nečesané vlákna

dievča z lesa

 

mám pozametané 

a vyvetrané 

prítomnosť jemne pridŕžam malíčkom 

v hornom šuplíku sú

 úhľadne zvinuté svetelné roky 

 

vtom 

čosi ma omámi 

poláska vrásku 

a vo mne pookrie túžba po nehe 

 

nečakane 

nezabudnuteľne 

nechcene 

 

mám z toho úpal v srdci 

a búšenie do podvečerného ticha 

lenže? 

 

nič tu nesedí 

miesto činu ani storočie 

a farba očí s odrazom mesačného svitu 

už vôbec  

nebo vie?       o mojej bezmoci 

vynájsť liek na tlmenie renesančného 

citu 

 

napokon 

nikam sa neponáhľam 

som iba oslovená prapodivným 

tisíc potokov a strání vzdialeným 

milým 

čudnou zhodou zrkadlenia duší 

dve nečesané vlákna 

sa na vesmírnu pavučinku 

 

premenili

 

 

 


Toto dílo bylo publikováno na literárním servru WWW.PISMAK.CZ.