Pán Vrtiška: Záhada menčestrovej vesty a červeného obojku

dievča z lesa

Milý Jiří Stop Prídem v stredu popoludňajším spojom Stop Spoznáš ma podľa menčestrovej vesty a červeného obojku môjho psa jazvečíka Pedra Stop Teším sa na stretnutie Juraj Stop 

Záhadológ Jiří Vrtiška má zvláštny pocit. Po tridsiatichtroch rokoch stretne svojho dobrého kamaráta Juraja Vrtielku. Počas štúdií spoločnými silami vyriešili zopár malých a trošku väčších záhad. 

Určite si zaspomínajú na záhadu veže. V nej sa napriek prebiehajúcej rekonštrukcii zvonu pravidelne ozývalo polnočné zvonenie. Alebo na záhadu starobylých pondusoviek. Majiteľ domu, zdedenom po prastrýkovi, ráno čo ráno  nachádzal hodiny na stene o poschodie nižšie. A tiež na záhadu notového záznamu. Nech ktokoľvek zaspieval podľa nôt jednu a tú istú pieseň, zakaždým mala inú melódiu. 

Tí dvaja, Juraj a Jiří, počas školy boli známi po celom okolí. ich neutíchajúci zápal skúmať záhadu v praxi nemálo ohrozoval štúdium teórie. Školu dokončili s odrenými ušami, ale s jasným predsavzatím zdokonaľovať sa v obľúbenej činnosti ako profesionáli.

Jiří stojí na peróne, brzdy škrípu a pištia. Z prvého vagónu prvej triedy vystupuje pán v menčestrovej veste a na zem kladie jazvečíka s červeným obojkom. Záhadológ, ktorý má na vodítku svojho Ferdu, a ako už vieme, tiež jazvečíka, pristúpi k nim. Psíky sa oňuchávajú a vrtia chvostíkmi. Pánovia si podávajú ruky a Jiří podotkne, že kamarát vyzerá na svoj vek mlado. Medzitým opustia nádražnú halu a Juraj v menčestrovej veste z mosta do prosta nastolí otázku: Václav, ideme taxíkom, alebo máš tu svoj mercedes? 

Jiří má pocit, že sa prebára priamo do akejsi záhady. Kým si vysvetlujú, že nie sú tí praví, Juraj Vrtielka, ktorý vystupuje z predposledného vagónu, bezradne krúži pohľadom vôkol seba. Hneď oproti nádražiu vidí lákavý nápis CUKRÁREŇ. 

No nič, dám si kávičku, kremrolu a zmrzlinový pohár. Potom sa zamyslím, čo s touto záhadou. 

Vlak už vypravili. Perón prázdny, nádražná hala tiež, keď v tom Jiřímu padne do oka červený obojok jazvečíka na verande neďalekej cukrárne. Vrtiška si zamumle: To je náhodička. Cukrárna u nádraží. A Juraj byl vždycky na sladký! 

Srdečne sa zvítajú: Nazdárek Juraj! Ahoj Jirka! 

A psíky po svojom: Haff Pedro! Haff Ferdo! 

To by ste neverili, s koľkými záhadami sa popasujú počas budúcich spoločných dní.

 

 


Toto dílo bylo publikováno na literárním servru WWW.PISMAK.CZ.