Vyzeralo to na pokojnú noc. Okná bytoviek sčerneli a na lavičkách v parku už spokojne pochrapkávali poslední ožrani, obklopení nedopitými fľaškami a ešte väčším množstvom balíčkov olomouckých syrečkov. Teraz to už nebolo nič neobvyklé. Z iniciatívy pána starostu sa totiž tieto preslávené pochúťky už pár týždňov úplne zadarmo rozdávali všetkým bezdomovcom v meste. Mnohí obyvatelia si dlho kládli otázku, čo to má znamenať, ale ani tí najchytrejší z nich nevedeli nájsť uspokojivú odpoveď. Nikde nevyseli žiadne slogany a nikde sa nevysielali ani žiadne reklamy, no do mesta prichádzali stále ďalšie a ďalšie kamióny plné balíčkov po desiatich kusoch. A starosta niekde zmizol.
Všade stále pokoj. Úsvit, hlučne naháňajúci noc okolo planéty, bol ešte v nedohľadne a i opilecký chrapot postupne zanikal v nočných zvukoch parku. Pre uši nočných lovcov to bolo znamenie. Čistý vzduch, vďaka nepochopiteľnému starostovi dokonca voňavý. Tráva ožila hlodavcami, ktoré sa mihali medzi balíčkami a strkali svoje ňufáky do mazľavého syra. A žrali. Nikoho netrápili zbytočnými otázkami, jednoducho žrali. Spité slasťou a zbavené opatrnosti. Občas niektorý z nich vytiahol ňufák, aby sa nezadusil a priam s posvätnou bázňou hľadel na tvár opilca, čudne preveseného cez lavičku.
Volal sa Servác, bol bezdomovec. Tak, ako bolo tajomstvom počínanie starostu, tak bolo tajomstvom aj to, odkiaľ sa tu Servác vzal. Hovorí sa, že ho v osemnástich matka vyhodila z domu. Vraj odvtedy býva v tomto parku, spáva na tejto lavičke, a pije ešte viac. Možno by sa aj tešil tejto pokojnej noci, keby bol pri zmysloch. No on ležal ako v delíriu, dole hlavou, s naširoko otvorenými ústami. Naprieč tvárou mu stekala žltkastá slina, ktorá sa hypnoticky pohojdávala tesne nad zemou.
V tráve sa objavovali čoraz väčšie bytosti. Odvažovali sa zájsť až na chodník, do hromady odpadkov, ktorá bola v skutočnosti Servácovými osobnými vecami. Po chvíli sa z nej odkotúľala fľaša a bytosti stíchli, akoby skúmali, čo na to zvesená hlava. Nič. Len slina sa ďalej pohojdávala, spolu s hlavou prvého zhypnotizovaného hlodavca, ktorý, úplne prežratý, ležal pred ňou vo vlastných zvratkoch. A tak delírium inteligentnej bytosti prešlo mocou kývajúcej sa sliny na škodnú.
Nemohol som sa však ponoriť do hlbších úvah, pretože som dobre vedel, čo bude nasledovať. Skúmavo som sa zahľadel na vrcholce stromov a odhadoval som silu vetra. Juho juho východ, desať metrov za sekundu, veru veru záchod, predsa si si mal dať bundu. Musím konať rýchlo, lebo trasúce sa telo sklame predstavy ducha. Ako však vyvolať spásonosný rozruch? Treba vyplašiť bytosti, alebo aspoň zobudiť toho dementa. Nahliadol som do dutiny stromu, čo v nej vlastne všetko mám, pretože skrýše na stromoch sa mi už plietli, toľko ich bolo. Mesiac pomedzi konáre osvetloval iba časť, v ktorej sa matne ligotal mongolský granát zo štvrtej svetovej vojny. Nateraz príliš hlučné. Siahol som rukou hlbšie do útrob stromu a nahmatal som niečo sklenené. Retropudda! Už trochu vysušená, ale ešte by sa mohla hodiť. A tak som ju bez zbytočných okoľkov aj hodil.
Prvá bytosť už vyliezla z kopy odpadkov a naťahovala pysk k Servácovej nohavici. Vzrušením som ani nedýchal. Retropudda nehlučne letela veľkým oblúkom ponad hemžiaci sa trávnik a, stále perfektne vyvážená, mierila priamo na lavičku. Niekoľko netopierov sa pustilo za ňou, no hneď zdesene odleteli. Vždy sa na tom bavím, aj keď mi to nikto neverí, že netopiere dokážu lietať aj rovno. Krútia hlavou, že vraj hovno! Lenže retropudda, tichý a priezračný zabiják, dokáže oveľa väčšie veci, ako sa na prvý pohľad zdá. V očakávaní veľkolepého divadla som sa zdvihol a takmer som sa zavesil nad trávnik. Ešte pár metrov, ešte okamih...
Monitor stmavol a v ušiach mi nepríjemne prasklo. Strhol som si sluchátka a rozkukával som sa po nudnej realite, ktorá sa kedysi dávno vkradla do mojej detskej izby zo sveta za oknom.
"Vypršal ti čas!" skríkla mi za chrbtom sestra, krčiac sa pri zásuvke. "Daj si odchod!"
"Takto sa počítač nevypína, ty krava sprostá!" neovládol som sa.
"Povedz to ešte raz a rozmlátim ti hubu!"
"Skús," a provokatívne som zabučal.
Skočila po mne ako africká levica na byvola. No na byvola jedna levica nestačí, hoci prekvapiť ho môže. Priznávam, ani ja som nečakal takú reakciu. Tvár mi popálila štipľavá facka, ktorá predĺžené ú premenila na akýsi neurčitý zvuk. Žmurkajúc, cez slzy, som zaostril na sestrinu rozhnevanú tvár a rozrehotal som sa. Ďalšie facky ma už nepálili, skôr naopak, rozosmievali ma ešte viac. A potom zavrel som oči, zovrel som päsť, nech udriem ju do huby, nech nebude jesť! Znehybnela, dostala strach. Rýchlo ho chcela skryť, tak sa spýtala:
"Čo sa rehoceš? Preskakuje ti?"
"Vieš, ako sa vypína človek?"
Celú vetu nepočula. Trafil som excelentne, priamo do nosa. Odprisahal by som, že som cítil ako sa rozdrvila chrupka. Nohy jej vyleteli do vzduchu a bezvládne telo sa s hrmotom poskladalo k stene. Pod obraz boží. Chvíľu som nehybne stál a napínal sluch, či to nepočuli rodičia, ale v kuchyni bola zábava v plnom prúde. Otec sa hlasno rehlil a matka pišťala. Občas buchli dvere na chladničke a zacinkala fľaša, potom znova hulvátsky smiech. Tí dvaja by dnes už nereagovali ani na inváziu vojsk z blízkeho východu.
Spokojne som sa uškrnul a zasunul kábel od počítača do zásuvky. Počítač sa rozpípal ako nejaký monitorovací stroj na anesteziologicko - resustitačnom oddelení v miestnej nemocnici. K dokonalému zážitku chýbalo už len to, aby zaznel ten povestný, dlhý, neprerušovaný signál zlyhania srdca, veď sestra vyzerala úplne ako mŕtvola. Akurát ešte nesmrdela. Pootvorené oči sa jej matneli nad opuchnutým nosom, z ktorého sa rinula hustnúca krv. Bolo mi do smiechu, ale niečo vo mne mi vravelo, že sa to teraz nehodí. Sadol som si k počítaču a odklikol som sa do lepšieho sveta.
Ale o tom až nabudúce, alebo, ako sa poznám, nikdy.
Písmák