križovatky žiadostivosti

Majú vôbec ľudia na výber?

Sára sedela na zemi, opretá o palmu a zamyslene hľadela do púšte. Teraz, keď sa slnko konečne schovalo za obzor, vyzerala ako vyhasínajúca pahreba, ktorá občas zadymí zvíreným pieskom. Dokonca aj palmy nad hlavou akoby syčali. Prichádzala studená noc.

Každý ide svojou cestou, pokiaľ nepríde na križovatku. Lenže na akú? Veď schodná je len jedna cesta.

Púšť zahalila tma. Oázou sa rozhoreli ohne, okolo ktorých sa zhromažďovali ľudia, sprevádzajúci jej muža. Dreva tu bolo dosť, nešetrilo sa a bolo počuť smiech. Neobzerala sa, nemali ju radi.

Všetci sa smejú, že by mohla byť zo mňa dobrá neviestka, keď som neplodná. A ten falošný súcit, s ktorým sa pozerajú na môjho muža! Starne, potrebuje synov. A ja len čakám, kým príde na križovatku.

Za chrbtom začula ťažký krok. Spoznala ho, tak sa k nemu otočila a usmiala sa. Nechcela, aby videl, že sa trápi.

"Nie je ti zima?" spýtal sa jej.

"Vždy si tak starostlivý," chytila ho za ruku a ťahala k sebe, "sadneš si ku mne na chvíľu?"

"Čo je s tebou?" opýtal sa jej, keď si sadol.

"Nič, čo by malo byť?"

"Neklam, poznám ťa."

Mlčala.

"Cnie sa ti za domovom?" naliehal.

"Nie."

"Tak potom čo?" v hlase mu zaznela mrzutosť. Znova sa pohádajú na tom istom.

"Som predsa neplodná!" vzplanula hnevom. "A ty sa už konečne prestaň tváriť, že ti to nevadí!"

"Koľko krát ti mám hovoriť, že mi to nevadí?"

"Neverím ti ani slovo!" skríkla. Smiech pri ohňoch stíchol.

"Buď ticho," chladne ju zahriakol.

"Mám byť ticho?" vyskočila a ukázala prstom na ľudí, ktorí ich mlčky sledovali. "A čo myslíš, dokedy to mám vydržať? Tie posmešky, to opovrhovanie, ktoré je skryté v každom ich pozdrave? Celé dni sa len prizerám, ako sa pred tebou otŕčajú slúžky!"

Muž len sedel, neschopný slova.

"Vieš, čo o mne títo všetci hovoria?" rozbehla sa medzi nich, strkala do mladých dievčat a vyzývala ich: "Povedzte svojmu pánovi, za čo ma pokladáte! Povedzte! Čo ste tak ticho? Povedzte mu..."

K zemi ju zrazila jeho ruka. Nestratila vedomie, iba padla tvárou do piesku. V hlave jej hučalo po tvrdom údere. Možno to bol oheň, ktorý ju pálil na tvári. Videla mužove nohy a rozoznávala jeho krátke rozkazy. Niekoľko rúk ju jemne nadvihlo a nieslo do stanu. Palmy už len ticho šumeli.

Nie, človek nemá na výber. Cudzia vôľa ho nesie nevedno kam, a hoci by mala tie najjemnejšie ruky, stále bude len cudzia.

Sára chcela protestovať, ujsť niekde ďaleko, ale od hanby radšej iba zavrela oči a nechala sa niesť. Ťarcha všetkých tých pohŕdavých pohľadov ju však dlávila aj tak. Nepokrikovali po nej len preto, že medzi nimi stál jej muž. Autoritatívny vodca, vykonávateľ silnej, niekedy až surovej spravodlivosti, ktorej obeťou sa práve teraz stala ona sama.

Čo som to len vykonala, ja hlupaňa?

Úplne rezignovala. Položili ju na lôžko v stane, zavolali k nej slúžku a po jednom odchádzali preč. Keď konečne všetci odišli, odvážila sa otvoriť oči. Pri jej lôžku ticho sedela slúžka a v mise vody namáčala utierku. Keď zistila, že sa na ňu Sára pozerá, usmiala sa a poprosila:  

„Zavrite oči, umyjem vám tvár.“

Bez slova poslúchla. Cítila, ako sa jej chvejú viečka, no slúžkine ruky voňajúce olejom ju upokojovali. Debre bezvýhradne dôverovala, hoci bola trochu zvláštna. Pôsobila tak pokojne, akoby sa jej bežné problémy vôbec nedotýkali. Aj teraz. Spôsob, akým Sáre vyčesávala vlasy a vymývala piesok z rany na tvári, mal v sebe niečo tajomné. Živé, energické, ale zároveň kľudné a tiché, priam zvodné, až tak, že okolité zvuky pôsobili nepríjemne. Rušilo ju, keď do toho príjemného ticha občas zaprskal malý oheň pod opekaným mäsom. Rušili ju i zvonku doliehajúce tlmené hlasy. Vracalo ju to do problémov, do beznádejnej situácie, v ktorej sa cíti menejcenná. Mimovoľne sa započúvala, či v tej spleti hlasov začuje svojho muža, no tvár jej iba skrivil plač.

„Poplačte si,“ povedala láskavo Debra, „aspoň sa vám uľaví.“

„Teraz sa mi budú smiať ešte viac,“ plakala Sára.

„Aj o mne si také veci myslíte?“ ticho sa spýtala Debra.

Sára si utrela slzy a zahľadela sa do jej škoricových očí. Až teraz, v ich bezprostrednej blízkosti konečne pochopila, že to z týchto očí vyviera tá mystická tajomnosť, ktorá ju tak odzbrojuje. Náhle ju tam uvidela, akoby ju Debrine viečka nestihli strieť.

Ako musia pôsobiť na neho?

V mysli sa jej vynárali spomienky. Snažila sa rýchlo nájsť medzi nimi nejakú súvislosť, nejaký podozrivý pohľad alebo nenápadný úsmev, ale márne. Takmer sa znova zahanbila.

„Si krásna,“ povedala, akoby sa jej ospravedlňovala.

„Mrzí ma, že si to o mne myslíte,“ Debra zažmurkala. „Nikdy by som...“

„Tak som to nemyslela!“ zastavila ju Sára a dodala: „Viem, že nie si toho schopná.“

„Pani moja,“ Debra sa na ňu znova zahľadela, „vždy ste mi boli vzorom, vy aj váš muž. V celom Egypte som nevidela takú oddanosť.“

„Oddanosť?“ Sáre sa zlomil hlas. „Keby som bola oddaná ako vravíš, nesprávala by som sa ako hlupaňa.“

„Čo je hlúpe na tom,“ obhajovala ju Debra, „že tak veľmi túžite mať deti?“

Sáru znova premáhal plač. Už nebojovala, iba zavrela oči, schúlila sa na lôžku a plakala. A krásna slúžka si voňavou rukou nenápadne hladila brucho, spievajúc akúsi pieseň v neznámom jazyku, kým Sára nezaspala. 

Debra stíchla a hodnú chvíľu pri nej takto sedela a zamyslene počúvala, čo sa deje von. Tam už hučali veľké ohne a v ich rozbesnených plameňoch praskalo vysušené drevo. Vlny horúceho vzduchu narážali na stan, akoby z jeho stien chceli striasť bizarne tancujúce tiene. Zazneli prvé bubny.

Podobne ako Sáru, i Debru zaujímal iba jediný hlas, ale už ho nemohla počuť. Ťažká vchodová plachta, ktorá sa občas odchýlila, vpúšťala dnu len huriavk a roztopašný smiech. Znova si spomenula na Egypt. Na plnohodnotný život, na roztúžené noci v kruhu tých, ktorí ju zbožňovali. Znova mala pred očami lesklé telá, tancujúce v žiare ohňov, znova cítila dotyky, ktoré čakali iba na jej súhlas. Oči jej stmavli, tvár sa zatiahla. 

Súhlas! Áno, čakalo sa na môj súhlas! Nie ako teraz. Ale aj on bude čakať! Aj on, postupne si aj jeho opantám!

Spokojne sa chytila za brucho a s opovrhnutím pozrela na Sáru. Jej tvár aj bez modrajúceho opuchu vyzerala strhane. Suchú pokožku prehlbovali vrásky a niekdajšia krása sa pomaly vytrácala. Rozpustené vlasy, na niektorých miestach už šedivé, mala žalostne riedke. 

Stan bol odrazu plný ťažkej vône pečeného mäsa. Strhla sa, vstala a chvatne ho otáčala. Pahreba hlasno syčala a do tváre jej stúpali kúdoly mastného dymu. Privrela oči a zadržala dych. Keď mäso konečne pootáčala, pozrela sa smerom k lôžku. Pani sa však ani nepohla.

Vtedy jej to napadlo. Náhle, možno práve vďaka tomu dymu, ktorý jej bránil nadýchnuť sa. Ticho prešla stanom a naklonila sa nad Sáru. Očami skúmala modrý opuch pod okom a v mysli si opakovane premietala ten úder, ktorým Sáru jej vlastný muž zhodil do piesku ako malé dieťa. Krásne oči jej zlovestne zažiarili. Rozhodla sa. Bude to vyzerať, že Sára skonala na následky úderu. Vzala vankúš, nadýchla sa a silno ho pritlačila na jej tvár. 

---