Ezariho potomok časť 5.

Matulo

5. časť

       Ľahol som si do jednej senom vystlatej priehlbiny. Spočiatku som si nevedel nájsť polohu na spanie, ale tvrdý kameň z každej strany mi dodával pocit bezpečia. Všetci okolo mňa už spali, až na Rokyho, ktorý sa stále niekde túlal po vonku. Aj trpezlivého Vitora už nebavilo čakať na vodcu a radšej si išiel ľahnúť. Podľa pokojnej tvári som usúdil, že sa vôbec o Rokyho nebojí. Bez akýchkoľvek obáv či starostí sa pokojne uložil do jamky. Myslím si, že Roky máva viac takýchto búrlivých chvíľ a po čase sa to stalo pre ostatných rutinou. Aj Ezari mával časté úlety, ale nikdy sa úplne neoddelil od skupiny.

       Ničím nerušené ticho a tma. Zaspal som. Namiesto sna sa mi opäť objavilo biele svetlo a prebúdzal som sa v tele ľudského samca. Veľký orech, kvetinový záhon, vôňa čerstvo posekanej trávi. Bezvetrie, podvečer. Poznávam to. Nachádzal som sa neďaleko nášho domova. Boli sme u starej mamy a vôkol nás stálo plno ľudí. Obe ruky mi zvierali spolupracovníci, presne ako v nedávnej spomienke. Každý z jednej strany. Ach, už si spomínam, mal by som ich volať po ľudsky- otec a mama. Znie to krajšie ako spolupracovníci. S niekým sa práve vítali. Nevidel som im do tváre kvôli malému zrastu. Zachytil som len ich trup. Obraz začínal byť jasnejší. Už viem, kde som sa ocitol. Stará mama oslavovala jej posledné narodeniny. Pre moju smolu, žiadne mláďatá na oslave neboli, takže mojím jediným kamarátom naďalej ostávalo modré autíčko. Reči veľkých ma príliš nechtili a ani stará mama sa mi nevenovala ako obyčajne. Vítanie pre mňa neznámych ľudí a podávanie rúk ju poriadne zamestnávalo, že si ma ani nevšimla.

       Oslobodil som sa od zovretia rodičov a vydal sa vlastnou cestou. Moju pozornosť upútal žltý motýľ, ktorý sa ladne vznášal vo výške môjho čela. Opatrne som ho prenásledoval. Preletel hnedý drevený plot a zamieril na kraj lesa hneď za pozemkom starej mamy. Vyzliekol som si bundu a pripravený hodiť ju po ňom, potkol som sa a zabrzdil rukami a bradou o trávu. Motýľ mi, samozrejme, zdrhol, no keď som ležal na tráve, na mojom horizonte sa objavilo čosi ako noha opretá o strom. Bola to len krátka chvíľka, stotina sekundy. Zdalo sa mi to čudné a strašne moc som túžil zistiť, čo to bolo, no zrazu na mňa zakričala mama. Jej hlas bol počuť na míle ďaleko, takže som nemohol predstierať, že ju nepočujem. Ešte by mi hodila na zadok a ktovie, možno ma tým krikom práve zachránila. Poslušne som sa zdvihol a utekal naspäť na záhradu. Okamžite som zabudol na záhadnú nohu opretú o strom a namiesto toho mi v hlave výrili nápady na výhovorky. Musel som vybrať tú najlepšiu, aby ma nezastihol trest.

       Pretláčal som sa pomedzi čierno- bielo- pestro vyobliekaných ľudí a hľadal červené šaty mojej mamy. Netrvalo dlho a našiel som tú správnu osobu v dobrej nálade so skleným pohárikom v ruke. Bola obklopená dvoma inými samicami a príšerne sa smiala. Zrejme zabudla, že ma volala, ale ja nie a radšej som pribehol za ňou, akoby si mala spomenúť na volanie predtým a ešte viac sa presvedčiť o treste.

       Zrazu sa ku mne niekto pritúlil. Zľakol som sa a strhol. Pri mne ležala Kora a hladkala ma po ramene. Spomienky sa okamžite rozpŕchli ako zvieratá po výstreli „Čo tu do prdele robíš?“ tichúčko som škrekol, no Kora ani nemukla a jemne sa usmievala.

„O čom sa so mnou nesmieš rozprávať?“ šepla. Jej úsmev zvážnel a zúžila zreničky. Vyzerala dosť strašidelne. „Chcem to vedieť.“

       Jemne som si povzdychol, prevrátil očami a pokojne odpovedal. „Ezari bol jeden veľmi veľmi múdry rarach. Zakázal to a určite nie zo srandy...“

       Kora sa vyšplhala na mňa, až sa chrbtom dotýkala stropu priehlbiny a pritlačila ma o seno. „V tejto jaskyni je viac tajomstiev, než si vieš predstaviť.“ Tvár sklonila, až sa nám nosy dotýkali. „Neznamená, že keď som najmladšia, som aj najhlúpejšia.“

       Uprene som sa na ňu pozrel a povedal: „Práve teraz znamená. Zvykáš si na rarašský živor a to prináša veľa otázok, ale neboj, to prejde.“

       „Však ty mi to ešte povieš,“ zahundrala. Studenými rukami sa odo mňa odtlačila, vyškerila sa na mňa a zaujala svoje pôvodné miesto v neďalekej jamke. Toto zvláštne útočisko stratilo na bezpečnosti. Uvedomil som si, že som začal nekončiaci boj s Korou. Nedovolím si však vyskúšať pravdivosť Ezariho zákazu.

       Aj keď som dôveroval spiacim rarachom, môj inštinkt dával neustále pozor. Najnebezpečnejšie vyzeral Karos, ku ktorému sa aj muchy báli priletieť. Na svoj luk dával ustavične pozor a vyzeral, akoby bol každú sekundu na niekoho vystrelil. Ostatní sa mi zdali podvolení. Poslušní, ale svojprávni zároveň. Roky nikoho nenútil, nikoho neobmedzoval, oni ho proste poslúchlali. Jeho slovo bolo pre nich ako každodenná potrava. Ezari rozhodoval trochu inak. Nemyslím si, že bol zlý, to ani náhodou, ale nedával nám takú voľnosť. Rozdiel medzi Ezarim a Rokym je ten, že Rokyho skupinu môžu kedykoľvek opustiť, no Ezari by utečenca zabil. Musel dať nezvyčajné zvolenie, keď chcel niekto odísť. Milý, starostlivý a krutý. Pevná ruka nadovšetko. Obaja vodcovia sa odlišujú viacerými vlastnosťami, ale jedna je na oko najodlišnejšia: Ezari nikdy nemával chvíľky nervozitosti a podráždenia. Bol chápavý, tvrdý, ale pokojný. Vždy. Vyhľadával samotu, ale nie hnev.

       Ráno ma zobudil ruch a šum malých stvorení. Pobehovali sme a tam, nosili jedlo z jedného miesta na druhé, rozprávali sa, prekrikovali, smiali, šantili a skákali. Zarazila ma ich nálada. Akoby do každého vnikol kus života. Hraví, smelí, zhovorčiví, presný opak včerajšej pochmúrnej nálady.

       Všimol som si, že aj Roky vyzeral veselší. Ani neviem, kedy vlastne prišiel. Asi niekedy nad ránom. Nestihol som sa ani vykotúľať z malej priehlbiny a už pri mne stál trochu spotený Bari. „Tak? Ako sa ti spalo?“

       „Fajn, to seno je skvelý nápad,“ pochválil som perfektný a pohodlný vynález, no stále ma trápila jedna vec. „Ozaj, toto miesto, ten balvan a lano, priepasť. Kto to všetko objavil?“

       Bari sa pousmial, prekrížil si ruky a spustil: „No Roky, samozrejme. Spolu s Vitorom a Karosom to našli, upravili a táto jaskyňa samozrejme, nebola odjakživa v takomto stave. Vlastne, keď sem tí traja prišli, bola to len polovica tunela, vytvorená ľadom a vetrom. Nemožné pre život. Vyzeralo to ako dočasná skrýša. Aspoň tak ta popisovali. Po čase z toho spravili krásny a útulný domov. Ani sa nepýtaj ako. Aj pre mňa je to tiež záhada... No poď, zoznámim ťa, ako som sľúbil.“

       Nemotorne som sa vyšvihol na Bariho úroveň, no zrazu mi pritisol ruku na hrudník.

       „Počkaj, najprv si musíš po sebe upratať. Snažíme sa žiť čistotne. Pohrab seno, na ktorom si spal, prejdi tunelom a vyhoď ho von. Vidíš tam tú kopu?“ ukázal na zadnú časť jaskyne, kde sa hrdo týčila kopa suchého sena. „Vezmi si tak veľa, ako si vyhodil a poukladaj si ju do jamky. Očakávam, že sa tu ešte zdržíš, nemám pravdu?“

       „A čo Roky? Nevadí mu to?“

„Blázniš? Rokyho sme spolu s Korou prehovorili. Naše presvedčovacie metódy a dobrá nálada fungovali. Rozhodol, že môžeš ostať, koľko chceš.“

Milo som sa usmial a Bari mi pomohol s výmenou sena. Keď som sa zbavoval starého, stál som na útese a hodil ho do šírej diaľky. Vzápätí sa s ním vietor pohrával po svojom. Jemné steblá ladne poletovali vo vzduchu, kde ich omotávali lúče ranného slnka. Páčilo sa mi to. Pripomínalo mi to tenké ihličky roztrúsené v oblakoch. Ranné slnko mi príjemne hrialo na tele. Prinútilo ma zavrieť oči, rozpäť ruky a nasávať tú teplú vlnu svetla. Byť na vrchu sveta je naozaj krása, pomyslel som si.

       Vkĺzol som naspäť do tunela, prešiel až do jaskyne, kde na mňa čakal Bari s Korou. „My sa už poznáme,“ povedala Kora a omotala sa Barimu okolo krku. Predo mnou stála hravá raraška, ktorá sa mi predstavila ako prvá. Kora má dve povahy: hravú a vážnu. Obe som mal možnosť spoznať, no páči sa mi viacej tá hravá.

       Bari pošteklil Koru. Hravo ju odplašil a schmatol ma za zápästie. „Poď!“ Ťahal ma až k dvom zelenovlasým, učupeným rarachom. „Fip a Osia sú súrodenci. Keď boli ešte ľudské mláďatá, mali žlté vlasy. Pri premene sa im sfarbili do tmavozelena. Nie sú veľmi zhovorčiví, ale zato sú milí a skromní. Našťastie nemajú takú chuť do jedla ako ja, inak by sme neprežili.“ Obaja sme sa zasmiali. „Docela im vyhovuje, že sú stále spolu. Skoro by som povedal, že sa nedajú od seba oddeliť. Po premene sa nevysvetliteľne Fip utiahol na Osiu. Stará sa o ňu, akoby to bola jeho povinnosť...“

       „A čo na to Roky?“ opýtal som sa v nádeji, že Bari prezradí niečo, čo by nemal.

       „No, on povedal, že sa Fipovi okrem nášho jazyka, zmyslov a inštinktov vrodila povinnoť brániť súkmeňovca za ľudského života viac ako seba. Možno kvôli tomu, že ich premieňal naraz. Sám si nie je celkom istý prečo, ale asi to tak má byť.“

       Pozdravil som rarašských súrodencov zdvihnutou rukou a obaja sa na mňa naraz usmiali. Túlili sa k sebe a navzájom sa kŕmili červenými hríbami.

       „Nevadí vám tma? Dve fakle neosvietia celú jaskyňu,“ prerušil som Bariho zoznamovačku.

       „Nie, sila zvyku. Neboj, aj ty si zvykneš. Nemôžeme zapáliť ďalšie, pretože by mohol vzniknúť dym, ktorý by unikal malým východom a prilákalo by to pozornosť ľudí. Často tadiaľto preletí veľký železný obor s rýchlo točiacimi palicami. Strašne to hučí, no aj na to sme si už zvykli. Určite si si všimol našu bielu kožu. Ešte máš tmavú, aj Kora má ešte tú normálnu rarašskú, ale onedlho sa prispôsobite prostrediu.“

       Predstava, že mi zbledne koža sa mi príliš nepáčila. Vypadal by som ako ľudská mŕtvola. Ani skromný prídel jedla nie je priemerný mojim požiadavkám. „Ste obmedzení nedostatkom potravy?“ spýtal som sa vyčítavo.

       Bari sa zastavil. „Nie, potrava nám bohato stačí,“ povedal s istotou. Pozrel sa na mňa a presne vedel, čo sa chcem opýtať. „Schválne sme chudí.“ Po mojom čudnom pohľade vetu rozvinul. „Od konca jari až po polovicu jesene žijeme z mála potravy. Tento čas si robíme zásoby. Teda viac ukladáme ako jeme. Na jeseň,“ tuho sa zamyslel. „Vychádza to zhruba o dva týždne, kedy začne hostina, kde priberieme a cez zimu naše telá nepotrebujú toľko potravy. Hlad začíname cítiť až v polovici jari, kedy opäť prichystáme hostinu zo zásob. Potom prechádzame do obdobia zbierania potravy a priemernej výživy. A tak stále dookola...“

       Zamýšľal som sa nad Bariho slovami a celkom mi to dávalo zmysel. Ezari takéto opatrenia robiť nemusel, kedže v lesoch je vždy hojne potravy. Jedávali sme ulovené zvieratá, rôzne vtáctvo, polné hraboše a cicavce, jedlé plody, byliny, trávy, huby- pre nás sú jedlé takmer všetky, včetne muchotrávok a satanských húb- ako ich ľudia pomenovali. Občas sme jedli kôru zo stromov, listy a kvety a pri najhoršom, náš jedálniček tvoril hmyz a korienky zazimovaných rastlín či stromov. V zime to bolo horšie ako inokedy, ale Ezari nás naučil získavať potravu aj z najnepredpokládanejších zdrojov- ihličky stromov vyvarené vo vode. Do bublajúcej vody nahádzal aj hŕbu zeminy a zamrznutú stromovú kôru.

       Z kŕmelcov sme nikdy potravu nebrali, pretože to bolo znamenie ľudí a ich nebezpečne hlučných zbraní. Najväčší rešpekt však patril ľudským vlkom, ktorí nás cítili a väčšinou splašene ťahali ľudí za nami a potom medvede s mláďatami. Medvede boli ľuďmi pozorované, takže sme ich radšej nelovili, aj keď Ezariho bojové plány zahŕňali aj lov takého svalovca bez ujmy na rarašskom zdraví.

       Raz sme sa stretli proti tlupe neľudských vlkov. Najkrajšie na tom bolo to, že obe tlupy sme navzájom o sebe dopredu vedeli. My sme pokračovali za účelom hrdosti a patričnosti územia, zatiaľ čo tie nebohé, štvornohé, chlpaté a zubaté vrčadlá na nás mysleli ako na žrádlo. Pri stretnutí cerili zuby a agresívne vrčali, zatiaľ čo sme tíško vyseli na stromoch. Šplhať ako my nedokázali. Poskákali sme na nich zhora a polámali im krky, prípadne pozapichovali zaostrené kamene do slabín. Chrapľavé a bojové vrčanie sa rázom zmenilo na bolestné kňučanie a posledné výdychy. Samozrejme, ich telá sme kompletne zúžitkovali.

       Strhol som sa zo zamyslenia. Bari už cupital k ďalšej dvojci rôzne tváriacich sa rarachov. Oboch som poznal. Viedol ma k Vitorovi a Karosovi. Už z diaľky bolo počuť, ako sa rozprávajú o niečom príšerne smiešnom. Karos sa šklebil na pol úst, zatiaľ čo Vitor si išiel roztrhať peri. Prvýkrát som videl Karosa aspoň trošku veselého. Tí dvaja sú určite plní príhod a zaujímavých skúseností. Predpokladám, že aj veľa všakovakých tajomstiev ukrývajú niekde hlboko v premenenej mysli.

       „Karos je náš najlepší bojovník a tiež nás učí chvatom a obranným postojom.“ Bari mi ho popisoval s takým vzrušením. Obdivoval ho viac ako vodcu. „Je to môj veľký vzor, ale nepáči sa mi na ňom, že je neústupčivý a občas hrubý. Nikdy neukázal žiadnu slabinu ani sa poriadne neuvoľnil. Taktiež si potrpí na pravidlách a zákonoch, takže snaž sa nič neporušiť... Keď budem starší, určite chcem byť ako on, ale iba silovo,“ pochválil sa. V očiach mal ešte stále ten zápal a nadšenie. „Vitor je dosť ukecaný, ale vie byť vážny a prísny. Keď ide do tuhého a Roky potrebuje pomoc, Vitor je vždy prítomný ako jeho pravá ruka. Zopár slovami- chodiaca zodpovednosť číslo dva... Spolu s Karosom a Rokym sú najstarší, dokonca niekoľkokrát starší ako ja, ty, alebo hocikto odtiaľto.“

       Vzápätí do mňa šťuchol a prstom ukazoval na postavičku s roztomilou, nežnou tváričkou. Mohol byť premenený približne v piatich rokoch. Okolo neho poskakovala Kora a on sa smial na jej tančekoch a vývrtkach, ktoré občas schválne pokazila, aby vyzerali srandovne. „Tamto je Radas. Je ako môj vlastný brat. Máme toho tak veľa spoločného- obľúbené jedlo, spôsob zábavy a dokonca aj rovnakú polohu na spanie. Často sa ku mne pritúli, keď vonku hrmí, ale ja mu to nevyčítam. Je hanblivý a bojazlivý. Asi to je tým, že ho Roky premenil príliš skoro. Ani sa nepýtaj, kde ho našiel. Je ľahko manipulovateľný, takže ťa vopred prosím, aby si toho nevyužíval. Občas to robí Osia, preto ju mám vždy na očiach.“

       „Spolahni sa,“ ujistil som Bariho. Obzeral som sa okolo seba a skúšal si pripomenúť každého meno. Nebolo to ťažké, lebo už predtým ma Kora tajne uviedla do spoločnosti. Bari mal pravdu. Moje oči si časom zvykli na šero slabo osvietenej miestnosti. Z pochodní okrem svetla prenikalo aj trochu tepla, takže jaskyňa sa premenila na bezpečný, útulný domov. Momentálne si žijem najbezpečnejšie, ako som kedy žil.

       „Rokyho ti snáď ani predstavovať nemusím. Náš vodca, veliteľ, záchranca a stvoriteľ...“

       „Prečo stvoriteľ... a záchranca?“ Uprene som čakal na Bariho odpoveď, dúfajúc, že sa dozviem o Rokym viac.

       „No predsa, premenil nás. Dal nám nový život, stará sa o nás, pomáha nám a...“ Bari znejistel.

       „Nechápeš, čo tým chcem povedať? Premenil vás snáď na vaše želanie? Prosili ste ho o to, alebo ste plakali, keď vás unášal od ľudí?“ Bari sa zarazil. Videl som na ňom, ako blúdi v pamäti a hľadá odpoveď na strach, bolesť a plač, ktorý zažil pri únosu. Samozrejme si nespomínal. Zablokovaná ľudská myseľ mu neukáže to, čo mu Roky zobral a nahradil proti jeho vôli. „Nepamätáš sa, to nevadí. Ono to príde samo. Ja si pomaličky spomínam...“ To boli slová, ktoré som si rozhodne mohol odpustiť. Mohol by to povedať Rokymu. „Každopádne sme vytrhnutí z ľudských životov a niet cesty späť.“

       O minútku sa Bari zobudil zo zaskočenia, milo sa usmial a ďalej to neriešil. Odišiel za Radasom.

       Vydýchol som si, ale popravde, dosť ma prekvapil. Ktovie, ako by to bolo s Korou, keby som sa s ňou bavil a ľudskom živote. Možno by bola rovnako zaskočená ako Bari a možno by to bolo horšie. Predsalen Bari je starší a jeho rarašská myseľ zatlačila tú ľudskú hlboko do ústrania, pokiaľ ju úplne nezabije.

            Niekde v podvedomí sa mi vytvárajú otázky, čo tu vlastne robím. Nepatrím do Rokyho skupiny. Patrím k Fabulom, mal by som odísť. Zatiaľ k nim necítim nijakú kmeňovú súdržnosť, takže by som nemal výčitky, keby som NIEČO skúsil. Mám strašé nutkanie povedať Kore o ľudskom bytí, prehovoriť na to nevinného Radasa a Fipa s Osiou by som zabil za tie slizké úsmevy... Cítim k nim určitú rivalitu iného kmena. Vie to aj Roky, ktorý na mňa občas žmurkne. Možno má nejaké skúsenosti s tým, aké vzťahy vznikajú medzi odlišnými kmeňami rarachov.


Toto dílo bylo publikováno na literárním servru WWW.PISMAK.CZ.