Únos

Do New Yorku som pricestoval pred pár dňami. Niekto, kto má na svedomí smrť mojej družky, tu pred nedávnom vydal knihu. Moju knihu, moje poviedky z podsvetia. Možno ste o tom čítali v čiernej kronike a možno nie, som Willy Beret, spisovateľ, ktorému jedného dňa v L.A. z jeho bytu uniesli milovanú družku aj s knihou, tak čerstvou, že ju ešte vydavateľské oko nevidelo.

Vracal som sa práve z trafiky u Joeyho, dva bloky od nášho bytu. V jednej ruke som si niesol čerstvý výtlačok Los Angeles Times. V tej druhej som niesol krabičku cigariet. Keď som sa blížil k bytovvým dverám všimol som si, že sú otvorené. Pravdepodobne som ich nezabuchol, pomyslel som si. Avšak nasledujúce udalosti ma mali vyviesť z omylu. Byt, v ktorom som zanechal svoju najkrásnejšiu ženu, bol prázdny. Pred tým som mal na stole položenú koženú brašňu, do ktorej mi ráno Erika vložila všetky papiere, celú knihy. Hovorila niečo v tom zmysle, že by som to mal odniesť vydavateľovi. Teraz tu po brašni ostala iba úvodná strana knihy, ktorá mi mala objasniť súvislosti. Niekto ma vydieral sumou, tak vysokou, že by nestačili ročné zárobky tridsiatich neúspešných písalkov, takých ako som ja. Nemal som žiadnu možnosť vyplatiť únoscovi milión dolárov. O mesiac mi došla zásielka s knihou - vydanou ako debut spisovateľa Ernsta McQueena v newyorskom nakladateľstve. Bestseller. Keď som pootvoril prvé stránky knihy našiel som lístok. Písalo sa na ňom, že pre moju neschopnosť musela Erika umrieť. Erika už nie je na tomto svete!

Teraz tu sedím v New Yorku v Central parku a čítam poslednú poviedku, ktorú som nestihol nikdy zredigovať. Pod pseudonymom Ernsta McQueena sa skrýva vrah Eriky no jediné, čo som si od vydavateľa vyslúžil, bol hurónsky smiech a nie meno akože-autora. Že vraj ak mi to nerobí dobre na mozog, mám menej čítať.

Čo chcel vydavateľ povedať som pochopil až v metre cestou do hotela. Reálne žijem vo fikcii vlastnej poviedky. Poslednej poviedky s názvom Únos. Udivujete sa, že som na to neprišiel skôr? Bože, toto mi neuveríte, ale prisahám, že vám teraz poviem pravdu.

Nikdy som nebol dobrým spisovateľom, ale všetko sa zmenilo po tom ako som stretol Eriku. Erika bola úžasná, nádherná a inteligentná žena. To ona zistila, že v noci po tom ako zaspím, začnem zo sna rozprávať tajuplné príbehy z podsvetia. Nechal som ju zapisovať tieto príbehy, ktoré pre mňa mohli znamenať slávu. To som vedel hneď po prvej poviedke. Rozpad osobnosti bol jej názov.

V poslednej poviedke, ktorú som v ten osudný deň nestihol ani zredigovať, bola zmienka o hrdinovi vysedávajúcom v Centralparku. Aj preto som teraz tu.

A v tom sa to stalo spozoroval som niečo, čo som nečakal ani vo sne. Kožená brašňa sa hojdala na pleci ženy, ktorej chôdza mi bola povedomá. Prešla popri mne, dokonca sa na mňa pozrela. Hej, pozrela a usmiala sa na mňa ako na cudzinca. Neveril som vlastným očiam. Erika je živá! Moje nohy sa dali do pohybu a s nimi sa nedokázal zastaviť ani mozog. Nedokázal som myslieť, bola to len zmes tvarov, svetiel, pocitov, čo mi prelietalo hlavou. Jej tvár sa mi zjavovala pred očami s každým prichádzajúcim tieňom a mizla rovnako rýchlo so svetlom kandelábrov v parku. Pri každom zjavení, ma opantávali túžby z minulosti, pretavovali sa do prítomnosti, čím zneužívali situáciu, pretože už som nedokázal triezvo uvažovať. Približoval som sa k nej, vlastne nie. To nie ja, to ona spomaľovala, až za jednou blikajúcou lampou zastala. Bol som tak blízko. Naše telá každým bliknutím lampy opakovane vrhali tieň siamského dvojčaťa, alebo iného monštra s dvoma hlavami. Musela cítiť môj dych, pretože na šiji sa jej vzpriamili jemné chĺpky. Bola ticho, neotočila sa iba pozorovala tieň a začala sa vrtieť v bokoch. Jej vôňa sa rozvlnila s ňou a udrela ma do nosa. Bez toho, aby som si to uvedomoval, moja pravá ruka smerovala priamo na tmavú kožu brašne.

"Poznáme sa, cudzinec?" Svojou malou dlaňou mi zovrela prsty pravej ruky tak pevne, že som zabudol na odpoveď. Ona s pokojným hlasom, trochu odťažitým rozprávala ďalej, bez toho aby sa na mňa pozrela:"Či na tom vlastne záleží?" Otočila sa ku mne s úsmevom na perách. Stál som omráčený. Na tyle som pocítil mravčenie, ktoré prechádzalo povrchom lebky, cez koreň nosa až k očným spojovkám. Mala iný účes ale stále to bola ona. Mŕtva Erika bola zrazu tu. Nedokázal som jej odporovať a bolo to na mne asi vidieť. Predsa som ju miloval! Z celej tejto morbídnej situácie mi bolo na zvracanie. Zemeguľa sa musela začať krútiť do druhej strany a my sme sa dali do pohybu s ňou. Odbočili sme z chodníka a rukou, ktorou mi stále držala prsty, ma viedla do húštiny.

Čierna mágia, či ženská premúdrelosť, odrazu sme ležali vedľa seba. Topánky, pár zvrškov, aj kožená brašňa platili za zbytočnosť. Saténová šatka, ktorá hladila útly krk a decentne zakrývala dekolt, teraz chladila mužský hrudník, až pošteklila ohryzok a narazila na moju bradu. Žena sa vystrela v ramenách, nadýchla sa, vystrčila prsia, svoje malé päste dala bližšie k sebe a napla šatku. Neprestávala sa usmievať, len jej úsmev zmenil výraz. Zrazu som sa ho trochu začal báť. Celú svoju váhu preniesla na ruky. Hánky jej prstov sa na striedačku dotýkali saka podo mnou a šatka sa skĺzla kúsok nad kľúčne kosti. Začala ma dusiť. O pár sekúnd som pochopil, staré tajomstvá Františka Kotzwara a hneď za tým som začal triezvo chápať aj to, o čo sa tu usiluje žena nado mnou. Cítil som ako mi ubúdajú sily. Z posledných síl som sa snažil odsunúť jej ruky, nešlo to, mala ich ako zo železa. Načiahol som sa po topánke, no nevedel som ju nahmatať. Odrazu mi prsty narazili na kožené ramienko brašne. Brašňa sa mi zdala extrémne ťažká, keď som ju dvíhal zo zeme. Musela vážiť aspoň tonu. Erika dostala zásah do hlavy a počas môjho hlbokého nádychu dopadla vedľa mňa. Vyzerala, že ju milovanie zmohlo. Aj ja som bol unavený.

Niekoľko minút sme nepohnute oddychovali. Pozrel som sa na ňu. Bola úpenlivo zahľadená do korún stromov. Keď som sa nad ňu zodvihol zistil som, že už nedýcha. Erika bola opäť mŕtva. Možno zo zvedavosti, možno hnaný túžbou držať svoje dielo opäť vo svojich rukách, otvoril som brašňu. Vytiahol som naleštenú, vo svetle lampy trblietajúcu sa, ale hlavne ťažkú elektrickú žehličku. Keby že tam máš tie papiere, mohli sme byť obaja. Mohli sme byť obaja... Obaja...

Dočítal som poslednú stranu a zložil knihu na kolená. Predo mnou sa mihla kožená brašňa na krásnom ženskom pozadí, ktoré som poznal už dávno. Tak predsa len, tá Erika ešte žije.

Willy Buret