Zrod, prebývanie, vykúpenie: Príbehy obyčajnej mizérie (Skica druhá – prerozprávaný príbeh)

Zrod, prebývanie, vykúpenie: Príbehy obyčajnej mizérie

(Skica druhá – prerozprávaný príbeh)

 

-Hej ty! Hej mladý!

Letmým pohľadom som zavadil o dvoch evidentných milovníkov posiľnovní. Pokrútil som hlavou, odpľul si a vrátil sa k triedeniu železa.

-Hej ty! Ty dlhovlasý!

To už bol až príliš presný opis, keďže som bol jediným „dlhovlasým“ v široko ďalekom okolí. Hodil som šrot na zem, sňal rukavice a kráčal s podozrievavým pohľadom priamo k šéfovi a dvom ozrutám.

-Vraj vieš kopať hroby.

-Pár som ich už vykopal.

-Pôjdeš s nami.

Pozrel som sa na svojho nadriadeného. Bol to človek zo strednej triedy. Nie príliš vzdelaný, nie príliš zaujímavý. Nosil okuliare a mobil mal pri uchu, aj keď bol práve vypnutý.

-Pôjdeš s nimi. - Rozkázal.

Pokrútil som hlavou, znova odpľul a nasledoval chlapov k autu.

-Netvár sa tak husto, lebo ti jednu prijebem. - Bola posledná veta po ktorej som nastúpil do auta.

-Spravíš, čo ti poviem. Budeš držať piču a niečo si možno privyrobíš.

Nemal som chuť reagovať na tie vety. Nebolo to prvý krát, čo som sa stretol s týmto druhom ľudí. Tušil som o čo ide. Nebudem klamať. Dve ozruty prídu do kovošrotu pýtať sa priemerného blbca, či medzi zamestnancami nenájde niekoho kto vie kopať hroby. Snáď aj ten najväčší dement by pochopil, že tu nie všetko s kostolným poriadkom. Nemusím ani vravieť, že keď sme o necelých desať minút prechádzali okolo cintorína, vôbec ma neprekvapilo, že sme pri ňom nezastali.

Onedlho sme boli v lese za mestom a ja som začal pomaly vyťahovať veci z kufra.

-Máš všetko?

Kývol som hlavou.

-Páči sa mi! Nepindá a maká! - Povedal druhý.

Opýtal som sa na rozmery hrobu. Odpoveďou bol smiech a poznámka typu: „Približne tvojej veľkosti.“

Trochu ma to rozhodilo. Nie som ten človek, čo pritakáva na každú sprostosť, ktorú počuje. V poslednom čase, a nie len v ňom, som si stihol narobiť celkom peknú kôpku nepriateľov.

-Pozri, ak ho kopem sebe, tak ti dopredu vravím, že na toto ti seriem! - Povedal som.

Moja poznámka ich celkom pobavila: - Nepindať a makať! Kto by sa prosím ťa sral s tebou?

Nádherná odpoveď. Lepšiu som si ani nemohol predstaviť. „Kto by sa sral so mnou?“ Povedal som si v duchu. Nikto! Vďaka Bohu! Maximálne by ma tak dobili na ceste domov. Zobral som krompáč a vymeral prácu.

 

Zhruba o jednu dvadsať centimetrovú vrstvu a cigaretu sa zjavilo ďalšie auto. Vystúpili, tento raz, tri ozruty – mám trochu problém s tým nazvať ich ľuďmi, keďže sa postavou radikálne vymykali tomu, čo intuitívne označujem za „ľudské“ a jeden menší, chudší, dobre a draho oblečený postarší muž. Áno. Približne mojej postavy. V živote som nevidel človeka, ktorý sa tak triasol. Istú chvíľu som mal pocit, že musí mať až tak zvýšenú teplotu, že ak by som položil jeho tvár do hrnca s vodou, začal by vrieť. Prešiel pár krokov, no hneď keď ma zazrel v napol vykopanom hrobe, omdlel. Všetci sa začali smiať a musím priznať, že aj mne trochu šklblo perou.

-Hej mladý! - Zakričal jeden z tých, čo práve prišli, keď prebrali muža, bledšieho než stena, k vedomiu: -Daj si pauzu! Chlapec to už dokončí sám! - Znova sa rozosmiali a jeden z nich udrel muža päsťou do chrbta tak silno, až ma skoro zrazil na zem. Odsotil som ho stranou, vyšiel z hrobu a zapálil si ďalšiu cigaretu.

 

Vtedy som si uvedomil, že tvár toho muža poznám. Aj on sa na mňa díval dosť familiárne. Akoby sa mi snažil povedať: „Povedz im, nech ma nechajú.“ Miestami som mal pocit, že som jeho tenký hlas počul rezonovať v hlave. Mal som chuť odpovedať: „Čo ja kurva s tým?“ Ale radšej som len pozrel pomimo a prešiel pár krokov smerom k lesnej húštine. Napadlo mi, koľko takých hrobov tu ešte môže byť. „Pevne verím, že žiaden v ktorom leží sám kopáč.“ Prebehlo mi mysľou.

Muž stál opretý o lopatu a len sa triasol. Nevydal ani jeden hlások, zatiaľ čo sa obecenstvo smialo a podpichovalo ho k práci. Spomenul som si na jeho tvár. Pre mesiacom som bol v jednom podniku, pozrieť kamaráta, ktorý tam práve nastúpil. Okolo jedenástej sa tam zjavilo pár draho oblečených výrastkov. Pili, obťažovali okolie, hlasno pokrikovali na obsluhu a zmohli sa dokonca aj na pár primitívnych narážok na moje oblečenie a celkový vzhľad. Samozrejme som vtedy nemal ani najmenšiu chuť baviť sa s vyslovene debilným človekom, ktorého IQ nikdy nedosiahne konverzácie schopnú úroveň. Podarilo sa im však nasrať obsluhu a tak to skončilo jedným malým prepleskom. Nič vážne – skutočne sa jednalo o jednu, dve facky. No ako to pri týchto druhoch „ľudí“ (keďže inteligenciou, vzdelaním a správaním ich skôr radím k zvieratám ako k človeku) býva, onedlho sa vo dverách zjavil nominant jednej nemenovanej politickej strany, ktorý vyhlasoval, že dá podnik zavrieť a všetkých poženie pred súd.

Na to som už vyslovene nemal náladu. Dopil som jedným dúškom pivo a demonštratívne ním tresol o barový pult. V sekunde ticha, ktorú to vyvolalo som sa stihol kývnutím hlavy pozdraviť, zobrať kabát a pokúsiť sa o odchod. Cestu mi však zatarasil „pán politik“ so slovami:

-Tak čo? Už ideš do piči? Feťák?

Feťák … áno. Pre človeka dostatočne dementného na to aby nikdy nepochopil to, že sa niekto sám od seba rozhodne neparticipovať na kulte obžerstva, tupého zvieracieho ukájania najnižších možných pudov a obyčajného ojebávania a kradnutia, presviedčajúc sa celý život o tom, že vlastne oni sú tí chytrí, keďže „každému prešli popod nos“, či človeku ktorý si jednoducho musí priplatiť minimálne tri eurá za tú istú vec, aby mohol sedieť vo výklade drahého podniku a tváriť sa, že „je viac“, asi musím pripadať ako feťák. Áno. Mal som sto chutí mu vraziť, alebo povedať, že jeho synáčik sa ako jediný choval ako skurvená smažka, ktorá po piku chytá pocit, že je „majstrom sveta a okolitých dedín“. Namiesto toho som si len vzdychol, zabodol sa pohľadom priamo do jeho prasačích očí, niekoľkými krokmi porušil jeho „osobný priestor“ a polohlasne s chladom odpovedal:

-Keďže na teba, ani na iných kokotov dnes nemám chuť, piči sa radšej vyhnem.

-Za toto zaplatíš! Nikto sa so mnou takto nebude baviť! Prisahám, že toto nie je naše posledné stretnutie! - kričal, keď som opúšťal bar.

 

Mal pravdu. Nebolo. Asi to s tou prísahou trochu prehnal. Teraz tu stál v plytkom hrobe s čelom opretým o drevený koniec lopaty, zaslzenými očami a roztrasenými nohami ako atrakcia pre piatich výpalníkov, ktorí si neodpustili ani sekundu v ktorej by ho neosočovali, neurážali, alebo sa mu nevysmievali. Bolo mi z toho celého zle. Zdvihol sa mi žalúdok a tak som sa radšej zadíval smerom k tichému lesu. Dnes nebol pokojný. Aj z neho som cítil pohľady desiatky stromov, ktoré so zatajeným dychom čakajú, či rozložia toto temné tajomstvo v zemi z ktorej budú čerpať živiny.

Z nedôverčivého vhľadu do lesnej priepasti ma vytrhol neľudský krik. Muž začal vzlykať a ja prisahám, že som v živote nič také odporné nepočul. Pozrel som sa naň. Už nedokázal ani stáť. Kľačal na zemi a vrieskal ohromený hysterickým záchvatom strachu zo smrti. Neboli to len slzy, ale nechutný sopeľ a sliny, ktoré mu stekali po červenej tvári s výrazom šialenca. „Úbohosť nad úbohosť!“ … „Ľudské … príliš ľudské!“ Zastonal som v mysli s Nietzschem. Príbeh toho ako sa z človeka stane niečo ďaleko opovrhnutia hodnejšie než zviera. Aj to má snáď viac cti a aspoň by bojovalo o život … nie toto. V tej sekunde som si sľúbil, že mňa takto nikdy nič nezlomí. Aj keď neviem, či človek vôbec môže niečo také niekedy prehlásiť. Odpľul som si a znova sa naň zadíval. Nebola to ľútosť, ale skutočné opovrhnutie nad touto patetickou existenciou a jeho biednym osudom. Nikdy by som si nepomyslel, že niečo také dokážem k človeku cítiť. Ak by som nad ním stál so zbraňou, možno by som ho z, istého druhu ľútosti, strelil do zátylku. Nechcel by som sa ďalej pozerať na túto mizériu.

Obecenstvo na chvíľu stíchlo, akoby čakalo posledný veľký prejav pred popravou. Trvalo to nekonečných niekoľko sekúnd, kým sa ako-tak spamätal a zašepkal:

-Zaplatím.

-Na to je už trochu neskoro.

-Zaplatím. Zaplatím! - Kričal a plakal zároveň: -Zaplatím, zaplatím, zaplatím … - opakoval v ďalšom hysterickom víleve, ktorý bol ukončený kopancom do ľadviny.

-Zaplatím. Všetko. Viac. Čo len chcete. - Vydral zo seba napokon.

Zdalo sa, že týmto svojich katov presvedčil, pretože ten, ktorý nad ním stál a uštedril mu ešte ďalšie dva kopance sa obzrel s podivným – víťazným úsmevom.

-Hneď! - Bolo počuť ďalšieho. Jeho autoritatívny prejav mi napovedal, že je niečo ako rovnejším medzi rovnými.

-Hneď. Hneď. Hneď – Opakoval muž dookola.

-Vstávaj!

 

Pomaly vstal a utrel si všetky telesné tekutiny, ktoré mu stekali po tvári. Trojica mužov, ktorá ho priviedla ho zobrala za ramená a tiahla späť k autu. Opreli ho o oň a hodili mu do tváre vreckovky.

-Utri sa! Takto do banky nemôžeš.

Snažil som sa vyhnúť pohľadu na človeka, ktorý mi v sekunde rozbil ďalšie ilúzie o ľudskosti a šiel som po nástroj, ktorý som nechal neďaleko hrobu. Keď som ho zdvihol, skôr nechtiac som zavadil o „nominanta“ pohľadom.

-Na čo čumíš? - Povedal zrazu s trochu silnejším, no stále zlomeným hlasom. - Feťák?

-Na ľudskú trosku. - Odpovedal som chladne a znova si odpľul. Začul som niečo ako tlmený smiech od muža čo ma priniesol do tejto húštiny.

-Nabudúce nehraj, keď na to nemáš! - Zareval jeden z trojice a udrel ho päsťou pod rebrá, až muža prehlo.

Nastúpili do auta a odišli.

-Nechaj to tak. Ešte to možno použijeme. - Počul som zrazu. Zobral som nástroje a naložil ich späť do kufra auta.

-Na! Tu máš nejaké drobné! A drž piču! Jasné? - Povedal a dal mi do ruky sto eur.

-Viac než jasné. - Odpovedal som. - Nemohli by ste ma hodiť do mesta?

-Nie. Ideme iným smerom.

-V podstate by mi stačilo, ak by ste...

-Ideme iným smerom! - Oznámil mi chlap celkom rázne.

Obzrel som sa po okolí: - Dnes je pekný deň. Asi sa trochu prejdem.

-No vidíš! - Zasmial sa a tri krát ma „otcovsky“ prefackal po tvári. Nasadli do auta a zmizli.

Zapálil som si ďalšiu cigaretu a prešiel sa späť k hrobu. Nebola to dobre vykonaná práca. Ruku na srdce. Ak by to mal byť hrob, bolo by ho treba prehĺbiť. Zemina však bola v ďalšej vrstve viac piesčitá a černozem na vrchu bola premočená dažďom. Musel by som to vystužiť. Zasmial som sa. Asi by ho tam len tak hodili do plytkej jamy a viac to neriešili. Pokrútil som hlavou, odpľul si a odhodil cigaretu. V tej istej sekunde som podišiel k špaku a dal si ho radšej do vrecka. Boh vie, či sa tu raz predsa len niekto nevyskytne a v takom prípade by asi nebolo múdre, nechávať tu „dôkazy“. Aj keď pochybujem, že slovenská polícia by niečo také ako testy DNA na ohorku od cigarety riešila. Vlastne by ma úprimne a milo prekvapilo, ak by sa na hrob „jedným telefonátom“ náhodou nezabudlo.

Na kovošrot seriem. Aj na túto prácu a spomienku. Asi sa prejdem a kúpim si tričko dvoch českých reperov – DeSada a Řezník – ZNK (Život není krásný).

---