23. SUPERKOULE - dílo č. 1 - Mílniky ciest

Mýlniky ciest 

Mohol by som tvrdiť, že som sa nebál, ale vo chvíli keď som stál na koľajniciach a pocítil záchvevy ma strach opantal ako anakonda zatúlané baranča, ktoré ešte nestihlo ani dorásť na poriadnu ovcu a už sa musí lúčiť so životom. Asi tak nejak som si pripadal aj ja. V duchu som si nadával do tých najväčších bláznov. Pýtal som sa - sám seba, či tá skratka, či tých pár ušetrených krokov, minút naozaj stálo za ten môj život, ktorý teraz skončí a nikto ma nenájde. Možno len vlci a hyeny, ktoré som touto cestou vydával ísť ku stoke nad Bielym bralom. Trasúc sa, ako keby som práve prežíval epileptický záchvat, ako pacient v poslednom štádiu Alzheimera. Pacient, ktorého som vydával počas svojej praxe v štátnom ústave na Holl Street tak často. V duchu som hľadal posledné možností. Rátal som ekvivalenty rýchlej chôdze, behu a zostávajúcich metrov čierneho tunela, v ktorom som bol niekde uprostred. Uprostred čiernej diery cez ktorú už dávno zrušili veškerú vlakovú dopravu. Tak do frasa, čo to má znamenať? Aký blázon zmenil rozhodnutie, pre ktoré mám teraz umrieť. Ako je to možné? To všetko v okamihu mikrosekundy a ešte rýchlejšie prebiehalo cez moje mozgové závity namiesto toho aby som konečne pohol svojimi nohami, aby som konečne kráčal. Stál som tam, ako obarený, ako stĺp ktorý vytesali priamo do skaly. Konečne po chvíli okrem mozgových závitov začali pracovať aj nohy a s kroku na krok zvyšujúcou sa intenzitou záchvevov konečne robili prvé kroky - po chvíľke nič nerobenia. Bežím ! Konečne rýchlejšie a rýchlejšie.... ! Auuuu...do frasa ! Kľajem celkom výnimočne. Dokonca po druhý krát v tak krátkej chvíli, keby ma tak počula matka. Tá by mi dala ! Prinajmenšom zo dve za ucho a ako ju poznám neobišlo by sa to hodinou prednáškou o bolestí, ktorú som týmto urobil nášmu Otcovi, ako hovorievala s obľubou, ale ako nemožno kliať, keď pre pár minút ktoré som chcel ušetriť, pre pár krokov ktoré sa mi nechcelo robiť do kopca nad tunelom mám teraz stratiť svoj život. Keď som si zrazu spomenul....baterka! Ty blázonko - máš baterku ! Zrazu som začal velebiť dlhé dni na skautských táboroch, ktoré som ako malý absolvoval možno za trest, keďže matka vždy tvrdila : " Tam si ťa skrotia - tam ťa naučia ! Po kostole - pískať !" Vytiahol som baterku, ako by čert chcel bola úplne dolu pod všetkými tými v tejto chvíli nepotrebnými haraburdami. Prešlo síce len pár minút, ale v mojom ponímaní celá večnosť. Kde je ten vlak, podľa otrasov starých koľajníc už som mal byť minimálne pár minút rozsekaný prinajmenšom na dvesto metrov. Ako je možné že ešte žijem? Svieti ! Chvála Bohu...dokonca aj na červeno ! Posledných asi dvesto metrov a mám baterku...som zachránený ! Zrýchľujem ba priam možno letím aj napriek neznesiteľnej bolestí v pravom podpaží...to tie cigarety a dlhé večery. Ak to prežijem - hovorím si v duchu tak prestanem fajčiť a diskotéky zavesím na klinec. Začnem žiť tak ako sa patrí, na otca dvoch detí, na doktora prvej všeobecnej....a možno...začnem opäť chodiť do zboru. To zas nie ! To by som zas príliš veľa obetoval, za to asi ten môj život zas nestojí, keď si pomyslím na všetky tie kardiovaskulárne choroby ktoré mi v poslednom čase diagnostikovali. Dokonca aj rezať mi zakázali. Mne kedysi najlepšiemu chirurgovi. Vraj pre alkohol ! Ale však každý pije. Právnici, policajti, politici tak prečo by si nemohol za jeden uliať nejaký doktor. Puritáni jedny ! Konečne rovina - posledných sto metrov. Svetlá ! Hukot bŕzd, škrípanie oceľových kolies o koľajnice. Zastavil a to len vďaka baterke zo Second Handu,. ktorú som ani nechcel kúpiť, ktorá bola darček pribalená ku kartónu piva. Vďaka baterke za ktorú som skoro rozbil hubu tomu nešťastníkovi. Vďaka Steven - vďaka za baterku !