Made in Kronos

Bolo horúce popoludnie. Žena vo vedľajšej izbe uspávala obe deti. Možno zaspala tiež. Otvoril fľašu vína, ktoré ráno kúpili v supermarkete na hlavnej triede a ktoré čakalo v chladničke. Nalial si prvý pohárik. Víno bolo trpké, silné a veľmi výrazné. Na prvý glg mu takmer nechutilo. Na druhý a tretí sa mu dostalo pod kožu. Vychutnával si tú nehybnosť. Od jednej do štvrtej popoludní všetci miestni nevychádzajú a odpočívajú doma. Sedel v tieni na balkóne ich apartmánu. Vietor mierne povieval.

Čakal, keď decká zaspia a žena príde k nemu, ale čas ako keby nemal žiaden význam. Chcel sa s ňou milovať, na nič iné nemyslel. V hlave mal iba čas, ktorý stál. Vnímal to, ako keby nič nebolo, iba vedomie, nič skutočné. Z balkónu mal výhľad na susednú záhradu plnú ovocných stromov. Olivy boli ešte veľmi malé a nezrelé. V zelenom listí sa oranžoveli zrelé pomaranče. „Orange orange,“ ako ich po anglicky volala ich šesťročná dcéra. Čerešne a marhule už boli otrhané, napokon boľ iba koniec júna. Dopíjal prvý pohárik a na dne obyčajného, ťažkého, strojovo lisovaného skleneného pohárika bolo: MADE IN KRONOS, GREECE. Áno, ak niekde, tak práve tu musel prebývať boh času, lebo tu nemal žiadnu robotu. Hlasné ticho a nehybnosť, to bol hlavný motív jeho vnímania. Nič nemusel, bol na dovolenke, v Grécku, na Kréte. Nikam sa neponáhľal.

Na drôtoch elektrického vedenia sa radili belorítky (Delichon urbica). Neboli to lastovičky (Hirundo rustica), nemali tú typickú modrú škvrnu na hrudi. Na rozdiel od jeho krajiny neznamenalo posadávanie vtákov na drôtoch prichádzajúcu jeseň. Ani vtáci nemali nijakú robotu, mladé vedeli lietať, slnko pálilo ako v Afrike, kam odlietajú na zimu. Dole pod balkónom ktosi pokrikoval po maďarsky, čomu nerozumel, ale neznelo mu to cudzo. Aká dlhá môže byť pauza na obed? Tri hodiny? Štyri? Päť? Alebo večnosť? Znovu pozeral veľká písmena, z ktorých sa skladalo magické slovo KRONOS. Boh času – ako keby sa všetok čas zlial do toho okamihu a prestal existovať. Všetko bolo nič a nič bolo všetko.

Niekde pred časom čítal, že čas je štvrtý rozmer. Vedľa šírky (x), výšky (y) a hĺbky (z) ešte ďalší parameter, ďalší rozmer – čas (povedzme napríklad c). Nevedel si to celkom dobre predstaviť. No jediné logické vysvetlenie bolo zaznamenanie konkrétnej situácie (vytýčené hodnotami na osách x, y a z) v daný okamih, pre konkrétnu hodnotu času (c).

Okamih..., áno, okamih! Na zlomok sekundy zatvoril oči, viečko sa cez zornice mihlo dole a hneď naspäť. Mrkal a obraz bol stále ten istý. Nemenil sa. Všetky hodnoty ostávali rovnaké. Dopil zvyšok vína z pohárika a mal pocit, že jedinou nemennou hodnotou je c. Keby to mal zapísať matematicky, c by malo hodnotu medzi nulou a nekonečnom; c = (0 ↔ ∞). Ale konštantné, nemenné c, a meniace sa hodnoty x, y a z nedávali žiaden logický význam.

Pred časom v televízii sledoval prírodopisný dokument o chobotniciach. Potápač si s jednou chobotnicou pohrával. Chytal ju jednou a potom druhou rukou. Zviera sa snažilo újsť, a keď sa nedalo, snažilo sa maskovať, menilo svoje zafarbenie. Boli to neuveriteľné farby a takmer ornamentálna štruktúra. Aby mohol lepšie pozorovať farebné premeny, keď sa jedna farba prelievala do druhej, mrkal. Rýchlo zavieral a otváral oči a videl, ako niekoľkokrát v sekunde chobotnica vie zmeniť sfarbenie svojej kože.

Nebol si istý či už nie je opitý, ale po troch-štyroch deci nemohol byť. Z ich pobytu na Kréte už čas uhryzol polovicu a ďalší týždeň mali pred sebou. V hlave sa mu vynárali obrazy a výjavy uplynulých dní; a chvíľu mal pocit že aj tých budúcich, ktoré ešte iba budú plynúť a ktoré oni budú prežívať. Minulosť sa mu miešala s budúcnosťou a chcela sa stať jeho prítomnosťou.

Znovu sa mu vynáralo v pamäti odkryté pohlavie mladej Poľky, ktorá si na pláži prezliekala plavky tak nešikovne, že si mohol dlho prezerať jej drobné svetlé chĺpky a mäsité pysky. Ale nebolo v tom vzrušenie, nič erotického. Ani vtedy ani teraz. Ležal na deke pod slnečníkom a sledoval svoju ženu a deti, ako skáču pri brehu v malých vlnkách. Iba dva, tri metre od neho sa asi šestnásťročné dievča prezliekalo. Na chvíľu sa zahľadel na jej odkryté pohlavie. Pociťoval skôr škodoradostné potešenie z jej nešikovnosti – toľko sa snažila ukryť svoje chĺpky, až bolo vidieť oveľa viacej. Vyzliekla si nohavičky a zakryla si klin, ale sedela s pokrčenými nohami. A keď si navliekala jednu a potom aj druhú nohu do plaviek, krásne sa rozovrela. Otvorila sa mu ako kniha v ten najzaujímavejší okamih príbehu. Ale on sa nechcel začítať, ponoriť sa do príbehu a nechať sa vláčiť kadesi. Jeho život, jeho žena, ich dcéra a syn, radosť z obyčajného mora boli pre neho v ten moment oveľa dôležitejšie ako cudzí vymyslený príbeh. Mal problém so svojim vlastným príbehom. Ešte toto!

Bolo v tom iba toľko vzrušenia ako z kalendárov predávaných na hlavnej triede letoviska. Motívy a historické výjavy zo starých malieb a fresiek so zobrazením sexuálnych aktov starých Grékov, keď boli ešte mladí. Gýč pre turistov. Malo to ďaleko od sprostej pornografie, na ktorú sa to odkazovalo. Ale nebolo to ani umenie, bolo to iba lascívne. Vytrhnuté z kontextu ako slovo z vety, ktoré nemá žiaden význam. Bola to iba kuriozita, ako jej náhodne odkrytá časť tela, ktorá mala ostať skrytá jeho zraku. Ani nevidela, nevedela, že videl. Bol tomu rád, lebo nechcel, aby sa hanbila, aby sa trápila pre niečo také krásne a prirodzené.

Okolo neho poletovali slová a vety, ktoré nemali žiaden iný dôvod okrem toho, že boli vypustené z úst. Neboli potrebné ku komunikácii, neopisovali žiaden obraz, situáciu. Neviedli k mysleniu. Čím viacej ich bolo, tým rýchlejšie zanikali.

Maďari boli čoraz hlučnejší. Boli tu prvý deň a ich telá, ich biela koža kričala ešte oveľa hlasnejšie. Nevedomky sa usmial. Ak sa nenatreli krémom s vysokým UV faktorom, budú v noci kričať, revať bolesťou. Nebola v tom nijaká škodoradostnosť, neprial im nič zlé. ...iba skúsenosť. Na drôtoch sedelo teraz päť lastovičiek, čo neboli lastovičky. Keď dopísal vetu, prisadli ďalšie tri, ako keby sa tiež chceli dostať do textu. Zvečniť sa. Možno si mysleli, že skladá hudbu a že mu prinesú inšpiráciu.

No on nebol hudobník, takmer nepoznal noty. Nebol ani spisovateľ, rozprávkar, bol skôr kronikár. Zapisoval svoj život a vedel sa pozerať tak, akoby to bol príbeh, celkom cudzí život. Nebol si istý, či vie žiť svoj príbeh, svoj život?

Pýtal sa sám seba, koľko času poskytne boh času k napísaniu tohto textu? Kedy sa to zlomí a stratí inšpiráciu? Zapudil tieto myšlienky – teraz je teraz, teraz žijeme, teraz pijeme, teraz píšeme. Všetko má svoj čas. O hodinu, hodinu a pol, keď sa zobudia deti, stratí Chronos svoju vládu nad časom. Ale teraz vládne on a ja opäť strácam svoje myšlienky a on mi vedie ruku. Menila sa mu osoba rozprávača z tretej na prvú, a menil sa mu aj čas z minulého na prítomný a za okamih opäť späť.

Jeho uši vnímajú iba vzdialené kvokanie domácej hydiny, ohlušujúce vŕzanie cikád a nepravidelné cvrlikanie belorítok. Staršia žena trhala zo stromov v susednej záhrade pomaranče. Vynoril sa mu obraz, ako on včera v noci pod pláštikom tmy si vlastnoručne pre seba a pre deti natrhal možno dve kila pomarančov. Zvykol si na chuť vína. Už nebolo trpké. Na drôtoch ostala iba jedna lastovička. To nie je veľký motív na skladbu. To nie je ani na akord, na súzvuk hlasov. Pomaranče včera večer boli náramne sladké, takej nezvyčajnej plnej chuti. Ich kôra neštípala, ale voňala. Nekradol ich, aby ušetril. Dole v obchode na hlavnej triede to bolo najlacnejšie ovocie. Nikdy nemal pomaranč priamo zo stromu, a tá vôňa...

Prial si, aby žena zaspala s deťmi a neprišla. Ešte pred pol hodinou, alebo ako dlho to bolo?! – stratil pojem o čase – sa tešil, že sa spolu budú milovať. Že do nej bude vnikať a vnímať iba svoju rozkoš. Ale teraz by musel prestať písať. Tok textu by sa zastavil. Čas by sa zhmotnil a opäť začal existovať. Ako keby sa ani nechcel milovať so svojou ženou, ale opak bol pravdou. Chcel by, a každý deň, aj po tých viacej ako desiatich rokov. Potreboval to, chcel to, bolo to pre neho dôležité. A nebolo to iba spojenie ich pohlaví, spojenie ich tiel, bola v tom dôvera a vedomie spolupatričnosti.

Prvý deň po prílete jej holil pohlavie, aby chĺpky neboli vidieť naokolo plaviek. Sprvu nechcela, ale na celej pláži bola jediná. Doma jej niekoľkokrát hovoril, že by chcel, aby zo seba urobila holíčatko. Nepáčilo sa mu, že si nechcela holiť podpazušie ani klín. Iba niekedy nožničkami chĺpky skrátila, keď už im vadili. Teraz sama za ním prišla, aby ju oholil. Chcel by ju vyholiť takmer celú. Chcel, aby jej lono bolo hladké, iné a vzrušujúce. Iba malý klín v kline. Už po chvíli sa rozčuľovala, kde ju to holí, nechcela to tak. Naštval sa, odsekol jej, nech si to urobí sama aj s tým dvojzmyslom a trucovito odišiel.

Doma na milovanie takmer nemali čas. No, nebol to iba čas. Jeden deň deti nechceli zaspať, druhý deň jej v telke dávali seriál, tretí deň sa jej nechcelo, štvrtý deň ju bolelo bruchu, piaty deň bola veľmi unavená, šiesty ju bolela hlava a siedmy sa nedalo kvôli... Nejaká výhovorka sa nájde vždy. Že vraj siedmy deň boh stvoril ženu. Tu v Grécku boh času doprial ich telám úľavu, odpočinok a dostatok času na konanie. No, nekonali. Iba raz a to ju ešte musel prehovárať, a nebolo to nič, čo by si mal zapamätať.

Maďarčinu vystriedal dole krik mladej Češky: „Si debil, vopravdovej debil!“ Nezaujímalo ho, prečo svojho partnera tak volala. Nebolo to v zlom. Najskôr ju polial studenou vodou, keď sa opekala na slnku.

Žena prišla, deti spali, ale nemilovali sa. Nechcela. Bolelo ju bruchu, ako keby mala začať krvácať. Ale možno to bola obyčajná zápcha z cudzieho prostredia a inej stravy. A možno sa jej iba nechcelo. Nechcela ani víno, nechcela sa s nim rozprávať, nepočúvala, iba čosi hovorila. O hodinu sa zobudili deti, potom šli na pláž, večer spať. Nič. Nič, nič, nič!!!

Na druhý deň skúšal kúzlo opäť. Teraz nalial do skleneného pohárika obyčajnú číru vodu. Chcel si overiť, že nebol iba opitý. Kocky ľadu sa hojdali na hladine a cinkali o seba navzájom a o okraj pohárika. Ten zvuk perfektne dopĺňal ostatné zvuky hlasného ticha. Čas sa stratil, ale ticho sa zhmotnelo v reve cikád, chvení horúceho vzduchu. Bolo poludnie, nepredstaviteľná horúčava, v izbe všetci spali. Vzduch sa ani nepohol. Ako keby aj čas zaspal.

Studená voda ho osviežila. Na dne pohárika opäť čítal: Made in Kronos. Slnko pálilo, že musel dať nohy dole zo zábradlia. Slnečné lúče mu dopadali iba na špičky prstov a tie ho pálili. Bolo mu dobre. Vnímal tu zvláštnu atmosféru, ktorú by som toľko chcel dostať sem do textu. Bola to zmes horúčavy, zvukov Stredomoria, vôní a výparov. Výrazné arómy z listov pomarančovníkov, olivovníkov, na ktoré dopadali žnúce slnečné lúče. A k tomu jemná vôňa slnkom usušenej trávy a rôznych bylín.

Predstavoval si, ako asi vyzerá fabrika na čas. Predstavoval si zložitý stroj. Nebola to moderná technika, skôr niečo historicky pekné a dokonalé; drevené ozubené kolesá, drevené klince, páky, kladky, pohybujúce sa kožené pásy. Ako keby ten stroj mal zomieľať múku, ale zomieľal ich životy a jednotlivým situáciám prideľoval presne odmerané úseky času. Mlynár-boh namiesto zŕn sype ľudské životy a dole nepadá múka, ale radosti a bolesti. Veľké sitá v mlyne oddeľujú múku od pliev. No tento stroj nič neoddeľoval, čomu bol rád, lebo nechcel skončiť vo vreci hladkej múky, ale ani na okraji medzi plevami.

Nevedel, ako stroj funguje. V hlave počul monotónny, uspávajúci klapot a vŕzganie, ako ozubené kolesá zapadajú do seba. Nevedel, či zaspal, alebo je ešte bdelý. Rozmýšľa, alebo už sníva?

Kedysi doma považoval lastovičky za hudobné noty. Lastovičky sedeli na drôtoch elektrického vedenia ako noty v hudobnej osnove. Skúšal zapískať melódiu podľa ich tiel. Nevedel, ktoré lastovičky sú noty štvrťové a ktoré noty osminové. Bol to iba hluk rôznych tónov a nijaká melódia. Chýbal mu rytmus. Možno im iba nerozumel.

V poslednej dobe ich manželstvo nefungovalo dobre. Často mal pocit, že to ale vníma iba on. Ona sa tvárila celkom spokojná, ako keby bolo všetko v poriadku. Mala svoje starosti a tým sa vyčerpávala a mala pocit naplnenosti. Ich život ubiehal vo vyjazdených koľajach. Pravidelný rytmus a drnčanie mu však nebola príjemná melódia. Ale už sa s ním ani pravidelne raz do týždňa nemilovala. Keď bol už celkom neodbytný, takým celkom ľahostajným hlasom povedala“ „Tak ja sa idem umyť.“ Ľahla si do postele, otvorila sa mu v jednej polohe, iné nechcela, a čakala, čo bude. Keď nehovorila, čo za celý deň robila, tak zívala. Podržala mu. Áno, to je presný výraz. Možno by mal byť rád, že mu dovolí urobiť sa na jej tele, aj keď sa jej nechce. No nebol. Keď ho chcela povzbudiť pred koncom, ktorý sa nie a nie priblížiť, povedala: „Pohni, mňa to už nebaví.“ Alebo „Už budeš? Tebe to dnes nejako dlho trvá.“

Dvakrát, trikrát do mesiaca nebolo nič. On to potreboval každý deň. Chcel sa dotýkať jej hebkého tela, bozkávať ju všade. Bol si istý, že ju to s ním nebaví. Iba povinnosť. Urážalo ho to. Rozzúrený sa sám ukájal v temnom kúte ako zločinec. Niekedy si pri tom predstavoval jej telo, ale častejšie ho uspokojovali telá žien, ktoré stretával na uliciach. Jar bola slnečná a teplá, tenké, takmer priesvitné šaty, krátke sukničky zakrývali iba toľko, aby jeho predstavivosť a vzrušenie mohli pracovať naplno.

Precitol. Dopil zvyšok vína. Možno iba toľko potreboval močiť, možno to bolo spôsobené jeho snívaním. Jeho úd bol veľký a tvrdý. Na toalete stačilo pár pohybov a striekalo a tieklo z neho u(s)pokojenie. Potom sa vymočil, ale ostávala v ňom nenaplnenosť. Prečo sa sám musí ukájať, keď vo vedľajšej izbe leží jeho žena? Čo sú tu, milovali sa spolu iba raz. Prečo si prezerá cudzie ženy na uliciach? Prečo má pocit, že už ho nemiluje, už ho nemá ani rada, už jej na ňom nijako nezáleží. Vzrušenie nahradil lubrikačný gel. Všetko ostatné pre ňu bolo oveľa dôležitejšie. Celkom nezakryto to dávala najavo. A jemu to bralo všetku energiu. Jeho nespokojnosť nebola impulzom, motívom a energiou čosi zmeniť. Naopak mu brala silu a životnú energiu a on mal pocit, že umiera za živa.

Rozdiel medzi milovať a nenávidieť je niekedy tak neskutočne malý...

Jeho žiarlivosť sa nepodobala tej, ktorú si pamätal zo začiatku ich vzťahu. Vtedy to skôr bola pýcha, ale aj dôvera. Teraz sa týral mučivými predstavami. Bolo to bolestné, a hlavne deštruktívne. Menil ženu, ktorú miluje iba v zdanie milovanej ženy. Nevedel si predstaviť, že jej môže stačiť jeden, dva orgazmy do mesiaca. Stále bola v práci, stále čosi musela vybavovať, stále čosi zaobstarávať. Keď navečer prišla domov, už odo dverí kričala na neho aj na deti. Rozčuľovala sa. Bola nespokojná. Organizovala im, čo majú robiť. Všetko vedela najlepšie. Ale on nebol malé decko, aby si nevedel poradiť so svojím časom. Neveril jej, že nespáva s niekým cudzím. Neveril jej, že ho ľúbi. Najhoršie bolo, že ona sa tvárila, že všetko je v poriadku. Nebola spokojná, aj tak nič meniť nechcela.

Už mu vadilo iba na to myslieť. Cítil splín. Nerozumel, prečo sa sprchovala pred tým než šla na aerobik. A keď sa vrátila, nešla sa poumývať. V posledných mesiacoch sa neumývala večer. Často v deväť povedala, že je unavená a šla spať. Druhý deň nebola unavená. Varila jahodovú marmeládu a pred jedenástou šla spať. Sprchovala a voňala sa ráno, keď šla do roboty, alebo kam to išla. Keď sa k nej v noci chcel pritúliť, ako nazlostená suka zavrčala: „Nechaj ma!“ alebo „Zajtra!“ Ale jej zajtra bolo skôr ako španielske mañana, čiže zajtra, potom, možno, niekedy v budúcnosti, alebo taktiež nikdy. Jej telo bolo teplé a hebké, ale patrilo niekomu cudziemu.

Z chladničky si doniesol nové víno. Už vypil sedmičku. Nalial si plný pohárik a mohutne si odpil priamo z fľaše. Pozoroval chvejúcu sa hladinu vína v poháriku a čakal, kedy prvá kvapka prelomí napätie a víno sa rozleje po stole. Zatvoril oči a zazrel budúcnosť. Jeho život bol... bol rovnaký, rovnako neuspokojivý. Odniekiaľ na neho kričala jeho žena, nerozumel jej, nerozlišoval jednotlivé slová, ale dobre vedel, čo chce. Bola nespokojná, čosi mal urobiť a neurobil, čosi nemal a urobil. Nebol si istý, či to bola budúcnosť a či to bola jeho správna budúcnosť. Čo keby zmenil hodnotu c? Možno c malo mínusovú hodnotu a nebola to budúcnosť, ale skôr jeho minulosť, za predpokladu, že v prítomnosti c = 0. Naklonil sa a usrkol trocha vína. Až potom vzal pohárik do ruky, doniesol k ústam a pil.

Chcel zabudnúť. Chcel sa opiť. Chcel vyriešiť svoj príbeh. Nájsť riešenie na dne pohárika? To by bol výsmech! Ale na dne jeho pohárika sídlil boh. Prosil boha o odpustenie.

Ležal na širokej posteli v ich izbe, ich apartmáne. Dvere na balkón boli otvorené dokorán a vo dverách viala tenká biela vzdušná záclona a ťažký tmavý záves. V izbe bolo príjemné šero. Žena aj deti boli vo vedľajšej izbe. Možno spali. Už dlho tam bolo ticho. Takmer nehlučne sa otvorili dvere a vošla jeho žena. Bola celkom nahá. Dala si zdvihnutý ukazováčik pred ústa a ticho zašepkala: „Pššt. Spia.“ Stiahla mu trenírky. Oprela si ruky o jeho prsia a nasadla na neho. Cítil, aká je mokrá. Nijaký lubrikačný gel, čisté vzrušenie. Pár pohybov panvou a jeho pohlavie bolo mocné a pripravené. Nechcela, aby sa hýbal. Teraz ona určovala, čo bude. Ona si ho brala, znovu a znovu nasadala, krúžila panvou a oboch ich viedla ku spoločnej rozkoši. Obaja vybuchli takmer rovnako. Zvalila sa vedľa neho. Nehovorili, nehýbali sa, iba ležali. Jeho úd bol stále veľký, ale už netrčal, iba mu ležal na bruchu. Z jej otvoreného pohlavia pomaly vytekala biela zhmotnená rozkoš ako prúd živej vody z prameňa života. Nevnímal nič iba svoj hlasitý dych a búchanie tepu na spánkoch. Z vonku k nemu doliehalo vŕzganie a škrípanie starého dreveného stroja.

Ležali vedľa seba, hlasne dýchali. Ich telá sa leskli kropajami potu. Dotkli sa končekmi prstov. Pomalým pohybom sa chytili za ruky, preplietli si prsty. Zostali spojení. Keby Chronos teraz zastavil svoj stroj, oni by ostali šťastní.

Nebola to nová myšlienka. Už niekoľkokrát sa sám seba pýtal, čo prichádza po šťastí? Zákonito nemôže šťastie trvať večne... aj keď tu, keď boh Chronos zastavil čas, sa doba vyhradená šťastiu môže podobať večnosti. Iba otázka perspektívy. Dobre vedel, že šťastie vlastne predchádza šťastiu. Nie je to iba okamih, nie je to iba samotný vrchol. Lebo za vrcholom už nič nie je. Potom vždy nastáva klesanie; možno pád. Dôležité pre neho bolo to stúpanie k vrcholu, ako keď prežíval nádherné milovanie, s každým pohybom to bolo oveľa lepšia a vzrušujúcejšie, vrchol už-už boľ vidieť... Šťastie bola tá cesta, bola to chvíľa pred okamihom šťastia.

Prebral sa. Naokolo bolo ticho. Už aj Maďari sa unavili. Česi sa išli opekať na pláž k moru. Rozhliadol sa, či sa naňho niekto nepozerá. Niekedy si nebol istý, či zvuky a pohyby sú iba v jeho hlave. Spláchol sucho v krku, ako keby sa skutočne milovali. Nebol si istý, ako interpretovať, čo bolo pred chvíľou. Bola to iba jeho predstava z nedostatku sexu? Bola to budúcnosť? Celkom určite to nebola minulosť, lebo toto zo svojou ženou nikdy nemal. Nebol si istý, ako si vyložiť jeho submisívnosť a jej dominanciu. Pri ich milovaniach býva takmer neaktívna, nerozhodná a nevie, čo chce. Potom to ani nemôže dostať, celkom logicky.

Protichodné myšlienky sa mu striedali v hlave ako dve milenky v jednej posteli. Promiskuita myšlienok. Hovoril si, že každá myšlienka je rovnako dobrá ako iná, všetky tvrdenia majú rovnakú hodnotu. Môžu sa tak seba dotýkať, túliť sa spolu, navzájom sa miešať a rozmnožovať.

Nevedel si predstaviť, že sa miluje niekde s iným mužom. Jej správanie bolo čudné, nerozumel jej. Bolelo ho to. Ale možno iba on chcel sám seba týrať a ubližovať sebe aj jej. Niekedy vedela byť celkom milá, až mal pocit, že ho stále ľúbi. Bol zmätený.

Keď sa deti a žena zobudili, bolo po štvrtej. Zjedli nejaké ovocie a jogurt a išli k moru. Až do večera ostali na pláži. Chvíľu s deťmi staval z piesku hrad. Synovi vyhrabal hlbokú jamu, až mu odspodu začala presakovať voda a steny jamy sa mu zosunuli dole. Pre deti to bolo fajn. Žena bola šťastná, keď deti boli spokojné. No, on sa nudil a celý deň myslel na jediné. Asi po hodine hrabania bola jeho jama veľká skoro ako more a on si pripadal ako Sisyfos.

Jedinou možnosťou je vyberať si medzi horkosťou a sladkosťou života. Bezvýznamnosť všetkých vecí a skutkov je naším údelom a nemali by sme to niesť ako porážku. Naučiť sa radovať a mať rád seba aj svoj život. Často mal pocit, že ľudia z jeho národa to nevedia, zatiaľ čo takí Francúzi, Taliani aj Gréci si vedia užiť každej chvíle svojho života. Toho zatratene krátkeho ľudského života. Ale možno to, ako mnoho vecí v jeho živote, bola iba jeho predstava. Kvôli zjednodušeniu a nedostatku informácií sa možno jeho predstava neprekrývala so skutočnosťou.

Večeru pripravil z bravčovej konzervy. Uvaril ryžu. V peňaženke mal ešte dosť peňazí, mohli ísť do reštaurácie. Žena nechcela, mali vlastné jedlo. O desiatej už bola vonku tma. Mestečko svietilo do noci. Z hlavnej triedy k nemu zaznieval hluk prebúdzajúceho sa života a večernej zábavy. Na balkóne bolo príjemne. Nebolo horko ani zima. Vzduch nebol taký vysušený ako cez deň. Žena uložila deti a šla spať do svojej postele. Cez záclonu počul jej pokojné oddychovanie. Keď vánok na chvíľu odvial záclonu, zazrel, ako spí na deke. Na bruchu, jednu nohu pokrčenú pod seba a nočnú košeľu vykasanú až na zadok. Stále sa mu veľmi páčila a vzrušoval ho pohľad na jej telo.

Bol vlahý večer. Žena ležala na posteli a tvrdo spala. Bol sám, aj keď ona bola na dosah ruky. Na stolíku stála nová fľaša a dva sklené poháriky. Jeden vzal do ruky a položil ho bokom na stôl na znamenie, že bude piť sám. Ako keby to nevedel! A nikto iný naokolo nebol. Ľúbil červené víno, ako keby bol Francúz. Nalial si. Ani nemusel pričuchnúť k poháriku a cítil nádhernú korenistú vôňu. Jednoduchú, čistú a pritom plnú. Vo vzduchu nebolo toľko vôní ako cez deň, keď do rastlín pálilo slnko. Cikády a cvrčky revali do noci. U svetla nad dverami do ich izby poletovali mory a iný hmyz. Pozoroval malé gekony, ako lovia. Okolo svetla toho poletovalo viac a viac, tak povedal: „Koniec večere!“ a zhasol.

Z okien, kde mali izby Česi začul vzrušené dýchanie a vzdychanie. Prečo oni môžu a on nie? Vždy, keď je niekde ďaleko, v cudzej zemi, cíti všetko inak. Chýbajú mu tie bežné, celkom obyčajne veci, na ktoré je zvyknutý. Chýba mu to, že nerozumie životu v danej zemi; trebárs ako si kúpiť lístok na autobus, kde sa rýchlo a lacno najesť. Chýbajú mu jej dotyky, ich fádne milovanie. Nikdy ju neprestal milovať, ani vtedy keď hovoril, že chce od nej preč. Práve vtedy však cítil, že neuteká od nej, ale od seba. Nie je možné však ujsť sám pred sebou.

Zatvoril oči a v tom momente všetko počul oveľa zreteľnejšie a hlasnejšie. Keď jeden zmysel nedodával jeho mozgu informácie, ostatné zmysly sa snažili tento nedostatok dorovnať. Počul mávanie krídel nočných motýľov. Počul kroky gekónov po stenách. V hlave ako keby sa mu borili steny domu, taký to bol hluk. Prestal počúvať a zrazu nič nebolo. Všade naokolo bolo umŕtvujúce ticho. A potom sa aj ticho stratilo. Naposledy si privoňal k vínu, aby iba v jeho pamäti ostala vôňa, a prestal cítiť. Nadýchol sa ...a nič. Necítil vôňu trávy, vôňu večera. Naposledy sa napil vína a prestal cítiť jeho chuť na jazyku. V ústach ako keby nič nemal. Prehltol a dole krkom mu pretieklo... Čo? Položil pohárik na stôl a keď sa ho snažil znovu uchopiť, nič v rukách necítil. Nevedel, keby sa čohokoľvek dotkol. Nevedel, či je mu teplo alebo zima. Nebol si istý, či ešte stále sedí na balkóne ich apartmánu, či sa vznáša kdesi v oblakoch nad Olympom.

Čo je šiesty zmysel? Pamäť a skúsenosť? Fantázia a predstavivosť?

V hlave mu poletovali myšlienky ako kŕdeľ holubov, keď sa naraz vznesie k nebu. Chcel si pripomenúť vôňu vína, ale vynorila sa mu iba situácia, ako pije. Nevedel, čo pije a ako to chutí. Iba sklenený okraj pohárika sa dotýkal jeho pery. Necítil, či je pohárik chladný či horúci, nebol si istý, či je zo skla, plastu alebo kovu. Vynárali sa mu situácie, ktoré mal vo svojej hlave. Nevytvárali spolu príbeh, no dokopy boli celý jeho život.

Pochopil. V sebe má fabriku na čas. Pánom svojho času je ale iba, keď žije podľa seba, žije teraz a na nič nečaká, čo mu prinesie budúcnosť, neobmedzuje ho minulosť, čo už sa stala. Cítil, že potrebujú spomaliť. Nemôže čakať, že zajtra, za mesiac, za rok sa čosi stane, že to bude lepšie. Závidel niektorým prírodným národom, že sa nevedia trápiť budúcnosťou. Že žijú stopercentne iba prítomnosťou. Čo znamená, že žijú, nie iba prežívajú.

Počul jej rozčuľovanie, keď namiesto oholených chĺpkov jej na koži vyskákali červené fliačiky. Bol rád, že to nakoniec bolo jej rozhodnutie. Aj tak mu nadávala, že to urobila kvôli nemu, čo nebola pravda. Dotkol sa končekmi prstov jej pohlavia, jej telo sa zachvelo ako pri orgazme, tíško zavzdychala a jej pohlavie bolo ukryté v chumáčiku hnedých chĺpkov ako v deň ich príletu na Krétu.

Svojou prítomnosťou vedel meniť minulosť. Poznal budúcnosť. Cítil, že môže všetko. Najskôr menil svoj život, pripadal si, že vie a že môže. Menil životy ľudí okolo seba. Potom začal meniť katastrofy, ktoré zazrel v televíznych správach. Cítil sa ako dobrotivý boh. Rozhodoval o celej planéte, ale tým viac sa vzďaľoval ľuďom a životu tam na Zemi. Už nevidel jednotlivých ľudí. Mestá sa zmenili v mraveniská, do ktorých bolo také ľahké kopnúť.

Ako malý chalan si predstavoval, že ho uniesli mimozemšťania, že ho preskúmajú a že mu dajú nejaké schopnosti, ktoré ostatní ľudia nemajú. (A teraz o tom Američania robia televízny seriál, smial sa tomu. Zrejme nie iba on si pripadal malý a bezvýznamný, bez sebadôvery.) Moc si prial vedieť prechádzať múrom. Hovoril si, že je to iba otázka jeho vedomia. Keď bude veriť, dostatočne silne, keď nebude pochybovať, podarí sa mu to. Už dopredu však vedel, že sa mu to nemôže podariť a znovu a znovu si nabíjal bradu. Skoro pochopil, že mu iba chýba sebadôvera, že nie je zrovnaný so svojím životom.

Čoraz si dovoľoval viac a viac. Iba pomyslením sa presúval medzi planétami. Nič nebolo nemožné, nedosiahnuteľné. Mohol všetko, mohol nekonečne všetko, ale po chvíli pochopil, že vlastne nemôže nič. Tým, že môže mať všetko, nemá po čom by túžil. Čo si prial, to hneď dostal. Bol väzňom sám seba a svojich možností. Bola jeho žena ešte jeho ženou? Alebo to bol iba predmet, ktorým bolo také ľahké pohadzovať si ako loptičkou?

Prebúdza sa a je rád, že je všetko, ako je. Nebol s tým spokojný, ale bol to jeho život. Mal sa o čo usilovať. Nechcel byť tým, kto môže všetko, lebo takto sa cítil a bol šťastný.

Červené víno bol jeho božský nektár. Koľko ho už dnes vypil? Prázdnu fľašu doniesol do kuchyne a postavil ju k odpadkovému košu. Tretia iba za dnešok. Vrátil sa na balkón. Jeho žena teraz ležala na chrbte. Nočná košeľa bola vykasaná nad pupok. Vypadala spokojná. Prezeral si ju. Pokrčená ľavá noha. Otvorené pohlavie. Pôsobila naňho príťažlivo a súčasne nežne a bezbranne, až strácal svoju zlosť a chcel ju iba chrániť a opatrovať. Tíško si hovoril: „Toto je moje žena, ktorá so mnou nechce spávať.“ No nechal ju spať. Usmial sa. Smial sa sám sebe.

Vonku bolo chladno, no nie zima. Mesto už nesvietilo toľko ako zvečera. Zaklonil sa a pozeral na nebo a na hviezdy. Bola jasná noc, spln. Na nebi nebol jediný mráčik. Jestvuje inteligentný život u niektorej z tých miliónov hviezd? Sledoval maličký biely bod, ktorý sa pohyboval. Raketa, vesmírna stanica, či nejaký veľký satelit. Nebol si istý. Sedí tam nejaký človek a pozerá sa práve teraz dole na Zemi? Myslí na rovnaké? Keby matematik predĺžil úsečku ich pohľadov, stretli by sa? Cikády ani teraz nestíchli.

Bol nazlostený a pomstivý boh. Písal svoje texty: Zo seba urobil autora-boha, ktorý vie a môže. Keď sa mu niekto znepáčil, vedel si to rýchlo s ním vybaviť. Dopísal. Hlasne sa smial, aj keď jeho smiech mu trochu horkol na jazyku.