1.

     „Amen.“

     Marek sa domodlil a prežehnal. Zastal na kraji cesty a obzeral sa, či už neuvidí starý opustený kláštor. Nazdával sa, že cesta k nemu bude akurát na jeden ruženec, no mýlil sa, ešte nevidel ani len jeho veže. Nevadilo mu to, práve naopak bol celkom rád, že vypadol z mesta. Za tie dva dni, čo v ňom strávil, mu už stihlo dať najavo, že tam nie je vôbec vítaný.

     Krajina južne od mesta bola naozaj malebná. Naľavo od cesty, z oboch strán krytá stromoradím, ticho šumela rieka. Na niektorých miestach k nej viedli chodníčky, vychodené unavenými pocestnými, no Marek si nezašiel posedieť na trávnatom brehu a schladiť si nohy, nechcel sa príliš zdržiavať. Napravo od cesty sa rozprestierali nespočetné vinice a obilné lány, lemované osadami a pastvinami, ktoré vystupovali až do svahov neveľkých hôr. Napadlo mu, že práve vďaka tým nízkym horám slnko každý deň tak dlho zláti celú túto šíru kotlinu. Človek priam až vidí, ako dozrievajú vinice a žltnú obilné polia. Vskutku, v tejto oblasti sa darilo vo všetkých smeroch. Obchod, zisk, peniaze. Zlatý cveng moci sa rozliehal celým Uhorskom a svojím vábením lákal stále nových a nových prisťahovalcov. Konkurencia rástla, no s ňou rástla i nevraživosť a prisťahovalci boli čoraz menej vítaní. I on sám to cítil, aj keď si obliekal kňazské rúcho a bol dokonca pod ochranou cisárskeho kapitána. No nevraživosť Košičanov k nemu nepramenila z obavy o zisk. Nemali ho radi, pretože bol katolícky kňaz. Mnohými bol pokladaný za tmára, ktorý v tomto meste nemá čo robiť.

     Z myšlienok ho vytrhlo pískanie dravca, ktorý krúžil priamo nad ním. Marek dlho pozoroval, ako vznešene plachtí v impozantnej výške bez jediného pohybu krídel. Na chvíľu zatúžil vidieť krajinu jeho očami, no vzápätí sa zahanbil. Veď byť človekom, hoci nevie lietať, je obrovským darom. Mimovoľne skĺzol pohľadom na mesto. Za dolnou bránou opevnenia sa týčila vysoká veža kostola a on si sľúbil, že hneď ako to bude možné, pozrie sa na túto nádhernú krajinu odtiaľ.

     Pomaly sa pohol ďalej. Cesta sa po chvíli rozdvojovala a podľa pokynov Štefana Pongrácza sa držal cesty vedúcej popri rieke. Tá ho najprv voviedla do hustých krovísk, plných nerušeného bzučania rozličného hmyzu, no potom sa náhle ocitol na brehu rieky, pred dreveným mostom, po ktorom mohol pohodlne prejsť aj väčší koč. Povyše neho šumel malý vodopád, peniaci ako čerstvé mlieko, no pod mostom už bola hladina zase ako zrkadlo. Čisté a priehľadné, odhaľujúce dno zo všetkými jeho temnými zákutiami. Marek na chvíľu zastal. Ten obraz mu pripomenul búrlivé udalosti, ktoré teraz zmietajú Cirkvou. Možno sú nevyhnutné, ako sú na vodných tokoch nevyhnutné vodopády, no z hĺbky duše si prial, aby sa už konečne upokojili.

     Povzdychol si a prešiel na druhý breh. Za rednúcim stromoradím sa už črtal vŕšok, na ktorom mal stáť kláštor. Pridal do kroku a asi dvesto krokov pred sebou zbadal voz. Pomaly sa vliekol oproti, ťahaný dobre živeným koňom. Na voze sedel mešťan, aspoň podľa šiat a Marekovi sa zdalo, akoby si niečo mrmlal.

     „Pochválen buď Ježiš Kristus!“ pozdravil sa Marek, keď sa k sebe priblížili.

     Namiesto pozdravu však mešťan iba popohnal koňa. Pohľad na kňaza ho provokoval a keď už bol v dostatočnej vzdialenosti od neho, povedal cez plece:

     „Počula si ten pozdrav?“

     „Počula,“ odpovedala žena, skrývajúca sa v sene na voze.

     „To bol ďalší pápeženec!“ pohoršoval sa mešťan. „Neuveriteľné! Kráča si tu bezočivo ako po vlastnom a ešte aj provokuje s tým ich pokrytectvom!“

     „Nekrič tak!“ upokojovala ho žena, no vzápätí zhíkla. Mešťan sa otočil a hneď pochopil, čo sa stalo. Kňaz ich musel počuť, pretože sa po nich zvedavo obzeral a určite zbadal aj Olinu. V návale zlosti ju tresol po hlave a tlmene zasipel:

     „Ty sprostaňa!“

     Žena sa rozvzlykala a schúlila sa v sene.

     „Neskoro je už plakať nad rozliatym mliekom!“ nemilosrdne ju hrešil ďalej. „Chceš nás oboch priviesť do nešťastia? Títo démoni sa v ničom inom tak nevyžívajú, ako keď vidia stínať hlavy na námestí! Či to nechápeš?“

     Neodpovedala. Pozrel na ňu a prišlo mu jej ľúto. Mal ju predsa len rád a pohľad na jej útle telo trasúce sa vzlykmi ho zabolel. Skontroloval, či ich kňaz ešte pozoruje a keď ho nevidel, zastal s vozom pri vodopáde a zoskočil k nej.

     „Olinka,“ hladil ju po vlasoch, „neplač. Bojím sa o nás, veď ma poznáš.“

     „Viem, viem,“ odpúšťala mu cez slzy Olina a chytro dodala: „odíďme už preč odtiaľto! Tu nás nič dobré nečaká.“

     „A kam?“ mešťan sa snažil byť milý, hoci vedel, že Olina chce využiť situáciu a vynútiť si jeho súhlas. „Všade je nepokoj, vraždia sa deti, znásilňujú ženy. Chceš, aby sa aj Tebe niečo stalo? Ani turkov netreba, veď tento prekliaty národ škodí sám sebe. Musíme ostať za hradbami, inak bude s nami ešte horšie.“

     „Keď ja to už nevydržím,“ naliehala Olina.

     „Bláznivá ženská,“ takmer ju zas tresol, „ty ma vôbec nepočúvaš!“

     Sklamane mávol rukou, vyskočil na kozlík a nahnevane trhol opratami. Už sa na ňu ani nepozrel. Do mesta sa vracali po druhom brehu ako šiel Marek pred chvíľou. Bola to menej frekventovaná cesta, ktorá viedla k mlynskému náhonu východne od hradieb. V bezpečnej vzdialenosti od mesta mešťan zastavil voz a utrúsil.

     „Choď už!“

     Počul ako Olina zoskočila a odchádzala. Netrpezlivo čakal, či sa ho ako vždy neopýta, kedy sa zase stretnú. Tentoraz sa však ticho vytratila. Jej kroky postupne zanikali v šume trávy a keď sa za ňou predsa len otočil, už ju nevidel.

 

 

---