Podnikateľ

Podnikateľ

 

„To nič! To kokot! Tuna šrác sa normálne snažil žiť … normálne. Hneď! Ale ti vravím, v totej chvíli ho ojebali o všetko čo sa dalo! Típek síce vravel, že všetko spoko, ale ta najprv za cestu mu zobral, potom ho nevyplácal a keď už z neho dačo vypadlo ta to nebolo ani na pojebany nájom na polodementnej ubytovni?“

„Ta?“

„Ta? Ta nič! Šrác sa vrátil k remeslu a sedí na 2 roky.“

„To nič! To kokot! Poznám jedného šráca … toten chlapec už mal 2 trestné činy, ne? Ako chápeš nič veľké, len nech na toto jedlo aspoň je abo čo. No a akurát jak ho doriešili ta sa vybral že sa prejde, ne? Taký bol celý nejaký z tých kokotín čo sa dialo, ta sa vybral kus inou cestou domov, nech sa prejde, ne? No, a šrác zastavil na moste, dajak sa tam hral s kameňmi abo čo, najebaný bol ta jeden rovno hodil do vody, ne? Nech sa kus vybije abo čo. No dig a netrafil rybu? Rovno hneď do hlavy v totej chvíli len vyplávala na vodu a rovno si to jebala na breh. Ta šrác zbehol, že pozre čo sa deje, ne? No! A neprišli tak náhodou pángle rovno? Že: 'Dobrý deň pán občan čo tu robíte?' a šrác: 'Ta nič. Tuna ryba dostala infarkt abo čo ta že ju prídem zresuscitovať.'. Tak ho zobrali na stanicu, obvinenie z pytliactva a hneď šrác sedel! … dostal päťku, ani nevedel že jak!“

 

Bolo to skoro každý deň to isté. Dajaké to jedlo – inak celkom humus, kým sa človek nepozná s bacharmi. Ale inak je to celkom vpohode. Ne každému z nich jebe. Aj keď niektorým celkom dosť. Bol to hlavne ich veliteľ. Kokot jak ďaleko dovidel! Vážne. Ten si dával mladých cigánov. Ja nevravím, boli to hovadá, ale on to celkom hrotil. Dajaký ten oddych – cigaretky a debilné rozhovory. Spánok. Nie veľa srandy. Sem-tam niekomu jeblo. Ako keď ten debil z 215 napadol spolubývajúceho zato, že mu zobral wifonku. Pojebanú polievku! Chlapca to stálo oko...

Šak jasné, ja viem. Vezenie by namalo byť pohodové. Veď človek je tu zato, že dačo spravil, ne? Ale musím sa našťastie priznať, že tam kde som sedel ja (za debilné alimenty, ale hej hej, našili to na mňa. Matka mojej milovanej bývalej. Kurva cigánska! Vykrikovala na mňa cez celú ulicu: 'Hej hej to on tu piko predáva a mne ani na chleba nedá! Žeby som zdochla tu od hladu! Toto on chce!' Len tak... akoby sa nič nestalo! Chápeš? Zobrala mi všetky lóve, aj mojej žene, žeby to mohla najebať do automatov! Gemblérka špinavá! A potom, keď som jej povedal, že jej nič nedám, tak to začalo... asi si to vieš predstaviť, ne? Úplne chudák dievča zblbla, bo sama nemala čo hodiť do kokotiny! … ale to je nadlho. V konečnom dôsledku mám dcéru, ktorú nemôžem pomaly ani vídať, manželku ktorá ma zákaz hovoriť so mnou a svokru, ktorá na mňa volá polícu, hneď keď ma vidí na ulici... Ľudia vedia byť kurvy! To mi už nikto nevyhovorí! Najhoršia však bola ich návšteva vo vezení. To bolo posledný krát čo som ich videl... Mal som u kamarát odložené niečo bokom z iných obchodov. Taže ich totá štetka hneď nahúckala, nech to zo mňa prídu vyjebať. Ta došla manželka aj s malou Kristínkou. Tá cigánska štetka sa ani neopovážila vojsť. Stála vonku a furt ju prezváňala, nech sa nezdržiava! 'A kde ide ocko? Prečo nejde s nami?' 'Ocko teraz musí ísť do roboty.' Odpovedala žena a ja s úsmevom na celú tvár a potlačovanými slzami som jej v sprievode policajtov sľuboval, že onedlho som doma...)

Ale ne, ne. Vezenie nie je až tak v pohode. Alebo skôr záleží na tom, či si v ňom dokážete spraviť aspoň aké-také zázemie. Poznal som tu jedného chlapca. Neviem za čo presne sedel. Zdá sa mi, že LP-éčko. Ale veľmi som to nezisťoval. No a ten sa tu hral tak strašne na drsného až ho dali do pokoja. Ležal tri týždne na IS-ke! Fakt nedopadol vôbec dobre. To sa tu však nestáva až tak často. On bol, ako to len povedať... kokot jak sa patrí! Vonku bol asi medzi kamarátmi veľké zviera, tak si myslel že to bude fungovať vždy a všade. Kričal, jak sa vie biť a jaké všetky bojové umenia ovláda, tak ho chlapci dali dole. Hold nejaké to feng šuej, abo jaká pičovina ťa pred kopancom do gulí nezastaví.

Ja som mal celkom šťastie. O lochu som nepočúval nikdy nič dobré. Hej, hej. Je tu veľa takých exotov, ktorí dnu proste utekajú kvôli jedlu a teplu. Ale inak... Kým tu človek nechce byť, kým si vedel zaobstarať aspoň čo-to vonku. Jednoducho povedané ak má človek aspoň kde prespať a z toho miesta riešiť nejaké obchody, alebo aspoň tú prácičku, tak tu proste nechce byť. No ako som povedal, ja som mal šťastie. Hneď keď som došiel tak sa na mňa zavesilo pár frajerov. Asi si viete predstaviť, že prvých pár dní nebolo práve pekných. No potom vysvitlo, že môj bratranec z druhého kolena – Jozef, tu nielenže sedí tiež, ale že je medzi cigánmi aj dosť obľúbený a má aj celkom veľké slovo. Všetci rasisti – som cigán, alebo róm. Jak len chcete. Mne je to úprimne jedno. Takže sa nezaduste teraz pindami typu: „Tipické!“, alebo „Šak to je cigáň!“ No a čo? Ta som, ale to neznamená že som hneď kriminálníkom! Aj, keď musím priznať, že nech som robil čo som robil... ten kriminál ma nejak k sebe stále viac ťahal...

No ale! Čo som stretol Jozefka... všetko zrazu bolo jak malo byť. Hneď som pospoznával pár z tých polobuzerantských bacharov, nejakých ľudí a získal aspoň menšiu ochranu. Ostatné je to už len o sebadôvere, ktorá sa mi napočudovanie na tomto mieste skutočne znásobila!

Len pred pár týždňami, keď už som tak pri tom, za mno došlo asi päť frajerov. Hneď jeden že mu idem peniaze. Vedel som, že je to hovadina, tak som mu povedal, nech tiahne. Nech si nevymýšľa chujoviny. On na to: „Tento šrác tuna mi ide lóve a že ty mu dlhuješ.“ Pozrel som na dobitého chudáka, jak tak krútil hlavou. Tak mu vravím: „No ta hej, ale ja mu idem kilo. Keď ti o toto ide...“ Hneď som začal hľadať keš, keď mi ten buzerant chytil ruku a povedal: „No hej, ale mne ide viacej.“ V tej chvíli som mu jednu zvesil. Taký háčik na bradu... ako ma to učil Jozef. Asi som to prehnal (alebo vyriešil až príliš dobre – teraz nevem), pretože chlapec sa hneď roztiahol na zemi a nevedel len tak vstať. Ostatní spravili dva kroky ku mne, tak som zakričal niečo také jak: „No poďte vy buzeranti, ale jeden po druhom, nech vás rozkopem jak deti. Či vy len spolu, jak banda buzerantských školáčok?“ Asi som udrel na strunu, abo niečo podobné. Neviem, ale frajeri hneď zastavili, že fpohode, že oni len šráca zoberú. Neviem si predstaviť, žeby som to dokázal pred dvoma rokmi...

Dva roky! Utečie to celkom rýchlo. Človek sa ani nestihne spamätať a už mu dávajú veci, ktoré odovzdával pri príchode. A potom? Zrazu tá skurvená sloboda, ktorá je len debilným prechodom cez blbý prah! Nič iné! Jeden deň stojíte dnu v cele, kde žijete 2 roky a zabíjate neľútostný čas ako sa len dá, a potom zrazu stojíte pred tou veľkou kamennou bledou stenou! Fanfáry? Hovno! Pocit nikdy nekončiacej slobody a možností? Celkom hovno! Radosť? Áno... no to hej. Taká síce trochu hovnivá, ale dnu sa nikomu sedieť nechce.

To len tak ku všetkým tým „veľkým životným situáciám“. Nikdy som nedostal titul, ani nedokončil strednú školu. Vlastne si nie som istý, či som vôbec dal tú základnú... ale i tak si predstavujem, že pocit dokončenia nejakej takejto životnej etapy je niečo podobné. Človek čaká radikálnu zmenu a predsa nič!

 

I

 

Život po tom, čo vás pustia z lochu je ako nový začiatok. Akoby ste sa nasťahovali na nové miesto, napríklad za prácou, alebo kvôli úteku pred priveľkým množstvom dlžôb. Nasťahujete sa a robíte všetko preto, aby ste sa zoznámili, spravili si nejaké meno a následne sa aj akosi začlenili do skupiny. Jediný rozdiel je v tom, že všetko okolo je staré a známe. No nie je rovnaké! Chcelo by ním byť, ale to nie je až také jednoduché.

„Jakže ne?“ Kričal som.

„Proste ne! Ti vravím, tu prišla a obrala aj mňa! Čo ti napadlo hovoriť jej, kto som a kde bývam? Tá kurva sa vyhrážala, že ma udá! Čo som mal robiť?“

Šlo samozrejme o peniaze. Chvíľu pred mojou aférou s alimentmi mi volal známy z Anglicka, že: „Počuj, dones kurvu, predáme ju Arabovi!“ Že chlapec potrebuje ženu, inak nebude dediť abo dačo také. A keďže sa nedokáže sám pomaly ani vysrať, trebalo mu s tým dajak pomôcť. Vďaka Bohu (abo Alláhovi) boli sme tu!

Šrác hneď zriešil tri najlacnejšie letenky do Londýna a ja som zbehol do bordela. Chcel som vybrať dajakú celkom reprezentatívnu čaju, ale zas ne takú akú by sme veľmi oželeli. Musím priznať, že som túto situáciu celkom podcenil. Voľba sa ukázala dosť komplikovaná. Nevyriešil ju ani príchod šráca s tým, že najlacnejšie letenky sú z Berlína. To na takú dlhú cestu treba múdro vyberať ženskú spoločnosť...

A ešte aj volal šrácovi do Anglicka, že: „Počuj šrác! A jak má vlastne tota čaja vyzerať?“ a týpek, že: „Ta ne barz pekná, bo to bude podozrivé!“ a šrác (bo ho toten druhý nepochopil) že: „Ale ta či je cigán abo ne?“ „Ne Arab!“ „Ale ta či mám zobrať cigánku, ne? NE? Ty dilino!!“ To už fakt šrác vrieskal. A on, že vraj: „Ta takú, ne bárs bielu.“

Ta sme zobrali ne bárs bielu, ne bárs peknú a ne bárs ukecanú (bo nikomu sa nechcú počúvať pindy takú dlhú cestu) kurvu do auta a šli. Šrác nám sľuboval 50 ezre eur. Za toto všetko. A ta bolo nakoniec 40, bo vieme že po ceste sa lóve proste „strácajú“. Ale i tak to bola dobrá prácička. Rýchla, čistá, bez problémov, ešte sme šrácovi tam dakde pomohli. Proste pohodička.

Akurát tote lóve som si dajak nestihol užiť.

Vracal som sa domov, že skočím ešte na jedno. Vlastne som ani nevedel, kde domov mám. K bývalej som sa síce chcel vrátiť a viem, že taká dobrá, jednoduchá, čistá dušička by ma uchýlila aspoň na pár nocí, kým by som si nezriešil dačo vlastné. Ale pochyboval som, že sa k nej cez tú sviňu dostanem.

„Není šanca. Ona si šla vybaviť zákaz približovania sa... že ty k nej nemožeš. Chapeš, ne?“

„Čo? To môže?“

„Čo ja vem? Ja nesom právnik! Ale každému vraví, že ho má a že na teba volá hneď policajtov.“

„Ta a počuj a nemôžem u teba pár dní prespať?“

„Fúúú. Ta toto ti neviem. Vieš jak. Ona vraví, že to má na 500 metrov a ja nevem koľko je to od vás ku mne. No ale ta asi ne bárs. Ja som to nemeral. Ne som zemerač.“

„Nebuď kokot!“

„No ta dobre, ale iba pár nocí. A žrádlo si vyrieš sám, hej?“

Pobozkal som ho na to jeho hnusné plešaté čelo a odišiel.

Dni prechádzali až príliš rýchlo. Nestretol som veľa z týcho čo som chcel, a stretol aj chujov. A tú sviňu. Skazenú. Každopádne, všetci boli dakde inde. Väčšinou v Nemecku robili nejaké tie obchody. A ja som nemal do čoho pichnúť vo všetkých zmysloch slova. Stále mi vŕtala v hlave Jozefkova rada z basy: „Idz tam do Vyšného Mište, tam je ti je rodina. A má sa dobre!“

 

II.

 

Vyšné Mište bola strašná diera. Nevem, nevem koľko ľudí tam žilo. Ale ta asi ne viac jak 500 abo tak. Krčmu mali, farár dochádzal každú nedeľu z neďalekého „mesta“ (tiež diera jak sviňa), slúžiť omšu do miestnej kaplnky.

O zákon a poriadok sa staral Ďula. Nevem jak sa ten chuj vôbec volal a ani by ma neprekvapilo ak by mal v občianskom preukaze „Ďula – Strážca svetového poriadku“. Ten chlapec bol pičus jak mraky v lete. Nelenže bol tupý viacej jak ja, ale bol aj hovado jaké si ani nevieš predstaviť. Viac krát som sa sám seba pýtal, či šráca vôbec lieči normálny doktor, bo toto by mal riešiť zverolekár! Vážne!

Bol strašne agresívny a mal v hlave veľmi divné názory. Dosť svojsky si vykladal slovo „rešpekt“. Furt len pindal o tom, jak mala jeho rodina po milióny generácii vo Vyšnom Mište najväčší rešpekt a rešpektovať ho musel každý. Inak mu, samozrejme v mene zákona a spravodlivosti, takú prijebal obuškom, že občas museli volať záchranku. Vlastnú ženu, ani neviem jak sa volala, bo čaja vobec nerozprávala, raz na štedrý večer tak zmlátil, že jej zlomil das tri rebrá. Chuj zhodnotil, že nemajú doma dosť jedla a samozrejme hlavne chlastu, a že jediný kto za to môže je ona. Do nemocince sa dostala ne skorej jak o päť dní a aj tam musela narozprávať kokotiny o klzkej podlahe. Toto však nebol jediný prípad; raz po nej hodil vidly, bo nebola doma, keď prišiel z práce a často ju trepal len z princípu, „naj nezabudne“. Jak sám vravel: „Ženy treba biť a jebať, naj nezabudnú čo je lepšie.“ Ako … ženy sú ženy a Boh vie, že aj ja som si s nimi zažil, ale prisahám Bohu, kebyže si moje slniečko nájde takého skurvisyna, ta jebať všetko! Zobral by som sekeru a rozmlátil by som toho pijana po ceste z krčmy. Naj ma chlpatí zavrú a nechajú skapať v chládku. Bolo by mi to jedno. Prisahám Bohu!

No a toten tu šrác mal vo väčšine veciach, jak tupí chuji zvyknú mať, jasno. Kto ho nerešpektoval, nerešpektoval „zákon“ a musel dostať cez hubu. Kto mal iný názor, nerešpektoval „zákon“ a musel dostať cez hubu. Keď do dediny prišiel dakto neznámi, musel dostať cez hubu (aj keď si vo väčšine prípadov zistil, či ho toten človek potom nevie dajak dojebať … vo väčšine, šak uvidíš). Mal plné pisky čti a bratstva, aj keď uvidíš jak sa potom choval … buzerant jeden, počestnosti, aj keď ho v bordeli vedľajšej dediny pomaly mohli volať „otcom“ (bo tam trávil das toľko času jak „bordel mama“), no proste piča v hlave, piča v ústach. Okrem toho nenávidel cigánov, aj keď s nami bez problémov obchodoval – ta šak nepokuše ruku čo mu dáva žrádlo, ne? to ani pes neni taký jebnutý a nenávidel v podstate každého na koho mohol zákonne vybehnúť. Furt bol múdry, vedel najlepšie každému poradiť. Rád si v krčme zahajloval a nadával na feťákov.

Toto toto sa nám nakoniec aj stalo osudným. Tote jeho reči: „Alkohol, cigarety, automaty … to nesú drogy, bo to dovoľuje zákon!“ V tom mal tiež veľmi jasno, keď náhodou došlo na to, či aj on není kus „feťák“. A sám nevem. Nevem vobec si nesom istý, bo predával som párno a presne takí kokoti za mnou chodili! Presne takí skurvenci! Taže nevem. Buď chlapec po nociach fňukal bílé, abo sa proste narodil jak čurák. Sám v tomto nemám jasno.

 

Fero bol cigán jak sa patrí! Ne dajaký špinavý zmrd! Ale olaf! Jajáááj toten šrác vedel jak zriešiť naj je dobre a naj je veľa lóve za málo muziky. A hrať vedel! Aj obracať sa! Taže bolo vidno, že sme rodina. Bol rodeným manažérom. Ne jak totí ufňukaní kokoti, čo ich zazobaní starí pošlú na súkromnú školu dakde do piči sa učiť že „obchod“ a „manadžment“! Mi povedz jak ci Boha sa dá vobec dačo také učiť? Ta šak buď to máš dnu v svojom srdci (a v guliach) abo ne! Ne? Či kokociny splietam?

No ale jak som vravel, Fero bol Pán. „Posledný hradný cigán“ som ho volal. Hneď jak pri Vyšnom Mište pri stavbe dialnice robili šráci, hneď dvíhal telefón a pýtal sa archeologických firiem, že čo a jak. Že prečo? Bo tam sú lóve! A toten šrác ich hneď vyňuchal. Vtedy mu bolo jasné, že tota história tu dakde jednoducho musí byť. Furt smrdel na stavbe, furt sa pýtal, že či dačo nenašli, furt vymýšľal, že jak čo treba nájsť. Pozval si aj kurátora neďalekého múzea, naj mu povie svoj odborný názor a tak obaja chodili po celej dĺžke pracoviska a hľadali „čierne škvrny“. Bo das tak tota archeológia vyzerá. Jednej noci už bol taký najebaný, že zobral naftu a chcel ňou namaľovať dajaké tote fľaky na zem. Boh to zriešil tak, že Paťo z vedľajšej dediny sa v noci tak spil, že mu nemohol pomôcť a tak sa na to vyjebali. Druhého dňa sa však našli „čierne škvrny“ a mohol sa začať biznis.

Toti intelektuáli ani nevedeli jak a Fero to už mal celé pod palcom. Nosil na robotu cigánov zo všetkých dedín. Samozrejme že za zriešenie práce si nechal nejaké tie prémie. Šak benzín a žrádlo nesú zadarmo! Hej, hej! Benzín aj žrádlo! Každé ráno vstal das o šiestej ráno, zobral žigulu, nabral šeckých, odniesol tam a hneď aj utekal šrácom kúpiť dačo na obed a desiatu! Taký on bol! Bo vedel jak. Vedel, že všecko by totí chuji hneď nahádzali do automatov. Do válcov. Fero gemblérov volal „válečníci“ a jak sme prechádzali okolo herne ta sa vždy len zasmial a povedal: „Čuješ? Už válčí!“

Bol to pán. Veľký pán. Kým neprišiel domov. Samozrejme. Ako to tak v takýchto prípadoch býva, bo Araňa mu dávala hubovú polievku ráno, na obed aj večer. A to ani variť nevedela. Ale ta toto sa mu ani nečudujem, bo to fakt bola hora mäsa … kus ženy jak sa vraví. Ale ne taký toten malý kúsoček, ale veľké hovado. Raz došli vyholené lebky, že: „Mne tu zbili pred mesiacom bratranca čierne huby!“ Došli das štyria, vyšli von z auta s palicami a do piatich minút sedeli dnu a snažili sa utiecť. Jajáj! Jak tota raz chytila nervy, ta peklo sa otriasalo v základoch. Prisahá Bohu čo je nado mnou!

Taže taký on bol pán a podporu v dedine a okolí mal. Toto si tiež vedel zariadiť! A nešlo len o to, že tam bolo veľa cigánov! On proste mal chárizmu. Taže keď mu raz v krčme šrác povedal: „Fero! Šak ty si jaký pán! Ty máš charizmu! Čo nejdeš do totej politiky robiť poriadky? Šak keď to možu totí kokoti z Bratislavy, ta čom ty ne?“ A Fero vstal a povedal: „Ta čom ja ne, do piči?!“ Zobral poldecko, obrátil ho a šiel robiť politiku.

A tak začal s kampaňou. A robilo sa, chodilo sa, sľubovali sa hory-doly, piesočné duny aj safari na Hornáde! Šecko! Šecko bude! A bude viac! A bude veľa! A bude pre každého! A že cigán vie toľko klamať v saku s kamennou tvárou jak biely, to snáď ani hovoriť nemusím. V deň volieb tak šrác zobral žigulu, jedného po druhom všeckých naložil dnu a šli robiť demokraciu. Takže do mesiaca a do dňa bol nezávislí Fero skutočným Pánom sveta a okolitých dedín.

 

III.

 

Panovalo sa dobre. Obchody sa kopili a peniaze boli. Ja obchodníkom nesom, ta sa ma nepýtaj ani jak. Jediné čo viem je to, čo mi povedal Fero: „Únia je krava, ktorú treba podojiť, inak sa zdúri. Abo čo robia tote kravy.“ Statkári sme neboli. Ale boli sme Veľkostatkári! A ja som bol šéfom!

Hneď jak sa zjavili lóve, začalo sa robiť. V totej chvíli som mal hneď dve stavebné firmy, ktoré rekonštruovali, búrali a makali na domoch. Aj keď trochu viac „papierovo“ jak reálne, ak mi rozumieš. Stačilo sa prejsť po stavenisku. Normálny človek, neznalý a nevidomý by tam narátal das päť ľudí. Čo by bola chujovina. Samozrejme ich tam bolo pätnásť! Bo ja, Fero a ten skurvysyn Ďula sme z domu robili minimálne za desiatich cigánov!

A tak sa to všetko dávalo dokopy. Najprv som si za jedno celé evro, Boh vie jak mi trhalo srdce, keď som takú tučnú čiastku musel vysoliť, kúpil dom, potom sme ho vyhlásili za pamiatku a hneď sa už rekonštruovalo a robilo. Bo keď sú lóve, je aj práca. Dole sme zriadili múzeum, bo kultúra je základom národa! Jebli sme tam das dva gýče, jednu tabuľu s nápisom: „Vyšné Mište – Múzeum“ a samozrejme minimálne osemsto fotiek totej prijebanej rodiny Ďulovcov, bo kokot zas robil pisky o tomto svojom „rešpekte“ a svojej famílii. Raz som sa len tak prechádzal po svojej haciende a čumel na tote jeho skvosty. Ako … nechcem byť hnusný, ale tote ksichty … nevem nevem. Miestami som mal pocit, že celé Vyšné Mište bolo tak dlho odrezané od sveta, až to tam Ďulovci svojou krvou stihli za tie generácie úplne zdegenerovať.

No ale ako som vravel, žilo sa dobre. Fero bol konečne hradným pánom a ja jeho dôveryhodným služobníkom. A čo na to bolo treba? Úplne stačilo to, že som nepil, nefetoval a nehral automaty. Nechodil pindať kde-kade jak sa nám darí a nerozhadzoval veľmi. Občas prišli na exukrziu do múzea „herečky“ z okolitých dedín. To ako hej. Šak aj ja som človek, ne? A jak som pribral! Pfúú! Obedy mali aj tri chody! Mal som vlastnú gazdinú, čo mi chodila variť a pratať a neskôr som si zriešil aj bazén! Síce ne taký, jaký majú politici vof Bratislave, ale ta i tak dzivý! No … vlastne to bola len taká tá plastová nafukovacia kokotina, ale i tak! Proste sveta žiť!

Múzeum bolo inak samozrejme zavreté a otváralo sa len keď sme vyberali lóve za návštevy z okolitých dedinských škôl. Raz, abo dva krát, sme ho otvorili aj verejnosti, žeby neboli pindy. Pindy samozrejme boli, bo komu sa chce čumieť na sva gýče a päťsto fotiek rodiny o ktorej si každý myslel, že je to banda agresívnych, zakomplexovaných buzerantov? Až na Ďulu. Samozrejme. Toten chlapec ale asi vždy žil vo vlastnom svete iných fyzikálnych zákonov.

 

A zatiaľ čo dvaja cigáni sa správali jak normálny ľudia, toten biely kokot sa hneď spustil jak taký buzerant. Ale hneď! Šráca sme potrebovali, bo dajaká jeho matka koňa sestry – povedal by som, že to riešil cez rodinu svojej ženy, bo neviem si predstaviť jak by kde čo totí primitívi vedeli spraviť sami, sme sa dostali až do veľkej politiky okresného mesta a tam riešili financie na ďalšie skvelé projekty.

Neber ma však v zlom! Ako my sme vobec toľko nerozjebávali! Ako hej, hej. Jasné, že tu a tam bolo dajaké to evro vo vrecku, ale hneď ďalšie išlo ľuďom! Na verejné účely, taže … ne. Vobec sa necítim tak, že sme dačo fakt posierali. Šak len pozri na tých buzerantov inde! Toten už piaty dom s plotom takým, že ani slnko nevidno si stavia, tamten sa vozí jachtičkou o Karibik, totá už das piate auto si ide kúpiť (a i tak nevie, čim bude jazdiť cez víkend, chudáčik moj sociálny, keď si tote ostatné „vystrieľa“), proste jak hovadá. Ale ta my ne! My len tak, žeby dobre bolo. Chlapi v krčme občas pindali, ale ta hneď sa všetko dávalo dokopy, kupovali sa poldecáky, vymýšľali sa prinajhoršom dajaké pozície, všetko naj všetkým dobre bude. A dobre bolo!

Akurát toten buzerant. Prisahám Bohu! To niektorí ľudia vyslovene nemôžu sa dostať k lóvom abo k moci. Najhoršie je, že šerifovi prérie už jebalo kvalitne aj pred tým a to mu stačil jeden kokocký odznak, aby buzeroval celé okolia (zato ho volám buzerant. Bo buzeroval.). Ale ta potom. Jajajááj! Šecko fpiči! Toto segyňčiatko čo jeho ženou bolo už ani nevychádzalo von, len tam doma sedela a čakala, kedy príde domov domov zas zjebaný na trosku (bo pred tým nemal dosť lóve na to, žeby bol furt pod parou) a zbije ju jak psa! Ani psa by podľa mňa taký kokot agresívny nebil toľko jak totu chudinku. Až zle sa nám na to pozeralo. A chodil a buzeroval ale už fakt úplne každého! ÚPLNE! Prišiel raz zjebaný o osadu, vyšel von z auta a hneď jak všetkých sám rozjebe a jak sa postará, že všeckých z práce vyjebú, keď mu dakto nevyfajčí a jak on všetko, ON VŠETKO, má najviac pod palcom a VŠETKO najviac riadi. No kokot proste! A to ne len tak, že tam mu jebalo. Šrác začal normálne chodiť po okolí, kde vyvádzal. Chodil po krčmách, bordeloch, herňách (trochu „zaválčit“) a furt mu len tota jeho kokocká huba mlela, jak všetko on rieši a jaké sprovary sa dejú. Ako … sprovary sa dejú, to hej. Ale kde sa nedejú? To teraz, keď jedna pôjde za šrácom pozabúčky, ta kokot dojde rozkrikovať všetkým? Šak toto nemá obdobu! To, ci Boha, fakt asi ani základnú nemám, ale ta taký debil by som nikdy nebol. Šak zato sa to volá verejné tajomstvo, aby to mohlo byť ticho tolerované ne?

 

No ale aby som sa už dostal k veci, bo vidím, že zívaš. Toten kokot si jedného dňa zbehol do Nižného Mište na „výjazd“ robiť zo seba buzeranta, abo vyberať „ochranné“ bo v tom kokotvi sa ani Kristus Boh nevyzná. No a tam bol vtedy dajaký toten ich miestny bašavel. Nevem, nevem ti povedať čo presne sa tam stalo, len to čo mi chlapi neskôr vraveli.

Ten čurák tam proste došiel a hneď začal tote svoje klasické kokociny splietať, jaký on je Spasiteľ svetov a chujoviny. Lial tam do seba jeden za druhým a keďže fšecko hneď najebal do válcov, nemal jak zaplatiť. Hneď šrácovi povedal, že není problém. Vybehol vonku a obchádzal tam totú dieru, čo niektorí nazývajú dedinou až došiel k tomu bašavelu, kde „údajne“, jak neskôr sa vypovedalo zacítil „feťákov“. Fakt, fakt ti neviem povedať čo pravdy na tom bolo, len to že potreboval lóve a tam pred kulturákom videl dvoch mladých „pichať marihuanu“ - to on tiež tak povedal, taže fakt neviem, asi to celé bola kokotina. Šráckovia museli vyzerať, že majú lóve. Šak boli aj zo zahojených rodín. No proste típek hneď vybehol, že naj mu dajú feťáci šecky lóve, bo že i tak len na fet majú. Hneď jak vyskočil chytil jedného a už ho tam začal mlátiť. Druhý sa ho hneď zastal, že: „Ta to čo! Ta to takto policajti tu riešia?“ A šerif prérie si ho zobral do parády.

Normálne chudáka mladého šrácka, neviem das sedemnásť mohol mať tak dokopal, že skončil na áre. Kokot! Ten chlapec normálne padol do bezvedomia a ten chuj ho hodil na zadné sedadlo a zobral ho do herne, jak šiel lóve. Tam mal zase tote svoje veľké pisky a keď sa típek prebral, ta ho už-už chcel priviazať za nohy o auto a odniesť do Vyšného jak takú trofej. Jediné šťastie, že tam totí chlapi mali aspoň toľko rozumu, že mu to nedovolili. Raz tak cigáni od nás si dali do parády cigána od vedľa z dediny, bo chodil šrácovi za čajou … skončil tak, že nechodil! Nikdy! Chápeš? Ci Boha! Len si predstav, že ideš za čajou a hneď na teba skočia šráci, dobijú ťa, priviažu o auto a ťahajú niekoľko kilometrov! Zvieratá! Ti vravím, kebyže sa preberiem po dačom takom v nemocnici ta ľutujem, že som nezdochol! Nikdy! Nikdy sa už nepostavil! Jááj, ségyň!

 

No a po tom to už malo veľmi rýchli spád. Pamätám si, jak raz riešili pángle jedno zmiznuté dievča. Došlo tam vtedy skoro celé oddelenie. Všetci čo mali nohy dobehli z okolia a prehľadávali lesy (čaja zatiaľ bola u svojho šráca, len dajak zabudla dať vedieť abo čo). Ta ale vravím ti, ani vtedy toľko chlpatých nenabehlo, jak das o dva dni po tom, čo Ďula vyvádzal. S PMJéčKármi tam vtedy došiel aj taký malý, das štyridsaťročný šrác v drahom obleku. Toten típek sa tak rozkrikoval, že dá fšeckých postrieľať, že za toto si matky pojebeme a že skončím do posledného na doživotie vo väzení, až som nechápal. Ako jak som toto videl, ta hneď som vedel, že zle nedobre. Ledva ho flojdi podržali. Snažil som sa tváriť, že ako: „Ja nič, ja muzikant.“ A prisahám Bohu, ani neviem koľko má gitara strún, ale keby že mi v totej chvíli dajú dajakú do ruky ta také sonáty by som skladal, že by ma vyhlásili za národného umelca!

Hneď tam doniesli Ďulu – toten kokot len do zeme pozeral jak zbité neviniatko s červenými očami (možno aj plakal. Nevem, bo furt bol taký prepitý, že to veľmi ťažko vyčítať z toho jeho ksichtu) a mlel dajaké kokociny o tom, že nič nevie. Ale ta to už šráca brali do auta a musím povedať, že na totej stanici, kde ho odviezli museli mať strááášne veľa schodov, bo típek sa len raz „podkol a spadol na zem“, ale ta ksicht mal dojebaný jak sirota. Taká sirota čo ju furt bijú. Samozrejme.

Ale ta najhoršie na tom samozrejme bolo to, že nepojebali len Ďulu. Ne dosť, že toten kokot na pánglárni usvedčil, dobre že ne, aj vlastnú matku z podielu na holokauste. Ale ešte aj všéécky tote jeho kokociny, čo každému splietal, jaký on je šerif a jak každého pojebe a že jak sprovarujeme a že jaké on má lóve sa tak obrátili proti nám, že koniec. Taže v konečnom dôsledku si neodniesli len Ďulu, ale aj šecky naše dokumenty, a snáď ti ani nemusím hovoriť, že neboli úplne „košér“, keďže sme nečakali žiadnu inšpekciu …

Fero vtedy veľavýznamne poznamenal: „Idem do piči! Idz stadzi aj ty!“ A ja chuj som ho mal lepšie počúvať, ale ta vieš jak. Ci Boha, keď totí kokoti policajní majú dačo robiť ta normálne im to trvá svetelné roky (aj keď si nie som istý, či to je časová jednotka). Tentoraz mi klopali na dvere môjho osobného múzea už o tri dni neskôr. Jajááj! Kokot som! Ešte gazdiná mi vravela: „Nebuď kokot, padaj het! Ty nemožeš za to, že Ďula je jebnutý!“ A mala pravdu! V prvej aj druhej vete!

 

No a tak tu teraz sedím jak taký čurák a vravím toté pičoviny. A keď sa vrátim tam za chujmi o pár minút späť do chládku, ta len im na tie chujoviny, čo trieskajú poviem: „To nič! To kokot! Ja som bol podnikateľ! Ja som bol politik! Len buzerant ma dojebal! Ja som v podstate nevinný! Som len obeťou systému! Ale tu ti prisahám; jak sa ja raz dostanem o pár rokov vonku ta pojdem späť! Pojdem späť a fšecko zriešim! Bo dobre už viem jak to chodí! A takú demokraciu, jakú ja zriešim ešte svet nevidel! Bo ja ne som dajaký skurvený čorkár, ani pytliak abo jaká piča. Ja som pán podnikateľ!“

---