S Terezou

Vystúpili sme hore
po schodisku
- studeným, jarným,
ktoré vonia slnkom.

Horizont pohovky
ožaruje tvoje telo.
Vietor a moje ruky,
jemné chĺpky
na tvojej unavenej šiji
ich nechajú pokojné
pod vzruchmi,
pulzmi teplôt
rytmicky sa striedajúcich.

Túlenie teplé, snové.
Vruby tvojich pier
rátam prstom.
Bozky,
možno pomyselné
strieda skepsa.
Skoré popoludnie.
Chlad, ten ostáva,
v mžiku stisk deky
stáva sa realitou.

Môj dotyk nemá
dosah na teba.