Nervové zrútenie - 1 kapitola

1

Denník pacienta Petra Safta
13.6.2008

Tretí deň zavretý medzi samými bláznami, polobláznami a šialencami. Bez návštev, bez žien a čo je najhoršie s prídelom iba 5 cigariet na deň. Vízia najbližších mesiacov (snáď nie rokov) mi nerobí v akomkoľvek ohľade ani trochu dobre. Je už večer, a dostal som po svojom nervovom zrútení poriadnu dávku sedatív ale predtým by som si to rád celé zrekapituloval.
   Začalo to tým, že som chcel aby mi bolo lepšie. Lepšie myslím hlavne po psychickej stránke no nemal som v úmysle riešiť svoje psyché v psychiatrickej nemocnici tak ako je tomu teraz. Od mala som inklinoval k duchovnu, mal veľmi živé sny a zaujímal sa o mágiu. Fascinoval ma život za hranicami bežného chápania a tak som začal navštevovať miestneho vyhláseného jogína ktorý ponúkal lekcie cvičení pre miestnych nádejných futbalistov - zadarmo.
    S partiou známych z nášho tímu sme to teda prišli vyskúšať. Keď som prvý raz videl honosné sošky pozláteného budhu, ručne tkané koberce a nádherné maľby na stenách pomyslel som si že tento človek to myslí s jógou naozaj vážne.
   Predstavil sa ako Milan Váška a medzi prvými argumentami keď zdôrazňoval prečo sme sa tak vynikajúco rozhodli nám nezabudol pripomenúť že svoje bohatstvo nadobudol praktizovaním jógy. Kto mal tušiť že ide len o ďalšieho parchanta ktorý využil diery systému v post-komunistickej dobe, čo sa teraz hrá na ducharinu.
   Najhoršie na tom ale je že toto individuum sa až tak nehralo, skôr slepo skákalo z podpíleného na vyschnutý konár a tak podobne. Idú mi na rozum všelijaké prirovnania ale to s konármi ma napadlo ako prvé lebo by som nerád zabudol spomenúť jeho zbierku bonsajov v krytom skleníku kde sme mali začať cvičiť. Ako sme mali, tak sme aj začali.
Prvé skúsenosti ako tečúce slzy šťastia ma len utvrdzovali v tom že toto je tá správna cesta. Asi ale skôr plakala moja duša nad tým komu som sa to zveril do rúk keď sme cvičili. Časom sme sa síce stávali ohybnejší a pridalo nám to aj na dynamike ale čo malo prísť by som teda za trochu rýchlosti v šprintoch rozhodne nemenil.
   Pri jednom súkromnom rozhovore sa mi zveril že by ma rád zasvätil hlbšie do tajov jogínskeho poznania pretože vidí že pre mňa nadišiel čas posunúť sa ďalej. Zaviedol ma do pivničnej miestnosti ktorá bola celá podsvietená tmavo červeným svetlom.  Boli tam luxusné kožené kreslá a menší guľatý stôl.
   "Posaď sa u nás Peťko" - teraz by som sa nie že posadil ale vyšprintoval na ulicu a kričal o pomoc, ale späť k tomu čo sa dialo.   Na stole bola kryštáľová guľa a plno sviečok.
   "Ako by sa ti páčilo rozprávať sa s duchom tvojej mŕtvej babky?". Myslel som že sranduje ale z jeho vážneho výrazu som pochopil že to myslí vážne. Tak budiš - privolil som. Vyzval svojich ochrancov aby ju priviedli. Neboli to však ochránci ako tomu bežne u človeka chodí ale jemu podriadený démoni.
   To mi došlo ale až teraz keď som nadopovaný kto vie akými svinstvami a som rád že primár upustil aspoň od zvieracej kazajky.
   Onedlho som začul jej hlas. Rozprávali sme sa o mojich rodičoch s ktorými som nemal veľmi úprimný vzťah a tak všeobecne ako sa mi darí. Po tom čo ju odvolal som sa rozplakal z toho čo som práve objavil. Vždy som sníval o tom robiť podobné veci. Naše schôdzky pokračovali a vyvolávali sme postupne ďalších príbuzných. Dostali sme sa aj po regresné terapie kedy som videl scény z minulých životov.
   Nakoniec sa ma ale spýtal kľúčovú otázku ktorou sa všetko pokazilo. "Nechcel by si vedieť ovládať skrotených duchov tak aby ti pomáhali v dosiahnutiu toho čo chceš?". Počul som o rituáloch zameraných na peniaze, lásku a tak podobne ale o tom že by išlo duchov využiť na akýkoľvek cieľ som nevedel.
   Dychtivo som však privolil. Od tej doby som bežne komunikoval s duchmi a využíval ich napríklad pri komunikácií so ženami. Len si to predstavte - vedel som čo si ženy myslia - presne ako v tom filme. Radili mi vykašľať sa na futbal a robiť podomového predajcu. Tak som aj urobil a postupne som začal zarábať veľké peniaze pretože mi vždy došli myšlienky na to čo je najvhodnejšie povedať aby si zákazník kúpil môj tovar.
   Zarobyl som si na nový mercedes a už som aj plánoval bytík na predmestí. Vo všetkom čo som robil som vynikal. Predstavoval som si aké by bolo nádherné začať zarábať viac ako otec ktorý bol miestna jednotka v oblasti realít a rád mi dával pocítiť že len s futbalom to bez školy ďaleko nedotiahnem.
   Začínal som ale mať jeho obdiv. Na vonok som to nedával na javo ale vnútri som sa vždy cítil nedocenený pretože som narozdiel od môjho brata - vzorného študenta - v ničom okrem futbalu nevynikal. Ha! Bývavalo! Povedal som si.
   Ako tak išiel čas, otec chcel spoznať toho kto ma takto znovuobnovil. Pán Váška so stretnutím súhlasil a tak sme sa všetci traja stretli. Hneď po úvodnom tlachaní o počasí padla reč na peniaze. Otec aj Milan sa vychvaľovali o sto šesť ale vtedy mi dôvod prečo pán Váška nadhodil tému takto zostra nedošiel.
               
 /Peniaze - koreň všetkého zla/

Po spoločnom obede, keď sme išli domov, mi otec celý čas rozprával ako je unesený týmto človekom a aká ohromná energia z neho vyžaruje. Z mojich priateľov a priateliek bol vždy pohoršený a tak som bol rád že si cení moju novú známosť.
   Keď sme u vzťahov - kamarátov som odkopol ako nepotrebných lebo si začali odo mňa čoraz viac požičiavať. Na diskotékach mi naviac nestíhali konkurovať a nechápali fľaše Jacka Danielsa položené na stole. Tak som si povedal že budem baliť baby sám a na úrovni ktorú som vtedy žil. Nič vážne som ani dovtedy neriešil - veď som mal 22 rokov - a tak sa mi to aj páčilo. Lásku som považoval za prízemný prejav citovej slabosti a skôr som sa vyžíval v tom keď mi na bankovom konte pribudla ďalšia nula.
   Začal som sa však nudiť a tak trochu mi chýbal šport. Rozhodol som sa teda chodiť do miestnej posilňovne kde som si aj našiel nových kamarátov z miestnej "smotánky". Keď som ich tak mesiac pozoroval ako cvičia, došlo mi že musia vedieť trochu viac než ja, tak som sa Maťa - vtedajšieho najlepšieho kamaráta - spýtal po sérií kde mal na bench-presi naložených 215 kg čo robí inak. "Inak?" Odvetila bezkrká vyholená hlava trčiaca z hrúd napumpovaných žilnatých svalov. "Sustanon, Nandrolon, Oxandrolon..." - začal menovať čo všetko užíva až som z toho bol "mogoň", heh. Keď som si to čo mi nadiktoval skúšal nahlas pred ostatnými za barom vypýtať, význam toho hrobového ticha mi nedošiel.
   "Steráče nemáme!" Odvetila obsluha. Zmeravel som, pretože som bol v tom že sú to obyčajné doplnky výživy. Maťo ale vysvetlil že som s ním dobrý kamarát a tak sa sypačky vyložili na stôl. Stálo to síce kopu peňazí ale za mesiac som pribral necelých 15 kg čistej svalovej hmoty. Tomu hovorím objemovka. Nemusel som ani držať diétu aby som nepriberal tuky. Všetko sa spálilo a použilo ako energia pri dvojhodinových tréningoch. Na diskotékach boli všetky oči na nás lebo sme boli väčší ako vyhadzovači. Postupne som z alkoholu prešiel na kokaín - zábavu bohatých. Síce sa mi potom páčilo rozmlátiť hlavy náhodne sa na nás prizerajúcej skupinke výrastkov ale čo už. Žil som si svoj sen. Teraz ma to ale až dojíma. 
   Po roku takéhoto nažívania som začal mentálne upadať. Duchovia sa mi začali prihovárať aj keď som od nich nič nechcel, práve naopak - oni začali chcieť odo mňa. Vraj mám splatiť svoj dlh tomu starcovi - Váške. Pomoc ponúkol zadarmo tak nechápem prečo by som mu niečo dlhoval. Onedlho som však začal upadať aj fyzicky - bolesti brucha a mravčenie po celom tele boli na dennom poriadku.
   Pokračovalo to nevypočítateľnými myšlienkami a neraz sa mi stalo že som sa pristihol ako rozprávam hlúposti neprirodzene hrubým hlasom akoby zo mňa prehováral samotný diabol. Rodina to už nemohla ďalej vydržať a tak sa volalo Váške.
   Ten všetko pripísal tomu že už som dlho necvičil jógu a že keď sa z toho chcem dostať mal by som ísť k nemu na rekonvalescenčný pobyt. Keď som odmietol otec mi pohrozil že mi vybaví psychiatriu ale ja som ho iba vysmial.
    A tak jedného krásneho dňa keď som dospával piatkový večer prišli páni v bielom a eskortovali ma sem - na koniec sveta do psychiatrickej nemocnice v Pezinku.
   Toto som nečakal - netvrdím že nezaslúžil ale snáď nikto nepočíta s tým že raz skončí v blázinci. Už pomaly zaspávam takže toto bude pre dnešok všetko.
   Snáď si pre mňa príde otec lebo inak asi spácham samovraždu. Keby to bolo také jednoduché ale okná sú zamrežované a dokonca mi povyťahovali aj šnúrky z topánok a gumy z teplákov. So žiletkami sa holí pod dozorom a vracajú sa do ambluancie.
   Z tohto utrpenia neujdem ani smrťou.

Poznámka Mudr. Márie Gergelovej -
Vážený pán Peter Saft,
   to čím ste si prešiel bolo zaiste veľmi zložité ale rada by som Vás ubezpečila že s kolegami urobíme všetko pre Váš skorý návrat do spoločnosti. Nič menej by som Vás chcela ešte raz aj po osobnom pohovore požiadať aby ste rešpektovali tunajšie pravidlá. Myslím že viete o čom hovorím.
   Bludné predstavy a sebe-vražedná nálada sú u ľudí s paranoidnou schizofréniou bežným prejavom takže Vás prosím o maximálne pokorný prístup k liečbe. Chápem že na uzavretom oddelení je zložité riešiť otázku voľného času ale u ľudí ktorý trpia paranojou je príliš rizikový pobyt na otvorenom oddelení z dôvodu ich vlastného bezpečia.
   Ak však vytrváte v liečbe a budete brať lieky podľa pokynov určite sa dočkáte zlepšenia. 

                                                 S pozdravom Mudr. Mária Gergelová

Denník pacienta Petra Safta
16.6.2008

Vážená pani doktorka
   mal som pocit že denníky sú čisto osobná záležitosť každého jednotlivca a pre to som sa tak rozpísal o svojich pocitoch. Dosť som preháňal pretože som bol v menšej vývrtke z toho ako mi došlo ľúto kde som to skončil. Už som tu totižto skoro týždeň a každá hodina sa vlečie akoby to bol celý život. Obmedzili ste základné práva človeka na ľudskú dôstojnosť a teraz žiadate aby som ja rešpektoval vaše pravidlá? To snáď nemyslíte ani trochu vážne. Trochu sa rozplačem a už mi aj picháte do žíl sedatívum? Toto nie je vôbec zdravý prístup ale OK, vynasnažím sa hrať podľa vašich pravidiel. Takže späť k môjmu VEREJNÉMU denníku:
   
Okrem toho že som sa dnes nudil, hral karty, šachy, sledoval TV a žral tú vašu presmaženú cigánsku som si dokonca aj vyhonil na záchode! To je pre dnešok všetko.

Denník pacienta Petra Safta
17.8. 

Poznámka Mudr. Márie Gergelovej -
Pacient utiekol na vychádzke zo svojím otcom.