Tma

Úplná tma. Všade. Nevidel som ani na špičku svojho nosa. Nikdy som nemal rád tieto cesty domov z práce. Mal som na to však osobitý dôvod. Ľudia to nikdy nechápali. Oni však nechápu nič, nieto ešte človeka ako som ja, ktorý je odsúdený prežiť celý život v temnote. Ľudia nevedia, ako je to byť človekom ako som ja. Celý deň počúvať hlasy, bez tela, ktoré prichádzajú z ničoho nič, ako blesk z jasného neba. Hlasy a temnota, iba to sprevádza môj život, temný a pochmúrny. Som pesimista, viem o tom a viem, že si to myslia aj ostatní. Často mi vravia,: „Nie si jediný, kto má podobné problémy, neľutuj sa, schop sa!“ ...ale ja to nedokážem. Často na ulici počujem hlášky typu: „Vidíte ho? On je...“ a zrazu sa zastavia, akoby sa to báli povedať. V malej dedine som sa stal, akoby legendou. Zatrpknutý pomätený starec, ktorý sa podvečer vracia odniekiaľ zďaleka, sprevádzaný čiernym psom. Toho psa neznášam, ale je to moja posledná nádej. Iba on zaženie tie hlasy. Viem, som zlomyseľný. Aj z práce ma pre to vyhodili, vravia, že nemôžu zamestnávať podobných ľudí. Že vraj som postihnutý! Môžem povedať, že som viac normály ako polovica tejto šialenej komunity. Dnes som tam bol posledný deň. Z dumania ma odrazu niečo prerušilo. Niečo som začul.

„Neboj sa...“ zaznel hlas za mnou. Prudko som sa otočil. Iba tma, čo som čakal. Ten hlas som však poznal a neznášal som ho viac, ako čokoľvek iné. Jeho tón, tichý a syčavý, podmaňujúci, ale neuveriteľne nepríjemný.

„Poď ku mne,“ ozval sa hlas znova.

„Nie!“ zvolal som a pokúsil som sa zrýchliť chôdzu. Môj pes sa však otočil za hlasom a začal ma ťahať smerom ku nemu.

Hlúpe zviera! pomyslel som si a prudko som trhol vodítkom v mojej pravej ruke.

„Adam...“

„Nie!“

„Ja ti nechcem ublížiť...“

„Astor, k nohe!“

„Ja ti len pomôžem, už nikdy nebudeš musieť žiť v tomto temnom svete...“

„Ja nechcem!“

„Adam!“

Hlas odrazu prestal. Cítil som, že sa trasiem. Už ho nechcem nikdy počuť. Nikdy!

On je tu však stále. Je pri mne...

„Podajte mi to, prosím...“

„To“. Podajte mi „To“. To môže znamenať iba jediné...ibaže ja nechcem. NECHCEM!!!

„Nebude to bolieť, iba to trochu pichne...“

„Nie...“

Cítim bolesť. Bodavú bolesť v pravom ramene. Je to koniec. Dostali ma. Už len...padám...

„Maria, pomôžte mi s ním trochu,“ povedal Peter potichu a ľútostivo sa pozrel na ležiaceho muža.

„Mám z toho divný pocit...“ začala Maria opatrne.

„Viem, bolo to nehumánne, ale teraz sa to všetko obráti len k lepšiemu...“ Peter sa zamlčal. „Už nebude žiadny kráčajúci prízrak...“

„Asi zavolám sanitku, nech nám s ním pomôžu.“ Maria si vybrala z vrecka mobilný telefón a vytočila číslo miestnej ambulancii.

„Dobrý deň, ja a pán doktor sme našli toho pomäteného slepca. Žiaľ, bol veľmi rozrušený, takže sme mu museli pichnúť niečo na upokojenie...Ach, áno, zamdlel úbožiak...veľmi sa nechcel vrátiť naspäť do liečebne...“

Peter pohladil po hlave Adamovho slepeckého psa. „Že je krásny...“

Maria zložila telefón a s úsmevom prikývla.