Písmák Clivota
Na hrudi kvet
Vduši smäd
Srdce je zmätené
Vočiach sú plamene
Pocity_37
Čas je len čiarkou života,nádych a výdych do srdca,
stočený v kĺbku chcenia, vo vlnách našich rozhodnutí.
Priepasť rokov, aj voľnosť oblakov,zvonkohra i peľ usadený na perách.
Prameň v premene svojho času, ktorého alenie smekoreňmi.
Pocity_36
V smútku sa neviem tešiť a tak iba kreslím čiernym atramentom- vlastné letokruhy.
Ďalší do zbierky.
Keď ich raz spočítam, uplynie aj tisíc rokov.
A až v kolobehu letokruhunarazím na jeho koniec,
Pocity_35
List sa chveje, keď saživot v ňom prebúdza.
Ale iba rosa priľnutá k jeho žilám, zrkadlí nové ráno.
Pocity_34
V plytkosti brehov nevidno hĺbku v strede koryta a srdce veľakrát bije iba ozvenou vlastných
úderov.
.. hmmm
Kvapôčky nájdené v stratenom strachupreniknú zemou do čierneho prachu.
Kadere vlasov rozčerí vánok,na vŕšku zjaví sa biely stánok.
Jaskynka nehy, kde by sa skryla,v kĺbko strachu opäť sa zvila.
V pramienku lásky vinu si zmyla.
Pocity_33
Je letmý dotyk hviezd. Stretnutia v prachu zeme. Zrýchlený rýchlik. Tlačenica času.
Pocity_32
Vo víre neposedných myšlienok sú slová zámotkom učupeným v tichej rose dňa; iba ak ich pohladíš, usmejú sa a uletia ako motýľ do diaľky.
Pocity_31
Je v hĺbke duše svet bez zábran,voľnosť, ktorá stúpa vo vetvách,zelený obzor zabudnutých rán,zmáčaný svetlom, zrodený v tmách .
Pocity_30
Noc zrodená z tmy má oči iba z tmy,ale blesk má silu zapáliť sviečku v lampáši života a stať sapre inú noc žriedlom jej svetla do tmy.
Pocity_29
Lupienky ružímajú úsmev na líci, keď sa ich tvár ráno zobúdza s rosou radosti vo svojom srdci.
Pocity_28
Jarný vánok zahládza vrásky času,stopy na pláži stratené v myšlienkách,aby vlny zrodené prielivom rána,namaľovali oblohe široký oceán.
Pocity_27
Stupaj nezanechá svoju pečať v prílivových vlnách mesiacaa nesmelý lúč nezodvihne ráno. Až keď gejzír vytryskne v plameni,brehy mora sa rozostúpiaa večnosť v dotyku ticha,zrodí sa nanovo v úsvite dňa.
Pocity_26
Túžby sú vetrom v oblakoch,chytené do motýlích sietí,dúha zvitá v bieločierny sen,kradmý pohľad vnútra samoty,
keď v drobných kvapôčkach potu,kĺže sa loďka bez plachiet.
Pocity_25
Stratená kvapka cez dotyk časuchvíľa je bezuzdná v myšlienkáchzhustený film na bežiacom páseobrázky pretnú plátno života
splašený cval v ozvene kopýtdymová clona čo zahalí tvárslnko vietor oblohu hviezdystratená chvíľa v clivote brázd
Stiahnutí do prúdu siete svetanadýchnuc v pľúcach čerstvý vzlykodopnúc závoj v ľahúčkom vánkudo dlaní chytiac zabudnutý čas
korene túžob a úsmev v smiechurodí sa transparent vztýčených- zastavme v sebe tlkot časuje iba srdce a všetko je v nás
Pocity_23
Svet je príliš široký
a chvíľa v ňom veľakrát utonie do zabudnutia.
Však slávičí spev zneje v srdci aj v klietke bez okien.
Pocity_24
To, čo prúdi v kulisách dňa, je iba tieňom noci,
a noc sa ukáže vo svojej celistvosti,
keď sa na oltári zapália prvé sviečky.
Diamant
Tvrdosť môže byť utajená v krásea neha môže byť skrytá v tvrdosti
Diamant nájdený v náhode neznámeho môže byť spánkom okrídleného anjelaktorého domovom nie je opustenosťale spiaca záhrada bez oplotenia plná nádherných a skutočných kvetov
Odhalená tvár stvrdne v nápore vetra
a znežnie v studničke sĺzvlastnej duše.
Pocity_22
Bledé sú poludnia pohltené v sivej hmle dňa,
však bledšie sú tváre ľudí
ponorených v zimomriavkách
svojho vlastného trápenia.
Pocity_21
Keď je človek dieťaťom, často sa čuduje svetu a svet sa často čuduje človeku.
Keď sa prestane čudovať aj človek, aj svet, vzniká vzájomná dospelosť.
Duch človeka sa stal súčasťou anonymného sveta.
Čas Vianoc
Počúvam tóny, ktoré vkrádajú sa do môjho ticha
a kradmé pohľady zrazu cítim všade navôkol,
všetok šum i hlučná hudba znenazdajky stíchla,
a prenechala svoje miesto pre prebudenie snov.
O bolesti ...
V úderoch času je bolesť živá,železná smrť prikovaná v tele,bunky napnuté ako tetiva,vedomie väznené v ľudskej cele.
Bolesť je hurikán, divý vietor,výkrik do ticha, nebo sa chveje, pre plač a slzy už miesta nieto,kopije sú smrtiace ortiele.
Bolesť je plameň, sťahuje k sebe,príval vzlykov, čo z hrude vyplával,opičí úškrn a telo v biede,krvavý ručník v mdlobe zamával.
V úderoch dýcha srdcová tepna,výbuch smútku v prívale ťažkých vĺn,morské dno, očitý svedok temna,zatmenie slnka a mesiaca spln.
O smútku
Oheň keď páli, iskra tlie,možno to duša iba vie, keď hlasno kričí dosť, už Nie. ,pre pieseň žiaľu, ktorá znie.
Ach, je mi smutno, priznávam,kroky, čo vedú, neviem kam,len to, čo nájdem, v sebe mám,len smútok, v smútku život sám,
a hviezdy v žiari na nebi,pramienok v diali pramení,široký tečie, sa mení,a stráca vo hviezd plameni.
Je smútok smútkom z hlbiny,nad všetkým tiché tíšiny,a len hlas z neba nevinný:Je tvoj ten smútok jediný.
Pocity_20
Je naozaj úžasné dospieť až k poznaniu,že mať skutočné porozumenie k sebe samému,je byť schopný hocikedy zostať iba sám so seboua to bez toho, aby to mňa samého vyviedlo z rovnováhy.
Pocity_19
Cela, v ktorej práve som, nie je mojím väzením. Je to iba úkryt, na krôčik vzdialený od slobody.
Pocity_18
Zdalo sa mi, že cesta je iba jedna,zistila som, že ciest je mnoho,a jeden je iba život.
Utvrdzujúc sa v realite života,
nechala som sa unášať jeho prúdom. Prebudila som sa až v smrti,pochopiac, že životov je viaca jedna môže byť iba smrť.
Pocity_17
Plameň, ktorý sa chveje v odblesku slnka,
ktorý prebýva aj ďaleko vo hviezdach
a ktorého žiara dáva jas celému svetu,
jeiba neviditeľnouiskierkou
Pocity_16
Dážď v pramienkoch steká po sklenenom okne. Mraky sú sivé, ale dažďové kvapky
sa ligocú, keď spoza mrakov zrazu vystúpi slnko.
Kvapka dažďa je ako
slza sveta a pramienky ako osudy ciest, po ktorých kráčame.
Pocity_15
Slová sú iba ako prázdne brázdy na poli,neurodia, ak sa do nichnič nezaseje.
Smrť blízkeho
Sú také chvíle, keď smútok ťa zaplaví,
obrovský oceán, ktorý nemá svoj breh
a v sivých hlbinách hynie svet jagavý,
v ozvene počuješ len jeho trpký smiech.
O umieraní
Pod rúškom ticha svojich ciest,zblúdivší ako anjel v zajatí,v lampáši dotknúcom sa hviezd,keď sa prach do prachu obráti,
vo večnom ohni hranici,vydýchnuc v poslednom dychu,do bielej plachty márnici,meniac sa v kamennú pýchu,
v rozľahlom kaňone hmiel,kde slnko je tmou v dlani,v smrti, v ktorej život sa chvievo vetre širokých plání .
. V nebeskej klenbe obloheje večnosť sviečkou na oltár.
Osud sveta
Oblaky zriasené, belasé, zasnené,a srdce bez duše, srdce je zranené. V úžase desivom, v tokoch hviezdsú slzy, čo v očiach nemožno zniesť.
Oblaky šíre, nad nimi nebeský chvál,však kráľovstvo hynie, ak je bezduchý kráľ.
Kameň zasiaty, svet v čudnej porobe,hmla zastrela srdcia v smrteľnej chorobe.
Pocity_14
Na malom lístočku sa objavila kvapka daždivej rosy, v nej ako v zrkadle sa vznášal letmý obraz slnka, v odrazoch jeho svetla sa kvapka žiadostivo zachvelaa na malý okamih, ked oči života vo mne spozorneli, som v nej mohla odhaliť a nanovo ukryť aj pohladenie,ktoré ku mne prišlo ako odraz z môjho vlastného sveta.
Deň pre poznanie
Neviem, čo s ním, neviem, čo s tým,
rozkol vo mne je priveľký
a plátno, na ktoré pozerám,
je popraskané od množstva farieb
Pocity_13
Nechcem byť slnkom, žiada sa mibyť iba miestom, na ktoré občas dopadne svitjeho lúčov.
Kameň a plameň
Kamenné srdce, srdce z kameňa,
bez žitia, bez ducha, bez mena,
život, ktorý ešte lásku nevidel,
- aký môže byť život bez krídel.
O trpkých spomienkach
Trápi ma veľa vecí, ich skrytú bolesť v sebe nosím,
občas ma navštívia a vtlačia do očí tmavé slzy,
a keď stojím pred nimi ako človek nahý a bosý,
odídu, aby o malú chvíľu ku mne znova vkĺzli.
Milujem
Milujem, koľkokrát v dni si to uvedomím.
Občas ma však pochytia veľké pochybnosti.
Je to to pravé. Skutočné.
Boj
Niekedy stiesny pocit zaplaví ducha,
pre ktorý spev vtákov nevníma,
je ako povraz, v ktorom sa spúta,
v náručí bolestný tŕň objíma.
Ďaleko od seba
Cnie sa mi, tvoj smiech, tvoje pohladenie,
už len večerný súmrak ma hladí po tele,
čo zostalo, sú iba tvoje clivé tiene,
je ticho v priestore, čo zostal po tebe.
Lúče
Slnečné lúče kropia zem svojim svetlom do veľkej diaľky a zo všetkých strán, aj keď ich nevidíme.
Aj my môžeme byť ako oni, nie je potrebné, aby nás bolo vidno, stačí ak zohrievame.
Slová
Pod slovami je niekedy iba prázdna diera,
niet viery v lásku, ak nie je samá viera.
Aby ľudia zaplnili vlastné prázdno, vravia:
"Miluj ma, miluj, možno budem teba i ja".
Pocity_12
Svet je možné uchytiť v dlani
a uzavrieť,
no takisto ho možno vypustiť ako motýľa,
aby leteldo nebies.
Pocity_11
Riečka bubnuje ozvenu svojim korytom do veľkej diaľky. Čo nie je možné vidieť, je možné zachytiť zvukom, a kto nevidí, ani nepočuje, môže nahmatať, alebo oživiť v ozvene toho, čo preteká jeho vlastným riečiskom.
Nájsť poklad
Pozerám zhora, vidím cez mraky túžbu večnú,
ktorá prediera sa od svojho zrodu počnúc,
naliehavo prosí, aby mohla vyjsť už von,
v búrke predzvesť hromu je boľavý jej ston.
Dar
Neviem to povedať nahlas, iba v šepote,
neviem to zakričať, keď som v slepote,
neviem to vysloviť, tak iba pošepkám,
i keď neviem, či môžem, veď ťa nepoznám.
Križovatka
Dnes už ani neviem, čo chcem
a kam ísť vlastne teraz mám,
klamný je každučký môj vnem,
aj život akoby bol iba klam.
Hlad v duši
Dívaš sa na svet, v sebe ho cítiš,
aj ľudí stretávaš a je ich mnoho,
ale ťažko ti je, ak sa nenasýtiš,
z ich viet vanie len chladné slovo.
Najkrajšie meno
Najkrajšie meno spomedzi mien,
mrákavé ticho uprostred ciev,
vysloviť sa bojím v uličke stien,
čo iba ja cítim, iba ja viem.
Bolesť
Bolesť je tichá, nevidomá sila,
ktorá vtepe srdca silnie a je živá,
pazúry dračie vnára do citlivého tela,
jej ohnisko je vtele a telo je cela,
Strata
Bludná je cesta, po ktorej kráčam,
kamenný chodník slzou skropený,
v duši plamienok a aj ten strácam,
obzor večnosti je príliš vzdialený.
Pocity_9
Keď sa radosť pretlačí ostnatým drôtom väzenia, pštros si veľakrát chce vložiť hlavu do piesku.
Aj radosť znejúca v šepote lístia môže byť lávou pre prebudenie nového dňa.
Pocity_10
Búrka tančiaca v oblakoch noci sa môže stať vidinou rána, keď jej dlane prejdú bleskom zrodeným z jej vlastného objatia.
Veselá pesnička
Pesnička veselá,
z nej radosť vyznieva,
ľahúčko ako páperie,
nesie sa tíško vo vetre,
Sny
Často učupení ako pri ceste ťažké kamene,
zabúdame sa dívať hore na hviezdne znamenie,
ktoré nám dáva bieloskvúce krídla anjelov,
bez ktorých sa nedá lietať šťastne nad zemou.
Pocity_8
Moje amorové šípy len ťažko prenikajú ostrím sveta.
Jeho komnatou je oceľové brnenie.
Dozrievajúce plody z môjho stromu darmo prosia o ochutnanie pocestným.
Jeho srdce je zvinuté v hrobke zo studeného kameňa a oči plápolajú iba z lebky spálenej na hranici vlastného života.
Ďakujem
Milujem lásku, ktorá je vo mne,
je ako snežienka, ktorá puká,
zo zimy do leta, ty a ja sme,
spojení v radostiach i mukách.
Čo je to láska
Ľúbezná, dráždivá, nádherná,
koľko podôb má v sebe láska.
Čarovná, nesmierna, neverná
a bolestná, keď zrazu zhasla.
Pocity_7
Motýľ žije krátko, a netrápi sa tým, že jeho let k životu je zároveň aj letom
do smrti.
Keď nájdeš lásku
Život je rieka v nekonečnosti
a ja som iba zrnkom v sivom mori piesku.
A niekedy ma to hrozne zlostí,
že som bezmocná proti tuposti a vresku,
O láske
Môj svet bol dlho sám, bez pomoci,
iba tápanie vo hviezdnej oblohe,
raz mi však v srdci pošepol ktosi,
že hľadať mám iba to, čo ma premôže.
Pocity_6
Zahaľme si tvár do pahreby prežitej noci, jej iskierky tak zapália svetlo v plameni nového dňa.
Chvíľa pre radosť
Mám radosť a tá všetko udobrí,
nervové kanáliky, prejde bunkami,
tancuje, je to fakt pocit dobrý,
aký krásny zvláštny deň je za nami.
Nemôžem zabudnúť
Zakaždým, keď ťa stretnem, v pavučinách slová hľadám,
zrazu niet miesto pre myseľ, rozum, jeho dôvody,
v hlbokom stone očí svoj pokoj v sebe znova zrádzam,
lebo sekunda bytia s tebou je viac ako sto rokov slobody.
Aj láska bolí
Mám srdce plné bolesti a lásky,
a v hlave samé otázky a otázky.
A v očiach mi pribudli nové vrásky.
A ako po búrke pšeničné klásky,
Maličkosti
Netrápme sa pre maličkosti, lebo veľakrát dokážu zatieniť slnko.
Pocity_5
Keď sa moje pocity do mňa zatlačia hlboko ako tŕne ruže a divoký vietor sa preženie kozubom zvitým z jej mladých pukov, stratím sa v emóciách.
Prežívam. Nežijem. Čakám.
Brieždenie
Až pominie chvíľa trpkosti, smútku, nemoty a čiernej pálčivej tmy,
až zaskvie sa ráno v celej svätosti a nebude ako po iné dni,
snáď potom rozídu sa mraky z čela, z rozpálených pŕs,
roztvoria sa rieky pokoja, lásky, zmĺknu studne sĺz.
Keď slová ubližujú
Spod slov nebadane zaznieva slabučký chlad,
precítiť ho môže iba znalec slovných zafarbení,
teplo sa pomaly stráca a mení na chladný ľad,
a z obrazu, čo žiaril, zostal iba odraz v tieni.
Priateľovi
Jadierko plodom občas sa stane,tak je to aj ľuďom v živote dané,že na cestách odrazu, úplne nečakane,
postretnú, zažijú zázrak, celkom nebadane.
Čo všetko by človek občas dal,aby sa na chvíľku kráľom stal,ale ak by nebolo na ceste priateľa,život by stal sa iba zlým filmom bez deja.
Keď sa pozriem hore do hviezd oblohy,vtedy pýtaš sa ma: "Máš sa. Čo robíš.
Odpustenie
Občas v dni sa vo mne prebúdza pálčivá pokora
a hučí to vo mne ako vlny z rozbúreného mora
a ja nedokážem ten príboj z tela odohnať,
ani nedokážem ťarchu spomienok z pliec si sňať.
O poznaní
Svetdáva obrovské poznanie, ale to najväčšie je možno ukryté v nás samých.
Pocity_4
Keď sa smútok dotkne stredu zeme, oko sveta prestane svietiť. Zostane iba ston stekajúci v pramienkoch sĺz do studne večnosti, ktorej obraz je však neviditeľný v zrkadle, ktoré kráča cez hranice nášho času.
Volanie
Rozľahlá šírosť, voľnosť, tá už dávno volá ma,
však bojím sa dňa, v ktorom budem kráčať do neznáma,
reťaze sú v zemi a ja v sebe sebou ešte stále spútaná,
stojím na spustnutom pohrebisku, v ktorom je duša sklamaná.
Očakávanie
Šumenie v povetrí je predzvesťou zmeny a chladivého vánku, a vietor nikdy nezachytíš v dlani. Ale môžeš počuť jeho hlas, keď sa roztopašne hrá s tvojimi vlasmi a môžeš ho cítiť na pokožke, keď ťa objíma. Každéočakávanieje takéto . skryté je v tom, čo niekedy nie je vidno .
Bolesť v srdci
Bolesť znejúca v srdci zanecháva na svojej hladine viditeľné škvrny, ale je lepšie ich ukázať svetu ako ich ukrývať hlboko v sebe a utonúť v prázdnote, ktorá nikam nevedie .
Rytmus
Údery zvonov sú tlmené mlčaním sveta. Aby sa svet rozozvučal, je potrebné nájsť jeho hlas v rytme svojho srdca.
Po prvý krát
Slová mi stoja kdesi uprostred hrdla,
a možno aj hlbšie, už ani neviem kde,
však cítim ich vzdychy, sú vôkol mňa,
chcú vyjsť na povrch, keď ty a ja sme.
Cesta
Každá cesta je neopakovateľná
a svojim spôsobom zvláštne nádherná,
ako línia tiahnúca sa do diaľok,
neohraničená .
Spomienka
Padajú hviezdy, … spomínam.
Teším sa spomienke … zabúdam.
Veľkofilm premietam vo vlastnej hlave.
Čo všetko stalo sa, čo iba sa stane.
Ty a ja
Vidím ťa zrazu, ako jemný opar v údolí,
očakávanie, keď sa z hmly radosť vynorí,
vidím ťa rásť, vstať, ísť a kráčať,
v hrdosti orol, pre mňa však vtáča.
Pocity_2
Nebo je modré a večnosť stojí nad tými, ktorí ju chránia.
A byť pohltený priestorom sveta
nepotrebuje dávať ozveny do diaľky .
O jednote a mysli
Jednotu v nás zakaždým rozbije myseľ umiestnená v našich hlavách.
AK
Ak jasnú myseľ nestratíš, keď všetci navôkol blázniac obvinia ťa v zlosti,v neviere iných ak sám dokážeš si veriť, no zvážiť aj ich pochybnosti,Ak zvládzeš čakať, neznaviac sa pritom, lžou neodpovieš, ak ťa oklamali,nenávisť druhých neodplatíš tým citom, no nebudeš sa tváriť dokonalý,Ak dokážeš sniť, nedať však snom vládu, myslieť, no dumy neurobiť cieľom,do očí pozrieť víťazstvu i pádu, a rovnaký byť k tým dvom nepriateľom,Ak zvládzeš nožmi pokryvené v nástrahu bláznom priame svoje slová,a z ruín vecí, čo žil si len pre ne, zodratou dlaňou začneš tvoriť znova,Ak dokážeš dať výhry na hromadu, a staviť všetko na jeden ťah kariet,prehrať, a začať znovu od začiatku, a slovka o tej strate neprevravieť,Ak dokážeš dať povel srdcu, svalom nech slúžia ďalej aj keď odumreli,kráčať, keď nič už v tebe nezostalo, len vôľa, ktorá vydržať im velí,Ak udržíš si hrdosť vraviac k davu, prostotu zasa kráľmi obklopený,ak nezohne ti hnev či priazeň hlavu, ak napriek úcte nik ťa neprecení,Ak vložíš pritom do minúty prísnej šesťdesiat sekúnd behu z celej sily,Tvojou sa stane zem i poklady z nej a čo je viac, bude z teba Človek, syn môj milý.
I taká je láska
Ako korene stromu, ktoré nemôžem vytrhnúť,
ako ruža v tŕňoch, ktorú k sebe nemôžem privinúť,
ako údolie riek, ku ktorým sa nemôžem dostať,
ako list v túžbe, ktorý nikdy nemôžem poslať,
Pocity_1
. A vesmír sa usmial v dlaniach sveta. Pretože objavil, že hranice nedoziernosti sú ukryté v ňom samom, tak ako všetky pocity, nálady a túžby človeka sú objavované na povrchu, ale odpovede ukryté hlboko v jeho srdci.
Iba tak
Keď sa na nebi rozžiari hviezda, je to niekedy akoby vyšlo slnko a keď jej jas nad ránom zhasína, posledné jej záblesky si vtedy uchovám v srdci, aby ma hriali do ďalšieho záblesku sveta .
Po daždi
Keď ustane dážď a nebo sa pretne v modrobielej,
vidím farby aj v tieni slnka
a keď sa vtedy ponorím do svojej samoty,
môžem uzrieť kolobeh života .
Smerovanie
Som smútok, som tieň vytrhnutý zo sna,
som deň zaliaty večnou tmou,
som alej vyprahlá a srdce mám bez dna,
keď túlam sa ľudskou hmlou.
To, čo trvá
Nie je nič a je všetko. A hľadanie toho, čo zapaľuje plamienok duše je prekrytím sveta, ktorý poznáme. Nič nie je trvácne, iba plachosť, v ktorej si odhalíme tvár.
Svet je prchavý v okamžikoch.
Život
Neviem, či môžem,
neviem, či smiem,
prísť, bližšie prísť,
tak iba na diaľku, iba tak trochu,
Poznanie
Poznať samého seba je ako spoznať tajomstvo zktorého sme vzišli,
byť bližšie k sebe, je aj byť zároveň bližšie k nebu .
Keď mi chýbaš
Chýbaš mi, chýbaš mi, šepkám znova,
na viac mi už chýbajú iné slová,
tvoj úsmev, tvoj dych, tvoja pleť,
chýbaš mi, tvoje prsty, tvoje dlane,
Zlato
Zem búrok, mračien, dolín a tíšin,
cestička ďaleká, uspávanka v mori,
ruku mi daj a srdce, čo ma stíši,
do hĺbky tvojej sa celá ponorím.