Prsteň

,,Požiadal ťa o ruku?" pozorne s nevysvetliteľným a nepochopiteľným výrazom na mňa hľadel, a ledva z neho vychádzali zrozumiteľné slová spájajúce sa do súvyslej vety.
,,Áno, ocko," opatrne, s privretými očami som mu odpovedala na jeho otázku. Vedela som že z môjho predošlého rozprávania už určite pozná odpoveď, ale pre istotu, takmer automaticky, som ho utvrdila.
,,To myslíš vážne?" ešte stále v jeho hlase bola cítiť zatrpklosť, prekvapenie a zarazenie, aj keď jeho tvár sa už pomaly dostávala do normálneho  výrazu, ktorý jeho tvár zdobil bežne.
  Už som mu neodpovedala. Namiesto odpovede, som mu pred tvár vopchala ruku ktorej jeden z prstov zdobil strieborný prsteň na vrchu s troma diamantmy Swarovskimi.
  ,,Aha tak," povdzychol si.
Už som cítila že ide vykríknuť, ale miesto zhnuseného, zklamaného a deprimovaného výrazu dobitej kačice sa na jeho tvári zjavil úsmev. Nebola som si istá tým čo vidím. Pozorne som sledovala, ako sa hýbu jeho svaly. Oči mal síce na hrane sĺz, ale vyzeralo  to že šťastia. A slzy šťastia to boli.
,,Moje dievčatko sa bude vydávať! Počujete to? Bude svadba! Hahahá!" v tej chvíli chcel aby o tejto novinke vedeli všeci susedia, a vzhľadom k tomu že to vedeli už predtým, a nechceli aby otec prišiel na to že som to pred ním zatajovala, vystrčili sa ich hlavy z okien a hrali prekvapenie a súcit so šťastím ktoré prežíval on.

*

Na druhý deň ráno som skoro ráno vstala, pretože som nemohla spať. Ten deň sa mal stať dňom, keď budem vyberať svoje svadobné šaty, čo bolo ako zo sna. Nikdy mi nenapadlo že sa niečo také môže vôbec stať. Ja a svadba. Na vysokej škole by som sa zasmiala, no dnes už mám 28, a je najvyššý čas na nejaké vydávanie. Takže som sa rýchlo obliekla, na raňajky som vypila len kávu a vydala som sa na cestu.
  Na nešťastie som tak skoro ísť nemala, pretože to nemalo tie najkrajšie následky. Ulice boli prázdne, tiché a opustené, občas prešlo naokolo auto a to bol ideálny čas pre zlodejov. Ako som sa tak kochala prázdnymi ulicami Južného Cyprusu a nadychovala som sa prímorského vzduchu, niekto v kukle mi vytrhol tašku z ruky.
  ,,V tej taške je môj prsteň!" skríkla som sa keďže nikto naokolo nebol, zostalo na mne aby som ho chytila. Bežala som za ním a snažila som sa ho dohiniť, keď tu som zazrela že si nevšimol že vbehol do slepej uličky. Pribehla som za ním, no on moju tašku hodil do otvoreného kanála, vyškeril sa škodoradostným úsmevom a utiekol. Nazrela som do kanála, moja taška plávala v prúde vody. Chvílu som váhala, no rozhodla som sa vojsť dnu. Zliezla som rebríkom smerom dole, a kráčala som smerom prúdu vody.
  Ako som kráčala, počula som že zvuk padajúcej vody stále silnie až som došla ku železnému mrežovytému zábradliu, ktorý tvoril akúsi zábranu prejsť do "minivodopádu" ktorý, ako vyzeral, by zabil okamžite ako do neho ktosi padne. Moja taška tam spadla, a ja som nevnímala kde vlastne som a kam idem. Prepchala som sa cez spod mreží, kde bol väčší priestor, a v tom ma prúd vody stiahol dolu, do temnoty. Teraz som v akéjsi tme, chodia okolo mňa nejaké dve postavy, a jediné čo mám je tento denník. Práve som dopísala poslednú stránku, a dúfam, že mi niekto dá ďalšiu, pretože to je to jediné čo tu je.