Večer, keď sa vôbec nič nestalo

Zuzke..

V beznádejnom obkľúčení bielych vločiek náhlivo prechádzam okolo oceľového Antona. "Prestávam viac, než ty!" mi vraví: "Mrazy, dážď, leto i Ľudský nezáujem." ...úsmev... Ťažké baganče dnes nedokážu búchať, a tak iba šepcú slepým očiam, kde ma môžu nájsť. Zrýchľujem krok a po chvíli viem, že som ti bližšie ako hocikedy a strašne ma páli v ľavom vrecku, ...nezastavujem... Ale predsa si obrátením hlavy ešte dávam šancu - odmenou je zopár lámp a mnoho vločiek, čo veria, že dokážu lietať.

---