a dosť!

     Na miestach najväčšej nervozity sa ozýval nepríjemný zvuk klaksónov. Keď som bol ešte nováčik a trúbilo sa blízko mňa, vždy som sa naľakane obzeral. Teraz mnou však už ani nepohlo. Stovky hodín prežitých v ranných zápchach urobili svoje. Stal som sa jednou z tisícich meravých tvárí, ktoré museli pomaly pretekať zapchatou cestou do práce. A tak som pretekal. Deň čo deň, týždeň čo týždeň, rok čo rok. Stále dookola. Nuda a stereotip sa stali tak silnými, že ma už ani nebavilo počúvať hudbu a neprítomný pohľad bol u mňa čoraz častejším javom.
      Predo mnou bolo auto s reklamou na nejaké pohostinstvo, čo mi pripomenulo včerajšok. Ožral som sa. Už tretí krát v tomto týždni, hoci je len štvrtok. Inokedy energické rána vystriedala malátnosť a nechuť čokoľvek robiť. A príčina? Nenormálne tempo v robote. Navyše za almužnu, ktorú sa snaží vedenie kompenzovať firemným autom! Pamätám si, ako ma to tešilo, keď mi šéf dával kľúče a povzbudivo ma tľapkal po pleci. Dnes už viem, že som sa nechal lacno kúpiť, navyše som sa odsúdil k ustavičnému trmácaniu v dopravných zápchach. Mal som chcieť viac peňazí. Teraz už nemám ani odvahu a ani silu, dokonca ani čas požiadať šéfa o nápravu. Každý deň ma tak vyžmýka, že keď prídem domov, tak sa mi okrem nasávania naozaj nič nechce robiť. V hĺbke duše však cítim, že je to len výhovorka.
      Niekto zase zatrúbil a ja som sa strhol. Bolela ma hlava, včera som to prehnal. Telo sa mi už nestíha tak regenerovať ako za mlada. Hneď som sa však ponoril naspäť do úvah. Takže vyžmýkaný? Smiešne. To chľast spôsobuje, že človek nemá vôľu niečo meniť. On človeka zastavuje a keď ho zastaví, človek prestane rásť. Prestane tvoriť, prestane bojovať a nakoniec prestane aj žiť. Potom si ho chľast úplne podrobí a privalí výčitkami natoľko, že už nebude vedieť nič zmeniť ani keby chcel. A v takýchto náladách sa ocitám čoraz častejšie, tesne po prebudení preklínam včerajšok. A upadám. Telesne aj psychicky. Už sa ráno ani nemodlím ako niekedy. Keď sa prežehnám a otvorím ústa, aby som vyslovil prvé slovo modlitby, hnus nad samým sebou ma zdvihne z kolien, vyženie do kúpeľne a zapchá tú smradľavú hubu zubnou kefkou. Prestávam sa mať rád.
      Bola mi zima. Zapol som kúrenie, no hneď som ho aj vypol. Nezaslúžim si pohodlie! Chcel som nejako zahnať zimu i zlé myšlienky, tak som sa začal obzerať po okolí. Medzi mňa a auto s reklamou na pohostinstvo sa vtlačilo už iné auto. Malo veľké spätné zrkadlo, z ktorého sa na mňa vyzývavo pozerali zmaľované oči nejakej chtivej stareny. Hnus som cítil až v hrdle. Otvoril som okno, náhle som potreboval čerstvý vzduch, a znechutene som sa odvrátil.
      Pohľad mi zastal na akomsi dievčati. Stálo na zastávke autobusu. Nebolo krásne, skôr milé, taký sladký obrázok. Spod krátkej sukne jej trčali pekne tvarované nohy vo fialových pančuchách a tá farba mala myšlienku, znásobovala jej sladkú mladosť. Stál som tam v tej zápche a hľadel som na jej nohy a periférne som videl, že sa na mňa pozerá a čaká, či sa jej pozriem do očí. No ja som sa hanbil, že ma prichytila a nezdvihol som zrak. A pochopil som, že nemám na to, aby ma niekedy niekto tak krásne sladučký mal rád. Môžem o tom akurát tak snívať. Pre takých ako som ja sú pripravené len zúfalé a trpké ženy bez lásky, ktoré si ma cenia asi tak, ako ja si cením chľast. A presne tu mi napadlo, že s tým všetkým skoncujem.
      Konečne som sa dostal do práce. Nič sa nezmenilo. Zákazníci sa ako obvykle mleli v kancelárii a ako obvykle väčšina z nich nespokojne vraštila obočím. Občas sa objavili aj panie. Tie si dávali záležať na výzore a vraštenie obočia vymenili za ironické úsmevy. Už-už som si myslel, že je medzi nimi tá vhodná, ale predsa som ešte počkal, veď mám dosť času.
      Akurát som hľadel na presklené dvere, keď vošla. Bola presne taká, ako som si ju predstavoval. Dáma v stredných rokoch, ktorá sa pravdepodobne zobúdza prvá, aby zakryla svoju špatnosť tonami mejkapu. Nočná mora opilcov, ktorí sa večer nechajú zlákať do postele a ráno s krikom ujdú z jej zovretia. No napriek tomu mala v tvári výraz, ktorý muselo roky formovať nezdravé sebavedomie. Bola ako kráľovná, ktorá si nechce pripustiť, že nemá poddaných a skúša kraľovať všade, kde jej to dovolia.
      A jej eminencia teraz svojou návštevou poctila sektor služieb, kde som už roky robil panáka. Na moment zastala, akoby čakala na lokaja, ktorý by ju sprevádzal v neznámom prostredí. Očami v dokonale nalíčenej tvári pohŕdavo premeriavala miestnosť, no ironický úsmev mala predsa len jemnejší ako jej dnešné predchodkyne. V miestnosti boli okrem kancelárskeho nábytku a nejakých kvetov tri stoly. Moji dvaja kolegovia boli obsadení a ticho vybavovali klientov. Voľný som bol len ja a keďže tam už nik nebol, pohla sa ku mne. Keby mi nebolo vidieť ústa, slastne by som mľaskal presne s údermi jej vysokých opätkov, tak som sa na ňu tešil. Nepozeral som jej už do očí, ale len na nohy, tiež mala krátku sukňu. No v mysli som sa kochal tými rannými fialovými, tie boli nádherné oproti týmto. Neznášam, keď sa žene šúchajú pri chôdzi o seba plné stehná a lýtka sa trochu rozchádzajú. Vytvára to efekt toho povestného X, čo navždy pokornú ženu odeje do nohavíc, no toto pokorná žena nebola. Našťastie. Toto bola kráľovná, bohyňa vo svojich vlastných očiach, čo bola za trest zoslaná medzi ľudské zadky ako som ja. Preto neohrozene kráčala rovno ku mne, aj keď ju možno miatlo, že jej neskrývane pozerám na nohy. Ale čo jej ja už len môžem, že?
      Pristúpila až k môjmu stolu a zastala. Zdvihol som sa a podával som jej ruku bez toho, aby som si prestal obzerať jej nohy. Pohŕdala mnou, tak ako ja ňou. Ledva sa dotkla mojej ruky a pomaly si sadala, nechcela dať najavo, že ju vyvádzam z miery svojím neprístojným správaním. Keď konečne vpratala tie stehná pod stôl, mohol som sa jej pozrieť do očí a spýtať sa, čím môžem úctivo poslúžiť.
      „Bola som objednaná," ozvala sa na celú miestnosť, „mali by ste to vedieť."
      „Mohli by ste mi, prosím, povedať vaše ctené meno?" odpovedal som nemenej hlasne so zreteľným akcentom nad slovom ctené, a dodal som: „Ste mi povedomá, ale neviem si vás zaradiť, prepáčte."
      „Ach áno," vzdychla, „vyzeráte naozaj zmätene. Volám sa Eva Schwarzwaldská."
      „Ako tá šunka?" zvolal som s predstieraným nadšením.
      Zarazila sa, poobzerala okolo a povedala už slabším hlasom: „Prepáčte?"
      „Pani Schwarzwaldská," chytil som ju za ruku, „nechcel som sa vás dotknúť."
      „Práve sa ma dotýkate!" odtiahla sa.
      „Ach!" zvolal som afektovane a utierajúc si ruku do vlhčenej servítky som pokračoval: "niektorých zlozvykov sa neviem zbaviť. Stále mám obavy, že raz dostanem žltačku."
      „Tak toto je už príliš!" zjačala a vstala od stola. Mastné stehná sa jej až triasli. V miestnosti zavládlo ticho a všetky hlavy sa otočili k nám. „Nenechám sa urážať od takéhoto..."
      „Akého?" skočil som jej do reči a vystrúhal prekvapenú grimasu.
      „Zavolajte mi vedúceho!" kričala v zúfalstve, odchádzajúc z miestnosti smerom ku kanceláriám vedenia.
      Ja som ostal pokojne sedieť. Chvíľu som na ňu pozeral a potom som len mávol rukou. Všetci sa na mňa stále pozerali, tak som vo svojom divadle pokračoval. So slastným povzdychom som si vyložil nohy na stôl, otvoril šuplík, vytiahol cigarety a zapálil si. Náramne som sa tým bavil, diváci ani nedýchali. Kolega od vedľajšieho stola zašepkal, či mi preskočilo. Odpovedal som, že hej a kľudne som fajčil ďalej. Čakal som, kým ma zavolajú k šéfovi. Po chvíli sa ozval odporný zvuk telefónu na mojom stole.
      „Poďte ku mne hore!"
      „Jasné šéfe!" zavesil som.
      Stále som mal divákov, tak som fajčil ďalej. Cigaretu som zahasil priamo na stole, vstal som a bez slova som odišiel k šéfovi. Pani Schwarzwaldská plakala za veľkým dreveným stolom na jednej strane, na druhej strane sedel on. Najprv nehovoril nič, len si ma obzeral, napokon sa spýtal:
      „Vysvetlíte mi, čo sa deje?"
      „Nepovedala vám pani Schwarzwaldská?" ukázal som na ňu.
      „Pýtam sa vás!" skríkol.
      „No," odpovedal som úplne pokojne, opierajúc sa plecom o zárubňu, „pani Schwarzwaldská ma bez zjavnej príčiny urážala, tak som..."
      „Čo si to dovoľujete! To je sprostá lož!" vyskočila spoza stola.
      „Prosím vás, pani Schwarzwaldská." utešoval ju šéf, no nešlo to.
      „To vy ste urazili mňa! Čumíte mi na nohy a prirovnávate ma k nejakej šunke! To je nonsens, toto tu! Budem vás žalovať!"
      „Tak ty sa vyhrážaš?" osopil som sa na ňu, aby držala konečne ten pysk.
      „Čo si to dovoľujete?!" zakričal na mňa šéf a postavil sa spoza stola.
      „Ešte krok!" zdvihol som prst jeho smerom. Nepočúvol a kráčajúc ku mne začal niečo bľabotať. Za mnou bola rýchlovarná kanvica. Zobral som ju a priam zostrelil šéfa k zemi v polovici nejakej vety, ktorú nedokončil. Vydržal tak málo, phe! V bezvedomí padol na zem a z tváre mu tiekla krv na bielu dlažbu. Kanvicu som potom odhodil niekde do kúta. Pani Schwarzwaldská začala panikáriť. Bol som rýchlejší a schmatol som ju pod krk a silne stlačil, aby nekričala.
      „Budeš držať hubu?"
      So strachom v rozmazaných očiach súhlasne zakývala hlavou. Pustil som ju a sadol si na stôl, hneď pri nej. Adrenalín ma príjemne zohrieval a energia mi pulzovala svalmi. Vychutnával som si každý detail tejto situácie. Vraj ožrani nevedia nič zmeniť! Aha: krava, ktorá pred chvíľou bučala, že som ju urazil tým, že som sa k nej správal ako ku krave, plače pri mojich nohách. Veľký šéf pľuje v agónii zubami po svojej kancelárii a ja si neohrozene sedím na jeho stole a mliaskam rozkošou.
      Zbadal som barovú skrinku. Vstal som a otvoril ju. Zobral som otvorenú fľašu vína a postavil som na stôl dva poháre. Krave som nalial iba do polovice, sebe poriadne.
      „Daj si, nehanbi sa."
      Zavrtela hlavou.
      „Chceš po papuli aj Ty?" osopil som sa na ňu. Hneď poslúchla, takmer sa obliala. Prevrátil som do seba celý pohár a nalial som si zas. Nevrlo som sa pozrel, či dopila. Len som mávol rukou.
      „Vidíš, vidíš," začal som monológ, „načo je to dobré? Stále a na všetko sa sťažovať? Niektorým ľuďom už skutočne jebe a ja tie zasrané rečičky musím celé dni počúvať!"
      Ďalší pohár. Jej nič.
      „A k tým tvojim šunčičkám ti poviem jednu vec. Načo sa obliekaš do krátkej sukne, akoby si mala pekné nohy? A keď sa tak už oblečieš, prečo sa čuduješ, keď sa na ne niekto pozerá? Héé?"
      Neodpovedala. Kŕčovito držala pohár, až jej zbeleli končeky prstov. Kontrastovali s tmavo nalakovanými nechtami. A vôbec som sa nebál, že sa jej v ruke rozdrví. Bolo mi to jedno, nech! Vlial som do seba ten svoj. V hlave som počul vzdialený hukot.
      „Neodpovedáš? Dobre robíš! Zapamätaj si jednu vec," nasledovalo poučenie, „len vtedy robíš dobre, keď si konečne ticho, rozumieš? Ľudia ako ty by mali do smrti držať huby zavreté a neboli by ani vojny ani hlad a ani smäd, rozumieš?"
      Dopil som fľašu a s buchotom som ju postavil nazad na stôl. Pani Schwarzwaldská sa zľakla, ale nevykríkla. Vstal som a pomaly odchádzal z kancelárie bývalého šéfa. Preberal sa, tak som ho ešte kopol do hlavy. Chvíľu som počkal, už sa však nehýbal, tak som rýchlo odišiel preč.
      Kľúče od firemného auta som mal vo vrecku. Pribehol som k autu a naštartoval. V spätných zrkadlách som videl, ako niekto za mnou beží, ale nezastal som. V hlave mi dunelo a boleli ma palce na pravej nohe. Kašľať na všetko. Nemám prečo žiť. Už zase chľastám, štvrtý krát v tomto týždni a je len štvrtok. Oproti išla električka. Nesedel v nej nik okrem šoféra, išla do vozovne. Nebolo by veľa mŕtvych. Podradil som a pridal plyn. V hlave mi hučalo a keď som zavrel oči, hučalo ešte viac. Do toho hukotu sa vmiesilo zavíjanie motora a škripot kovu. Nakoniec mi tichá smrť rozdrvila hlavu električkou.