod sebou hlinu, čerstvý porast, skáču ponad moje predstavy a preplietajú sa z mojimi myšlienkami ako sa strácam vo vlastnom svete.
Na brehu
rieky sedáva často jeden starček. Na starej rybárskej stoličke dáva oddychu svojim kostiam zatiaľ čo fajčí drevenú fajku. Svoje oči vždy upiera na jedno miesto. Tak plynú toky, dni, mesiace aroky.
V hrudi mám oheň a v hlave krik
Krik ktorý mi bije do čela kým mi z hlavy nevylezie koruna vlastných podobizní ktoré sa spolu pridajú k symfónii. Pred očami sa mi premietnu obrazy tisícich svetov, stavov, stvorov, vecí, vnemov. A spolu s mojimi emóciami zmenia svoje podstaty do rytmu môjho srdca. Tisíc nových životov v jednej sekunde a stále to nekončí.
Škrupina
Až potom prišli otázky ktorých potomkovia porodili deti môjho skutočného poznania. Dal som mu teda meno vyryté na zlatej tabuly vyleštenej krvou ktorá plnila čaše v mojej mysli. Som totiž priam ako škrupina ktorá snaží naplniť vlastné vnútro falošným celkom. Z logiky prírody ktorá srší z každého jedného jej činu totiž viem už aj stadeto usúdiť aký som bol a nikdy nebudem.
El Shem
Medzi kopcami sápajúcimi po teple ktoré je pod nimi.
Tam kde voda tečie krvou akrv korytom.
Pohne palác zosnulých mdlými vedomiami.
Majestátne obelisky obklopujúce miesto zkadiaľ pochádzme.
Klaniam sa
Klaniam sa pred tebou posledná múza, tebe skladám posledný verš.
Tvoja tvár zaháňa každú zmojich chmár, srdce moje zabaľuje perinka bláh.
Obávam sa že to je iba klam. Sebe ho hovorím.
Šlofík
Moje hrdlo je už zdraté do surova vyčerpaním ktoré sa derie až zo samotného spodku mojich pľúc. Zaostávam za stádom ktorého siluety rysujem na úpätí vposledných teplých lúčoch zapadajúceho slnka. Sem itam vydedukujem že mi dávajú gestá aby som ich dohnal ale už je neskoro. Spravím ďalší krok ahneď už viem že na ďalší sa nezmôžem.