v ten deň

zvedavec


 

Sedela som

 

plná radosti,

múdrosti, svetla

na brehu láskavého,

tajomného mora

v poddajnom,

teplom piesku

 

s mierom v duši

 

pohodou v tele

 

a držiac za ruku Boha

cez vytušenú lásku

úplne všetkých ľudí...

 

 

 

... Keď si prišiel.

 

Tvoja ruka pleskla!

 

zabolela koža,

popálil si ohňom

neochraňovanú dušu

 

 

- a Boh sa stratil.

 

...

 

Keď štíhly had

vytušil šancu,

chýbali mi práve

sily k činu

a on neskutočne ľahko

zasekol zuby

do môjho tela

 

- zuby plné jedu.

 

Zabudnúc na chvíľu  

i na bolesť facky

precítila som nové:

 

čistý strach o holý život.

 

...

 

Vliekla som sa chromá

 

hľadajúc hojivý koreň

ktorý vie zachrániť

moje pozemské bytie.

 

...

 

Ale ... až...keď sa z mora

vzodmula obrovská vlna

ktorá ma zdvihla

do nebezpečnej výšky,

s úškľabkom radosti

z pripravovaného pádu

 

do neskutočných hĺbok,

 

pokrytých

 -  nie mäkkým pieskom,

ale zrazu už skalou,

 

iba potom, ... keď som po páde

ležala úplne a celkom

polámaná na brehu,

 

 

 

tak vtedy!

to tvoje zaucho prestalo

už navždy trápiť a bolieť.


Toto dílo bylo publikováno na literárním servru WWW.PISMAK.CZ.