Strážca Ivan ticho spí

Keď som bola malá chovala som hrochy.
V izbe s modrým kobercom a ružovými stenami.

Bolo to tajné.
Naši by mi hrocha nikdy nedovolili.

A potom som sa začala hrať na zodpovednú dcéru.
Prišla som domov.

Žiadne správy:
mami som v poriadku, len dnes neprídem,
áno, viem ako sa volá
neboj, raz sa vrátim.

Nespala som v cudzích autách
na cudzích dekách
a hrudiach

pod cudzím slnkom
v cudzom spodnom prádle
a pocite...

"...iba občas ma napadlo oholiť si hlavu, vysadiť stromy
a prízemné kríky..."

Tak som hrala karty s bratom a
občas som vyhrala a tvárila sa,
že ma to teší
a bola som duchom prítomná
a odpovedala na otázky

nepľula som na sestričky
a nestrkala prsty do zástrčky

...otvorila som oči a chlap onanoval
vo vychádzajúcom slnku
vtáčiky štebotali
veveričky skákali zo stromu na strom

a potom si sa zobudil a nič nebolo ako predtým...

"...tvrdil, že je pacifista a miloval keď som mu hladkala jazvy

a potom raz povedal, že ide na cigu

a už sa nevrátil..."

Rátala som zrnká v paradajke
a promile na dne pohára
sa nebezpečne vynárali
v posteli

vedľa môjho Ivana.

"...možno to stihnem ešte dnes
a možno predsa len skočím

do tvojho náručia
a ty mi povieš, že pekne voniam
a ja sa spýtam čím
a ty povieš, že tebou..."

jedli sme tvaroh na korbe auta a cikali do diaľky

opodiaľ v kríku stál bradatý pán

a v mojom lone nepretržite

vibroval

mobil.