Cesta do pekiel / Road to the Hell

Cesta z hranice ale neviedla do reštaurácie, ale priamo na železničnú stanicu. Po svojich posledných skúsenostiach, keď som tu prišiel o telefón výmenou za hrivny a neskôr na pár deci nepochybne kvalitnej ukrajinskej vodky, sa už nenechám vcucnúť lákavým staničným bufetom. Cieľ je jasný, kúpiť lístky a tak už priznávame aspoň čiastočný cieľ našej cesty. Plán začína v Kyjeve.

Po miernych ranných nevoľnostiach , ktoré spôsobil pravdepodobne príliš dlhý pobyt v reštauračnom vozni, ktorý nebol dostatočne reštauračný, ale skôr deštrukčný sa treba ísť občerstviť na šaurmu, ukrajinskú verziu kebabu s kapustou. Prvá ide s ľahkosťou a tak dávam aj druhú netušiac, že práve šaurma bude činiť takmer kompletnú ponuku môjho stravného programu.

„Slava Ukrajine, slava gerojom,“ to jediné znie Majdanom. „Fotka za desať,“ dopĺňa hovoriaci medveď ponuku na čierne zárobky. Treba z niečoho žiť, podpora je nízka. Prehľad bezkrkých holohlavých individuí, ktorých by som sa bál hocikde na svete je tu ale celkom bohatý. Do toho omša, prehliadka vojenskej techniky, uhorené autá, povyberané dlaždice a kopy odpadu, ktoré slúžili ako provizórne barikády. Dnešný protest sa ruší, takže akcia nebude. Desiatky televíznych štábov, ktoré čakali na akčné reportáže sa musí uspokojiť s pokojom, no aspoň je čas na kávu. V okolí Majdanu je luxusnejších kaviarničiek neúrekom. A k tomu za babku.

Fascinujúce na ukrajinských, ale aj ruských štátnych zamestnancoch je až príkladné rešpektovanie ich pracovnej náplne. Taká predavačka cestových lístkov na železničnej stanici ide vždy podľa zabehnutého metra. „Plackartnyj (najnižšia trieda vo vlaku) pre dvoch do Donecka,“ začínam. „Nemáme,“ odvetí a dodá, že je iba kupé. V zápätí už ale nie je ani kupé ale je zrazu veľa plackartov. „Tak potom plackartnyj,“ zakončím konverzáciu a odchádzam s vysneným lístkom do centra proruského povstania, mesta s tisíckami ruských vojakov a miliónom neslobodných vazalov veľkého medveda Vladimíra Vladimiroviča.

Tak ako chladne a profesionálne vystupujú zamestnankyne štátnych železníc, o to viac cítiť emócie medzi ľuďmi. „Kam idete?“ je bežná otázka spolucestujúcich vo vlaku. A čím sme bližšie ku Donecku, tým viac musíme priznávať náš cieľ. „Ideme za kamarátom na oslavu, povedal že je tam bezpečne,“ skúšam odpovedať. „Je“, prikývnu, „ale“, nedopovedané neguje istotu. Rodiny zo Slovianska, Kramatorska, Donecka, ukrajinskí novinári, ktorí sa pokúšajú predať články na západ a my dvaja s butyľkou (miestny výraz pre fľašku) šifrujúc plány na cestu do eSka (Sloviansk), Káčka (Kramatorsk), či Déčka (Doneck). Postupne zisťujeme, že vlak nejde len do déčka, ale aj do eska, no obchádza ho cez Krasnoarmejsk, čo má za následok niekoľkohodinové meškanie. Cesta síce trvá dlhšie, no dá nám aspoň priestor pripraviť sa na vystúpenie v pekle.

Paradoxne, ale prebehlo príliš hladko čo mala za následok absencia akýchkoľvek silových zložiek krajiny, policajtov, vojakov. Všetko ostatné ale bolo na svojich miestach. Predajňa lístkov na MHD, obchod, kaviareň aj banka. Aj keď zatvorená s nefunkčnými bankomatmi. „Prišiel som z USA a mám na účte veľa peňazí, no nemám sa ako ku nim dostať,“ prihovorí sa zaujímavý muž. Prizveme ho nech sa pridá ku našim raňajkám a pohostíme ho. Indície sú zaujímavé, poďme sa pozrieť do mesta.

Ako naschvál vystúpime hneď na Leninovom námestí, kde sa konalo viacero antimajdanských demonštrácií, no na rozdiel od Kyjeva je tam poriadok a jediné čo ostalo sú odkazy pod sochou a stánky politických strán, ruského bloku a komunistickej strany Ukrajiny. Lídri Janukovyčovej strany sa na nás usmievajú iba z bilbordov s prísľubom, že prinavrátia rozvrátenú krajinu do pôvodného stavu, ako keď boli pri moci.

Policajné autá vôbec nevidieť, policajtov už vôbec nie. Napriek tomu príde ku nám párik a pýta si legitimáciu. „Doklady poprosím, kto ste čo ste?,“ pýta sa muž. „My nie sme polícia, tá už odišla, sme dobrovoľná poriadková služba mesta,“ odvetí na naše otázky o tom kto je, čo je a prečo sme doposiaľ nevideli jediného policajta. „Poprosím nefotiť politické záležitosti, iba kultúru,“ upovedomí nás, no nás ako turistov, tak sme sa predstavili, politika vôbec nezaujíma. Napriek tomu, že krútili očami nám ešte tento príbeh zobrali, no bolo to na hrane. Budeme musieť hovoriť že sme novinári, to bude pochopiteľnejšie. Či nám to ale prinesie úspech bolo otázne, no lepšie ako byť niekde lynčovaný za klamstvo a podozrivý pre prácu v tajných službách. Usúdime, že v takomto meste bude dobré nájsť si čo najskôr ubytovanie, a tak sa vyberieme dole smerom ku rieke. Cestou sa ale necháme opantať politrovkou vodečky a unášame sa slobodou a jemnou chuťou vodky s džúsom na vynovenom pobreží rieky. Posilnení a s odvahou sa vyberáme nájsť čo najvhodnejšie a samozrejme najlacnejšie ubytovanie. V centre miliónového mesta to ale nie je tak jednoduché.

Zrazu sa pri nás pristaví tmavý géelkový mercedes v bielej koži. „Ahojte chlapci, máte nejaký problém?,“ pýta sa vodič. „Hľadáme ubytovanie, niečo lacné a pekné. Neviete nám nejako poradiť?“, vravím a zrazu mám pocit, že sa na nás usmialo šťastie. Milí miestni nám pomôžu  nájsť hotel a ešte nás tam aj odvezú na pohodlnom a luxusnom aute. Otvoria prázdny kufor, kde si vložíme naše veci a môžeme vyraziť. V aute sa ale môj pocit zmení. „Kto ste, čo tu chcete?,“ pýtajú sa a odpovedáme klasicky, sme turisti a hľadáme ubytovanie. Kto by veril, že novinár nemá peniaze tak ešte posledný raz používame príbeh o turistoch. Veď je to napokon aj pravda. „ V poriadku, pomôžeme vám s ubytovaním, poznáme to tu, ale najprv pôjdeme niekam a tam sa porozprávate s vedúcim a potom vás zavezieme do hotela,“ dozvedáme sa. No fasa, ideme niekde, nevieme kam, čo a ako. Nevadí, veď nejako bude. Cestou zisťujeme, že telefonujú s „vedúcim“ a dohovárajú nám stretnutie.

Dvaja miestni podnikatelia nás privezú rovno do epicentra diania, priamo pred sídlo Doneckej ľudovej republiky. Tam si nás už prevezme eskort v maskáčoch a vedie nás hore schodmi až na najvyššie poschodie. Prechádzame popred budovu, kde sú dva rady barikád, vstupná hala, kde postáva množstvo ľudí a postupujeme hore schodmi vybrakovanou budovou. Stretávame starších, mladších i prekrásne mladé dievčatá, často s výrazným antifa účesom. Situácia ale hustne každým poschodím.

Izba štyri krát tri metre, prázdny drevený písací stolík, dve stoličky a štyri osoby s vymletým pohľadom v tvári, eskort, tučko a vedúci. Evidentne neboli inteligentní. „Veci vyložiť na stôl,“ znel rozkaz, malý tučko si točí revolver okolo prsta a naši dvaja sprievodcovia zvierali pelendreky pripravené na okamžitý úder. „Pre aké noviny pracujete?“, zvrieskol prvú otázku vedúci. Odpovedáme, že žiadne, no pri každom ďalšom opakovaní sa hlas ešte trocha zvýši. Nervozita stúpa, no ideme príbeh o turistoch, lebo tak sme boli predstavení. Pri pohľade do našich batohov je ale jasné, že žiadny turista nemá väčšinu batohu naplnenú elektronikou. Aspoň nie dnes na Ukrajine. O to menej príjemné je ísť príbeh o turistoch keď máme novinárske preukazy, ktoré nám mali práve v takýchto situáciách pomôcť. A nepomohli, uškodili. „ Prečo ste vraveli, že ste turisti, keď ste novinári,“ zvrieskol vedúci keď v knižke našiel novinársky preukaz. „Prečo klamete, ste špióni!,“ obvinil nás vedúci z najhoršieho možného dôvodu byť v Donecku. Richard za to dostáva pelendrekom do stehna a mne ostáva iba dúfať, že moja zlomená noha si to neodnesie tiež. „Bolo nám toto treba,“ hovorím si v duchu. Ľudia v miestnosti sa striedajú, občas niekto príde, potočí s revolverom, či nožíkom pod mojim krkom a odíde. Výnimkou je iba muž v košeli, ktorému sme asi celkom sympatickí. „Boli sme iba vypiť vodku pri rieke,“ dušujeme sa, čo je pravda a miestnym je celkom sympatická. Polliter čo šiel dnu na nás celkom vidno a zdá sa, že získavame ich dôveru. „Najprv sa najete, potom príde televízny štáb, zoberiete si veci, môžete si odfotiť výhľad a odprevadíme vás do hotela,“ znie verdikt vedúceho.  Hnusný ruský boršč a divné cestoviny s kapustou a čím všetkým ani neviem. S povinnosti ich ale natlačím do seba a dušujem sa aké sú výborné spolu s celou ruskou kuchyňou.

Na pokračovanie....