Bedňa

Čo tam je?
Bedňu vidím,
niečo sa trasie,
otvorím ju
vidím dievča...

Telo mŕtve tam leží,
neviem či je tam naozaj
je mi to však jedno.

Viem že asi ju zavrieť mám,
tak ju zavriem,
uvidím čo sa stane ďalej
či to dievča ešte vstane.

Niečo sa znovu trasie,
otvorím ju a pozriem sa...
Telo zas mŕtve je.

Zatváram bedňu,
či zmení sa na tom niečo?
Zas niečo sa trasie,
,,Už ju neotvorím!"

Bedňa chveje sa,
trasie sa,
buchá a niekto kričí:
,,Otvor mi vráta nebeské!

Otvor mi oči!
Otvor, chcem vidieť!"
Odrazu počuť už len krik,
ženský krik.

Vychádza z bedne,
tak ju otvorím,
a tam leží,
dievča znova mŕtve.

Ústa pomaly sa otvárajú,
slzy z oka tečú dolú,
,,Otvor mi oči,
vráta nebeské!
Dar z nebies!
Otvor prosím!"

Ten krik strašný mi trhá uši,
natiahnem prsti na dol,
dotýkam sa viečok ženských
a ťahám ich nahor.

Mŕtve telo dýcha znovu,
v bielych očiach vidím iskru,
iskru skutočnosti,
v sne...

Dievča stavia sa,
no stála je slepá!
,,Niesi ten čo ma má prebudiť!"
Zo slzami v očiach stojí tam vkrabici a vraví:
,,Teraz si so mnou navždy aj ty prekliaty!"

Pred očami sa mi blýska,
neviem čo sa deje isto,
ale teraz už áno!

Som slepý,
tak ako dievča,
ktorému som chcel
len pomôcť.