ten posledný

    Dnes pri večeri učiteľ hovoril akosi čudne. Všetci ho sústredene počúvali a zdalo sa, že ho aj chápu. Určite ho chápali, to len ja som ho nechápal. Vždy a všade som zaostával, ako hlupák som sa už narodil. Spočiatku som sa hneval a preklínal som, všetko a všetkých. Postupne som to obrátil proti sebe a potom som úplne rezignoval. Nedokážem nič zmeniť, všetko vo mne bolo vždy úplne na hovno.
     Uvedomil som si, že bojujem s ťažkými viečkami. Zaplavoval ma príjemný pocit, akoby som padal do hlbokej, tmavej priepasti, na ktorej dne ma už čakala letargia. Spočiatku pomalý pád naberal na rýchlosti, hučalo mi v ušiach a dvíhal sa mi žalúdok. Strhol som sa. Phe! Je smiešne, ako svoju sprostotu stále automaticky skrývam. Akoby som sa skrýval za priehľadné sklo. Znechutene som si odtrhol kus chleba, čo bol na stole predo mnou, omočil som ho v mise a vložil do úst. Nechutil mi. Učiteľ sa akurát odmlčal a v tom tichu bolo počuť, ako prežúvam. Všetci sa na mňa pozreli, aj on. Asi videl, že sa cítim veľmi nepríjemne, tak rýchlo povedal:
     „Veru, veru, hovorím vám, jeden z vás ma zradí.“
     Zabehlo mi. Rukami som si zakryl ústa a vykašľal do nich rozžuvanú hmotu. Niektorí sa odo mňa odvrátili s pohoršením. Iní síce mali v očiach náznak súcitu, ale odvrátili sa tiež, akoby nechceli strácať príliš veľa času s tak nepodstatnou bytosťou, ako som ja. Potom sa začali prekrikovať jeden cez druhého a vypytovali sa učiteľa, kto je ten zradca. Koho by napadlo, že som to ja? Zdalo sa, že to nevie ani on, odpovedal neutrálne a keď sa ostatní ešte viac rozhorčovali, radšej som sa vytratil.
     Nepozorovane, ako inak. Veď mňa si nevšímala ani vlastná žena. Je to už fakt dávno, čo mi venovala pozornosť. Bezmála tri roky. Vtedy som spoznal práve tohto učiteľa. S opovrhnutím si klepala prstom na čelo a vynadala mi do fanatikov. Chcel som jej to vysvetliť, ale nevedel som tak narýchlo nájsť tie správne slová. Po chvíli čakania len prevrátila očami a mávla rukou, že zo mňa ani sto bohov chlapa neurobí. Vtedy som si prial, aby zdochla. Nevedel som uniesť, keď ma takto potupovala a ešte mala aj pravdu. Ale kvôli deťom som s ňou musel ostať. A možno to nebolo len kvôli deťom. Jednoducho som nemal kam odísť.
     Musel som zbehnúť dole schodmi, lebo večera bola v hornej miestnosti. Ako som si utieral lepkavé ruky do plášťa, skoro som vrazil do akéhosi dievčaťa. Stálo hneď pri schodoch. Zvedavo sa na mňa pozrelo a spýtalo sa, či tam hore niečo nepotrebujeme. Mala nádherné ústa, jej pery boli doslova naliate sladkosťou. Mlčky som na ňu pozeral. Asi sa bála, lebo zmeravela, tak som ju odsotil a vybehol som von.
     Rozbehol som sa smerom k chrámu. Hlavou sa mi preháňali hnusné myšlienky. Život sa s tebou iba hrá! Dáva ti pred oči sladké obrázky, aby si si lepšie vychutnal tú sviňu doma, čo tebou opovrhuje! Dokedy to chceš vydržať? Kto sa postará o tvoje deti, keď zdúchneš? Musíš predsa domov nosiť peniaze! Veď na to si sa narodil, ty hlupák!
     Zapchával som si uši a utekal som nočnými uličkami ako zmyslov zbavený. Tesne pred chrámom som sa potkol a takmer som si zlomil ruku. Dopadol som priamo pred stráže:
     „Čo tu robíš?“ zrúkol na mňa jeden z nich a kopol do mňa.
     „Ja...“, nevedel som rýchlo reagovať.
     „Odpovedz!“ ďalší kopanec ma trafil priamo do brucha.
     „Viem, kde je učiteľ!“ vykríkol som zúfalo.
     „Čo to trepeš, ty blázon?“
     „Zadrž!“ ďalší kopanec zastavil druhý strážca a dodal: „Tohto asi čakajú.“
     Obrátil sa na mňa a spýtal sa, či som Judáš. Keď som prikývol, poobzeral sa po námestí a odvliekol ma dnu. Mal pravdu, už ma čakali. Po každej mojej odpovedi na ich otázku som sa cítil horšie. Keď mi akýsi vojak nakoniec položil ťažký mešec do ruky, prešla ňou tupá bolesť. Od toho pádu stihla opuchnúť a nevládal som ho udržať. Mešec mi vypadol a dukáty sa rozkotúľali pomedzi nohy vojakov. Keď som ich zbieral, smiali sa mi ako poslednému červiakovi a jeden z nich mi dokonca šliapal po rukách. Keď zistil, že už nimi ani neuhýbam, takmer po nich dupal, až kým ho niekto nezastavil. Potom sa utíšili a rozkázali mi, aby som ich viedol.
     Nebolo to ďaleko. No mňa ruky tak neznesiteľne pálili, že som takmer nevládal chodiť. Od bolesti som škrípal zubami a z očí sa mi rinuli slzy. Ten vojak, čo mi šliapal po rukách si to všimol a myslel si, že cítim ľútosť. Napľul mi do tváre a s opovrhnutím mi zasyčal do ucha:
     „Už je neskoro plakať, ty predajná sviňa!“
     Zarazilo ho, keď som sa mu pozrel do tváre s čudným úškľabkom. Možno pochopil, že sa mýli a že mne už nie je ľúto ničoho. Práve naopak. Niekde hlboko v sebe som našiel potešenie. Začínal som tušiť, že sa konečne dokážem povzniesť nad trápenie tohto nenávideného sveta. Našiel som dvere, ktorými z neho odídem preč a nepotrebujem ani potlesk, ba ani privítanie na druhej strane.
     Ani som si nevšimol, ako sme prešli tých pár uličiek. Ocitli sme sa pri potoku a keď sme kráčali po mostíku, občas mi na ruku kvapla príjemne studená kvapka. Napadlo mi, aké by to asi bolo, utopiť sa. Čo keď je smrť svieža, príjemná a možno dokonca sladká, ako pery toho dievčaťa? Rozplýval som sa nad faktom, že tých dverí, ktorými sa dá odtiaľto odísť je viac. Môžem si vybrať bez toho, aby som sa pomýlil. Tu hlúposť nemá následky! Nádhera....
     Niekto do mňa sotil: „Kam teraz?“
     Poobzeral som sa. Zistil som, že sme už v záhrade. Vybral som sa známym chodníčkom a po chvíli som ho zbadal. Učiteľ sám mi išiel naproti! Pociťoval som náznaky prekvapenia, ale nebolo to nič oproti mojej nečakanej radosti. Pristúpil som až k nemu, aby som ho pozdravil bozkom ako bolo zvykom, no nepozeral som sa mu do očí. Nechcel som riskovať, že zase padnem do trápenia jeho sveta, ktorý nenávidím. Učiteľ mi pri tom niečo hovoril, ale nechcel som počúvať. Rýchlo som od neho odišiel, zasnene som sa odtackal nabok, zošuchol som sa na zem popri kmeni nejakého stromu a zatvoril oči. Neboleli ma ruky! Ozval sa krik i nadávky, niekde za mnou niekto zápasil o svoj biedny život. Potom všetko stíchlo.
     Sedel som tam dlho so zatvorenými očami. Nespal som, ani som nemyslel. Zapáčilo sa mi sedieť iba tak, bez myšlienok, akoby som bol mŕtvy. Presne takto to bude na druhej strane, presne takto. Zabudnem. Nebudem sa mučiť vlastnými myšlienkami, dojmami, pocitmi. Nebudem bojovať o žiadnu priazeň, ani o učiteľovu, ani o ženinu, ani o priazeň detí, ani o priazeň ostatných.
     Otvoril som oči a obzrel som sa po okolí. Nikde nikoho. Zvodné ticho, samota, nádhera pod plášťom temnoty, navyše tak jasná, že som videl ako cez deň. Po zápase ostali v tráve veci porazených. Postavil som sa, že sa poobzerám. Zbadal som ho hneď. Mal takmer štyri metre, ešte nový, nenadtrhnutý. Mám šťastie.
     Keď som bol malý, mal som rád strom na kopčeku za domom. Krásne dvere, netrvalo mi dlho, kým som si ich vybral. Nepozorovane som prešiel mestom. Svitalo. V uličkách postávali ľudia, dvíhali sa hlasy, stráže hrmotali brnením a to všetko ešte pred tým, ako začali kikiríkať kohúty. Počul som ich až pri strome. Odporné zvieratá, hnusný zvuk. Vyškrabal som sa na strom a uviazal na povraze slučku. Prevliekol som si ju cez hlavu a pritiahol. Druhý koniec som zauzlil na hrubom konári. Ostalo ešte tri metre, väzy sa mi bezbolestne odtrhnú. Pozrel som sa na mesto, odpľuvol som si a skočil do temnoty....