Jarný dážď

Žiarivé kvapky dúhy padali  po oblakoch ako kaskády vody na zelenú trávu. Každá jedna slza sa po dopade rozžiarila ako rodiaca sa hviezda a vykvitla do okvetnej ružice kvetov orchideí. S tichou hudbou padajúcej krásy sa postupne prebúdzala k životu jar. Z otvárajúceho sa kalicha orchidei vykvitnutej z čistej radosti prichádzajúceho obdobia dúhy sa zrodila maličká bytôska so žiarivými motýlími krídlami farby dúhy. Víla vyletela k slnku robiac vo vzduchu piruetu a pri návrate ladne pristála na okvetné lístky prvej vykvitnutej kvetiny. Po jej privítaní jari sa vo vzduchu ligotal zlatý prach, ktorý padal na rozospaté kvetné panie v žiarivých šatách. Víla sa veselo rozhliadla po prebúdzajúcom sa okolí až jej zrak padol na kvapku  rosy na lupienku orchidei. Prezerala si vlastný odraz. Mala šatôčky z fialových lupienkov nad pásom previazaných lístkom zelenej trávy. Svetlé vlásky farby slnka jej padali až k bosým nôžkam. Veselo sa usmiala, zatočila sa ako balerína v hracej skrinke. Obklopovala ju čarovná melódia jari. Víla pretancovala k inému kvietku, ktorý horlivo obletovali čierno žltý bacuľatý čmeliaci. Slniečko, ktoré ožiarovalo ich priehľadné krídelká zmizlo za tmavým mrakom. Víla ustrašene pozrela k oblohe a vyletela do výšin. Mrak sa pomaly rozrastal, nebo sa zaťahovalo. Prichádzalo viac a viac tmavých hrozieb, ktoré nútili kvety skloniť hlávky. Bzučiaci hmyz odlietal od ospalých dám aby sa ukryl v bezpečí svojich úkrytov. Búrka uspala žiarivé panie v lupeňovytých šatách melancholickou piesňou bubnujúcich kvapiek. Vílu letiacu k oblohe zrážali veľké slzy smútiacej oblohy. Krídla sa jej lepili k sebe a bytôstka s neskrývanou hrôzou padala k spiacej zemi s kropajami dažda. Žiarivá orchidea sklonila svoju hlavu ako posledná. Z jej okvetných lístkov padali kvapky dážďa na malú vílu vo fialových šatôčkach ležiacu nehybne pod tmavým nebom.Zdalo sa, že spí, rovnako ako všetko okolo nej. Orchidea sčernela akoby si obliekla smútočné rúcho a položila svoju unavenú hlávku k drobnej nehybnej postavičke.