močiare

     Narodil som sa v malom mestečku pri močiaroch. Dalo by sa povedať, že už dávno je to skôr dedina ako mestečko. Nerozvíja sa, zaniká, príliš veľa ľudí ho opustilo a príliš málo sa sem nasťahovalo, pretože močiare sa hrozivo rozširujú. Dostali sa už k prvému domu.
     Dom je to starý, mnohí si myslia, že aj opustený, obohnaný vysokým kamenným múrom. Obyčajne býva taký dom výzvou pre deti, ale pred týmto sme mali vždy veľký rešpekt a obchádzali sme ho v patričnej vzdialenosti. Niečo na ňom bolo divné. Možno to spôsoboval hustý porast, ktorý zo záhrady prerastal ponad múr a svoje pokrútené hrčovité pahýle vystieral do ulice, akoby sa sám chcel dostať von, a možno rôzne legendy, ktorými nás strašili rodičia, keď sme nechceli počúvať.
     Močariská však pred ničím rešpekt nemali. Pomaly, ale nezadržateľne sa približovali k bezmocnému porastu, aby ho zaživa vtiahli do mokrého hrobu. I ťažký múr, ukrývajúci legendy, sa na niektorých miestach už vbáral do napitej zeme a vpúšťal do záhrady čoraz väčšie jazyky hmly. Tie nenásytne ohlodávali samotný dom. Vlhká omietka z neho opadávala a vedľa obnažených stien vyzerala ako starý špinavý sneh.
     Stmievalo sa, močiar len pred chvíľou zhltol slnečný kotúč a vlieval do ulíc prebudenú noc. Všade navôkol sa ozývalo silnejúce kŕkanie žiab. V oknách domov sa zažínali matné svetlá a na tých, čo boli bližšie k močiaru sa zatvárali okenice.
     Starý dom zahalila tma. Občas ju medzerou v potrhaných mračnách, lenivo sa prevaľujúcich oblohou, prerušil mesiac. V záhrade sa mihotalo množstvo žiab. Poskakovali v tráve a občas niektorá pleskla bruchom o chodník, vedúci k schodišťu do domu. Náhle stíchli a znehybneli. Pod schodišťom zavŕzgali zhrdzavené pánty a krídlo plechových vrát sa so zadunením preklopilo na trávnik. V tmavom otvore sa po chvíli zaleskli oči. Von sa škriabala vychudnutá postava. Bol to človek. Prstami, podobnými tým hrčovitým pahýľom pri múre sa zadrapoval do zeme. Okolo pása mal omotané zvyšky odevu a bol tak špinavý, akoby vyšiel z hrobu bez truhly. Ale pohyby mal rýchle, nebezpečné. Žaby od neho začali odskakovať smerom k močiaru. Rozbehol sa za nimi a jednu chytil. Poobzeral sa okolo seba, sadol si a zahryzol jej do brucha. Keď ju zjedol, zahľadel sa na oblohu a vidiac, že má ešte čas, chytil si ďalšiu. Keď dojedol aj tú, pozrel sa na oblohu opäť. K mesiacu sa už približoval veľký mrak, za chvíľu znova nastane tma. Bez problémov sa vyškriabal na múr, nehlučne zoskočil na ulicu a stratil sa nám z dohľadu.
     „Preboha, to čo je?“ vybľabotal som, keď som bol schopný slova. Môj starší brat Adam sa kŕčovito držal vedľajšieho konára a ani sa nepohol. Sedeli sme ukrytí v korune stromu na ulici. 

     Ten javor nenápadne vyrastal spolu s nami a keď sa z nás stali chlapci, všimli sme si, že je už z neho vidieť ponad múr a to úplne nepozorovane. Takmer zabudnutá záležitosť sa stala znovu aktuálnou a celá naša partia sa jednomyseľne rozhodla raz a navždy rozlúsknuť staré tajomstvo. Nazvali sme ho javorom odvahy a začali sme s pozorovaním. Neúspešne. Niektorí z nás si vydýchli a niektorí boli sklamaní. Vrátane mňa. Ani nie tak preto, že sa budem nudiť naďalej, ale preto, že som sa vždy bál bez príčiny iba obyčajného domu.
     Namrzene som sedával na strome dávno potom, čo to ostatní vzdali. Nevedel som sa zmieriť s tým, že aj keď je to len obyčajný dom, strach z neho mám stále. Nakoniec som na neho už len rozzúrene civel a škrípal zubami, že stále nemám toľko odvahy, aby som tam skočil a vytrieskal na ňom od srdu všetky okná. Alebo ho rovno podpálil! Adam raz vyšiel za mnou a prehováral ma, aby som to vzdal. Zaváňalo mu to už posadnutosťou. A vtedy zbadal na chodníku v záhrade roztrhanú žabu. Nemohla to byť omietka, tá by od domu odpadnúť tak ďaleko nemohla. Naozaj to bola roztrhaná žaba, potvrdil to aj ďalekohľad, ktorý sme hneď priniesli. Keď žaba na druhý deň zmizla, navrhol som, čo už dávno viselo vo vzduchu – nočné hliadky. Ponúkol som sa, že budem hliadkovať ako prvý. Chcel som to skúsiť sám, ale Adam sa pridal. Ostatní len s nevôľou súhlasili.
     A hneď teraz, keď sme s Adamom trávili na javore odvahy prvú noc, sa tá hnusoba ukázala. Nepohnute sme rozmýšľali, či zísť dole alebo nie. Nezbadala nás, inak by bolo zle nedobre. Pri tej predstave ma až zamrazilo, ale ostať na strome bolo ešte nebezpečnejšie ako zoskočiť dole. Nevedeli sme sa utíšiť, prudko sme dychčali. Netušili sme, kde je a kedy sa vráti. To napätie sa nedalo zvládnuť. Vyjachtal som:
     „Čo budeme robiť?“
     „Neviem,“ neisto odpovedal, no potom rozhodol, „utečme!“
     Nečakal. Naposledy sa pozrel na ulicu a zaskočil dole. Ja som duto dopadol hneď za ním a ako o život sme trielili opačným smerom, veľkou okľukou domov. Adam až sypel, tak prudko pri behu dýchal. Občas som sa obzrel, no za nami nebežal nikto. Dobehli sme až k domu. Vbehli sme do predizby a s rachotom sme zabuchli vráta. Rozplakalo sa malé dieťa, zobudili sme brata. Nevadí, nevadí, hlavne, že sme v bezpečí! Niečo sa mihlo vzduchom a v hlave mi zadunelo. Za tým krik matky:
     „Kde sa tárate, vy somáre sprosté!“ stála pred nami s plačúcim bratom na rukách a kričala ďalej: „Odpovedzte!“ ďalšia facka, zase mne.
     „Prepáčte mamo! Bite, fackujte, nevadí mi!“ nebránil som sa.
     Ostala zarazene stáť. Choval som sa čudne. Pozrela na staršieho Adama.
     „Čo sa stalo?“ spýtala sa ho už miernejšie a pritisla si malého k prsníku.
     „V starom dome je nejaká hnusoba!“ odpovedal som namiesto neho.
     „V noci vychádza spod zeme a žerie žaby!“ dodal Adam.
     „A teraz sa túla po uličkách!“ znova som zjačal.
     „Preboha,“ vydesila sa matka, „a otec vás šiel hľadať!“
     „Mamo!“ skríkol som v zlej predtuche, až sa malý znova rozplakal.
     „Idem po pomoc,“ navrhol Adam.
     „Ani nápad,“ zastavila ho matka, „chceš, aby som Ťa mala do konca života na svedomí? A odstúpte od tých dverí!“
     Neprotestovali sme. Adam si sadol za stôl v kuchyni blízko okna a ja som sa tam zberal tiež. Mal som slzy v očiach, bolo mi to všetko ľúto a bál som sa o svojho otca. Matka, vidiac to, odvrátila odo mňa zrak a hneď si k prsníku zase pritisla malého. Rozmýšľala a nervózne sa prechádzala po kuchyni. Vtom ktosi zaklopal.
     „Chvala bohu,“ zvolala, „už je tu.“
     Rozbehli sme sa s Adamom ku dverám a otvorili sme. Pred dverami nebol nikto.
     „Otec?“ zlá predtucha mi priškrtila hlas.
     Všade ticho. Len kŕkanie žiab znelo niekde z ulice. Zavolal som ešte raz, nič. Mesiac akurát svietil a Adam sa zase sýpavo rozdýchal. Pri bráničke do záhrady ležala roztrhaná žaba. Vsotil som ho do domu a tresol vrátami kričiac na mamu. Márne. Do prázdnej kuchyne prúdil vlhký nočný vzduch cez otvorené okno.
     „Mamo!“ zvrieskol som zúfalo.
     „Mamo!“ posmešne ma napodobnil Adam.
     „Ma....!“ strhol som sa a pozrel nechápavo na neho. V tvári mal úškľabok a s kutáčom v ruke sa približoval ku mne. Ustupoval som, kým zvonku nezaznel plač môjho malého bračeka. To mi pomohlo prekonať svoju zbabelosť. Prvý krát v živote. Vrhol som sa na Adama. Kutáč mi zapichol medzi rebrá, ale neochaboval som. Bil som, bil som zradcu z celej sily, hoci som nič nechápal. Prestal som, až keď na mňa z jeho skrvavenej tváre meravo hľadeli jeho zlovestné oči. Kutáč som oblapil oboma rukami a odhodlával sa k jeho vytrhnutiu spomedzi rebier. Myšlienky na brata mi pomáhali nevzdávať to, ešte ho môžem zachrániť, ešte žije. Silno som ním trhol. Podráždené pľúca sa rozkašľali a kutáč mi vypadol pod kuchynský stôl. Hrudník akoby mi pridlávil mlynský kameň. V ústach som zacítil horúcu krv a na perách mi praskali krvavé bubliny. Klesajúc k zemi som lapal po dychu.
     V okne do kuchyne sa zjavila vychudnutá špinavá postava. Pri pohľade na mŕtveho Adama vydala zo seba pološialený vreskot. Na chvíľu sa pozrela aj na mňa a ja som v tej hnusnej tvári rozoznal Adamove črty. I svoje vlastné črty. Črty otca! Črty matky som už nestihol rozoznať. Oslepil ma mesiac, odrážajúci sa v širokej čepeli sekery, ktorá sa mihla za oknom. Po tupom náraze mi prúd krvi vystrekol až do tváre a hnusoba so zaseknutou sekerou v hlave padla mŕtva cez okno do kuchyne. Otec! Naťahoval som ruku za jeho siluetou za oknom. Zdalo sa mi, že má na sebe dlhý krvavočervený plášť. On sa však bez slova pohol ku vchodovým vrátam. Obraz sa mi začínal rozmazávať a ruka mi klesla do vlastnej krvi na dlážke. Vráta sa otvorili a stáli v nich otec s matkou. Už som však nedokázal myslieť, len som vnímal ich prítomnosť.
     „Ubil ho,“ neveriacky krútila hlavou matka, „ten zbabelec ho ubil s kutáčom v pľúcach!“
     „Potkan zahnaný do rohu skáče do tváre! Čo si čakala?“ hneval sa na ňu otec.
     „Oživíme ho?“ v jej hlase zaznel prosebný tón.
     „Striga bláznivá! Naozaj si tak sprostá?“ rozhorčil sa a ziapal jej do tváre: „Vidíš, ako dopadol náš prvorodený! Žil v močiaroch ako zemský hmyz! Toto praješ aj Adamovi? Niektoré zákony svojimi čarami nepreštíš! Žiť sa dá len jeden život, tie ostatné majú od toho ďaleko! Adam bol dobrý žiak, ale posral to! Keby som ho oživil, nakoniec by som aj jemu musel vťať sekeru do hlavy!“
     „Prepáč, pán môj,“ ustráchane povedala tá, čo mi kedysi bola matkou a pritúlila sa k nemu, „máš pravdu. Ako zmiernim tvoj spravodlivý hnev?“
     Chrčal som na zemi, no nevšímali si ma. Považovali ma iba za zbabelého potkana a tak nevydarené dieťa, že ho ani neurobili svojim žiakom. Vytočil som hlavu, aby som im naposledy pozrel do očí, no nepozerali sa na mňa. Striga držala v rukách môjho spiaceho brata a venovala sa svojmu pánovi, ktorý sa do nej vpíjal uhrančivými očami spod obludnej masky. Moje telo sa naplo v posmrtnom kŕči a ja som s nesmiernou úľavou zachrčal naposledy.